znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky  

IV. ÚS 69/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Babjaka a Jána Lubyho   prerokoval sťažnosť J. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/932003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   7/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   D. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   120   000   Sk (slovom jednostodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. D. trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. T., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2005   doručená   sťažnosť   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/93.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   69/05–11   z 9.   marca   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Na základe výziev ústavného súdu z 31. marca a 12. mája 2005 predseda okresného súdu   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   3345/05   z 29.   apríla   2005 doručenej ústavnému súdu 1. júna 2005 uviedol:

„Vec žalobcu J. D. zastúpeného JUDr. A. T. proti E. B. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením napadla na tunajší súd dňa 13. 1. 1993 a je evidovaná pod sp. zn. 9 C 7/93. Ako zákonný sudca vec vybavoval JUDr. A. O. Prvý úkon sudcu bol učinený 23. 4. 1993 a spočíval vo vytýčení termínu pojednávania na 7. 5. 1993 pojednávanie   bolo   odročené   na   28. 5. 1993   z   dôvodu   neprítomnosti   žalovaného   ako   i upresnenia   návrhu.   Odporkyňa   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   19. 5. 1993   rozporovala možnosť   reálnej   deľby   nehnuteľnosti.   28. 5. 1993   pojednávania   po   výsluchu   účastníkov odročené na neurčito s tým, aby predložili doklady o reálnej deľbe. Dňa 27. 7. 1993 návrh na zmenu petitu zo dňa 15. 6. 1993 doručovaný žalovanej na vyjadrenie. Zmena návrhu spočívala v odlišnom spôsobe reálnej deľby nehnuteľnosti. 29. 9. 1993 nariadené znalecké dokazovanie   znalcom   Ing.   F.   10. 1. 1994   doručený   znalecký   posudok   13. 1. 1994 doručovanie znaleckého posudku účastníkom konania. 1. 2. 1994 splnomocňuje žalovaná na svoje   zastupovanie   JUDr.   M.   H.   7. 2. 1994   doručené   vyjadrenie   žalobcu   k   znaleckému posudku. 7. 3. 1994 vytýčený termín pojednávania na 11. 4. 2004. Pojednávanie 11. 4. 1994 odročené   na   16. 5. 1994   s   tým,   že   žalobca   predstaví   otázky   na   znalca   do budúceho pojednávania.   Pojednávanie   16. 5. 1994   odročené   na   neurčito   po   výsluchu   znalca   za účelom   zabezpečenie   stanoviska   stavebného   úradu.   28. 7. 1994   uznesenie   o znalečnom. 12. 6. 1995   návrh   na   predbežné   opatrenie   žalovanej.   6. 12. 1995   návrh   na predbežné opatrenie zamietnutý,   ako zastupujúci sudca rozhoduje JUDr.   B. T.   Sudkyňa JUDr.   O. preložená   na   Okresný   súd   Banská   Bystrica.   16. 1. 1996   odvolanie.   3. 7. 1996   vydané opravné uznesenie vzhľadom na prípis Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 5. 1996. 11. 12. 1996 spis vrátený z krajského súdu s rozhodnutím o zastavení odvolacieho konania. December 1996 spis preberá ako zákonný sudca JUDr. R. H. 12. 8. 1997 vytýčený termín pojednávania na 22. 10. 1997. 22. 10. 1997 pojednávanie odročené na neurčito za účelom znaleckého   ohodnotenia   nehnuteľnosti.   23. 3. 1998   predložený   znalecký   posudok spracovaný na základe požiadavky žalovanej. 3. 8. 1998 nariadené znalecké dokazovanie na ocenenie nehnuteľnosti znalcom Ing. M. G. 27. 8. 1998 znalec oznamuje súdu, že nemôže spracovať znalecký posudok v požadovanom rozsahu. 13. 10. 1998 ustanovený nový znalec Ing. I. B. 17. 11. 1998 žalobca mení právneho zástupcu na JUDr. D. T. 29. 10. 1999 súd urguje znalec na podanie znaleckého posudku.   12. 11. 1999 znalec ospravedlňuje svoju nečinnosť z dôvodu dlhodobej PN. 31. 1. 2000 súd opätovne urguje znalca rovnako dňa 2. 3. 2000. 9. 3. 2000 doručený znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti. 13. 3. 2000 posudok doručovaný účastníkom za účelom vyjadrenia sa. 13. 4. 2000 doručené stanovisko k   znaleckému   posudku.   21. 7. 2000   vytýčený   termín   pojednávania   na   18. 10. 2000. Pojednávanie   odročené   na 6. 12. 2000   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   6. 12. 2000 pojednávanie odročené na 26. 2. 2001 za účelom doloženia písomných dokladov týkajúcich sa   zhodnotenia   domu.   18. 12. 2000   vypracované   uznesenie   o   znalečnom.   26. 2. 2001 pojednávanie odročené na 18. 4. 2001 za účelom predloženia dedičského rozhodnutia po M. D.   ako   i darovacej   zmluvy   od   A.   D.   14. 3. 2001   súd   dopytuje   realitnú   kanceláriu na okolnosti stanovenia cenovej relácie nehnuteľnosti. 18. 4. 2001 pojednávanie odročené na 18. 6. 2001 za účelom doplnenia dokazovania. 2. 5. 2001 súd vykonáva dopyt na Miestny úrad za účelom zistenia cenových relácií.   18. 6. 2001 pojednávanie odročené na termín 26. 9. 2001   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   26. 9. 2001   pojednávanie   odročené   na 5. 12. 2001 z dôvodu neprítomnosti sudcu. 5. 12. 2001 pojednávanie odročené na neurčito za   účelom   znaleckého   dokazovania.   5. 12. 2001   uznesenie   o   nariadení   znaleckého dokazovania znalcom Ing. P. 8. 1. 2002 spis zaslaný znalcovi, 13. 2. 2002 podaný znalecký posudok, 3. 5. 2002 vyhotovené uznesenie o znalečnom a doručované účastníkom konania. Dňa 14. 6. 2002 vytýčený termín pojednávania na 23. 9. 2002. Pojednávanie odročené na 23. 10. 2002.   Pojednávanie   odročené   na   4. 12. 2002   z   dôvodu   neprítomnosti   zákonného sudcu.   Pojednávanie   sa   neuskutočnilo   a   vec   bola   následne   pridelená   Mgr.   M   D.   ako zákonnému sudcovi z dôvodu preloženia JUDr. H. na Krajský súd v Bratislave. 2. 12. 2003 pojednávanie   vytýčené   na   21. 1. 2004.   21. 1. 2004   navrhovateľ   navrhuje   reálnu   deľbu nehnuteľnosti, pojednávanie odročené na neurčito za účelom vypracovania geometrického plánu.   5. 4. 2004   vypracované   uznesenie   o   pribratí   znalca   z   odboru   geodézia   Ing.   T. 26. 4. 2004 doručené odvolanie proti preddavku na znalca. 14. 6. 2004 urgencia súdneho znalca   na vypracovanie   znaleckého   posudku.   14. 6. 2004   súd   poučuje   odvolateľa   o predložení   dokladov   potrebných   pri   rozhodnutí   o   návrhu   na oslobodenie   od   poplatkov. 19. 7. 2004   doručené   žiadané   doklady.   28. 4. 2005   vydané   uznesenie   o   zmene   osoby súdneho znalca na osobu Ing. B.

Ako   vidno   z   uvedeného   úkony   súdu   sú   vykonávané   v   pravidelných   intervaloch až na rok   1995   v   ktorom   boli   učinené   dva   úkony.   Ide   o   pomerne   častý   spor   zrušenia vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva,   kedy   spornou   je   otázka   stanovenia   hodnoty spoločnej nehnuteľnosti v často sa meniacej hladine trhovej ceny kde bolo potrebné túto cenu   zisťovať   opakovane   a   to   vzhľadom   na   zmenu   právneho   predpisu   o   oceňovaní nehnuteľnosti.   Následne   vzhľadom   na   ustálenie   ceny   zmena   návrhu   navrhovateľov na reálne rozdelenie nehnuteľnosti. K dĺžke konania treba uviesť pomerne zložitú prácu so súdnymi znalcami kde zohráva významnú úlohu ľudský faktor práceneschopnosť znalca, zmena osoby znalca a podobne, ale i stav vzťahov medzi spoluvlastníkmi.“

Procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 7/93.

Právny zástupca sťažovateľa nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 7/93 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 7/93 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 7/93 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní sťažovateľ   uplatňuje   proti   žalovanej   nárok   na   zrušenie   a vyporiadanie   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Z právneho hľadiska vec nie je možné hodnotiť ako zložitú. Predmet konania   má   stabilnú   právnu   úpravu   obsiahnutú   v zákone   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej výklad a používanie je ustálené v judikatúre všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa skutkovú zložitosť veci s poukazom na to, že v konaní   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie,   čo   ovplyvnilo   dĺžku   konania. Podobne aj okresný súd bol toho názoru, že „K dĺžke konania treba uviesť pomerne zložitú prácu so súdnymi znalcami kde zohráva významnú úlohu ľudský faktor práceneschopnosť znalca, zmena osoby znalca a podobne, ale i stav vzťahov medzi spoluvlastníkmi“. Ústavný súd však konštatuje, že žiadna skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že úkony sťažovateľa, ktorý bol počas celej doby konania právne zastúpený advokátom, žiadnym právne významným spôsobom neprispeli k zbytočným   prieťahom   vo   veci.   Sťažovateľ   sa   zúčastňoval   nariadených   pojednávaní okresného súdu, v priebehu konania bol aktívny a súčinnostný. Súdny poplatok síce zaplatil až na základe výzvy okresného súdu, ale táto skutočnosť nemala vplyv na dĺžku tohto konania. Ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nemal k správaniu sťažovateľa námietky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/93. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach zbytočné prieťahy, v niektorých prípadoch bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu   účinku.   Okresný   súd   určil   18   termínov   pojednávaní   z čoho   vyplýva,   že nerešpektoval   zásadu   hospodárnosti   konania.   Procesné   úkony   okresného   súdu   boli nekoncentrované, nesústredené a málo efektívne.

Okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky od   28.   júla   1994,   keď   vypracoval   uznesenie   o znalečnom,   do   6.   decembra   1995,   keď zamietol   návrh   žalovanej   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (nečinnosť   viac   ako 16   mesiacov),   čo   čiastočne   priznal   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení, v ktorom uviedol, že „úkony súdu sú vykonávané v pravidelných intervaloch až na rok 1995...“. Ústavný však zistil i ďalšiu nečinnosť okresného súdu od 4. decembra 2002, keď odročil pojednávanie z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu na neurčito, do 2. decembra 2003,   keď   určil   termín   pojednávania   na   21.   január   2004   (nečinnosť   12   mesiacov), a od 19. júla 2004, keď mu boli doručené doklady k návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, do 28. apríla 2005, keď okresný súd vydal uznesenie o zmene súdneho znalca (nečinnosť viac ako 9 mesiacov).

Ústavný   súd   doterajší   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a nesústredený, bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej. Aj tento postup okresného súdu spôsobil prieťahy v jeho činnosti, ktoré boli zistené od 20. novembra 1998, keď uplynula súdom stanovená lehota, v ktorej mal znalec vypracovať znalecký posudok, do 29. októbra 1999, keď okresný súd urgoval u znalca (Ing. B.) podanie znaleckého posudku. Okresný súd vo vzťahu k tomuto postupu znalca neprijal včas žiadne opatrenia a hoci 6. decembra 1999, 25. januára a 1. marca 2000 urgoval tohto znalca, aby predložil znalecký posudok, znalecký posudok bol doručený okresnému súdu až 9. marca 2000. Rovnako tomu tak bolo i pri znaleckom dokazovaní, ktoré nariadil uznesením 5. apríla 2004, pričom znalcovi spis vôbec nedoručil, a po oznámení právnym zástupcom (27. septembra 2004), že znalec už znaleckú činnosť nevykonáva, pretože sa tejto činnosti vzdal, okresný súd o zmene znalca rozhodol až 28. apríla 2005.

Výsledkom   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   pri   znaleckom   dokazovaní   je napríklad aj to, že o návrhu právneho zástupcu sťažovateľa z 18. októbra 2000 na doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie a kartografie okresný súd rozhodol až 5. apríla 2004.

Pri   väčšej   sústredenosti   mal   okresný   súd   svoju   činnosť   pri   nariadení   znaleckého dokazovania   organizovať   tak,   aby   znalec   odpovedal   na   všetky   otázky   potrebné   pre rozhodnutie vo veci samej, tak aby nemusel úkony na ustanovenie znalca opakovať, ako to bolo v tomto prípade.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené.

Takisto   za   nesústredenú   činnosť   ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu v období od 19. apríla 1996, keď okresný súd odstúpil odvolanie žalovanej Krajskému súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a nesprávne   v ňom   označil   účastníka,   preto   spis 5. júna 1996 krajský súd vrátil pre nesprávnosť označenia účastníkov na opravu uznesenia. Následne musel okresný súd vypracovať opravné uznesenie o zamietnutí návrhu žalovanej na vydanie predbežného opatrenia, čím sa konanie predĺžilo a uznesenie druhostupňového súdu o zastavení odvolacieho konania bolo doručované účastníkom až vo februári 1997.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez ukončenia   znaleckého   dokazovania   naposledy   nariadeného   v apríli   2005   a rozhodnutia vo veci   samej   napriek   tomu,   že   od   podania   návrhu   uplynula   doba   viac   ako   12   rokov. Vzhľadom   na   uvedené   preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   predsedu okresného súdu, že „úkony súdu sú vykonávané v pravidelných intervaloch...“.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/93 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9   C   7/93   konal   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   1   000   000   Sk.   Žiadosť   odôvodnil   tým,   že   jeho   stav   právnej neistoty v tomto konaní trvá už vyše 12 rokov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to,   aby   bol   stav   konania   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   taký,   ako   bol   zistený   v prípade sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sa   ústavný   súd   riadil zásadou spravodlivosti aplikovanou Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Na   základe   vyhodnotenia   celej   situácie   sťažovateľa   a   princípov   spravodlivosti ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4 zákona   o ústavnom   súde   vo   výške   120   000   (slovom   jednostodvadsaťtisíc   slovenských korún),   ktoré   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   za porušenie základného práva sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením jeho základného práva.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. T. Sťažovateľ požadoval celkovú úhradu trov konania v sume 29 600 Sk za dva úkony právnej pomoci, pričom jeden úkon vyčíslil v sume 14 650 Sk podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a dvakrát režijný paušál po 150 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   vo   výške   5   302   Sk.   Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nevychádzal z   §   10   ods.   1   vyhlášky,   pretože   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   -   ochrana základných ľudských práv a slobôd - je zásadne nevyjadriteľný v peniazoch. Pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 2 501 Sk a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2005