znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 69/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., bytom C., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 99/03 z 29. septembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2003 doručená sťažnosť MUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 99/03 z 29. septembra 2003.

Sťažovateľ   sťažnosť   odôvodňuje   tým,   že   26.   marca   2003   podal   dovolanie   proti uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd)   sp.   zn.   9   Co   336/02 z 31. júla 2002, ktorým krajský súd „predbežné odvolanie (podané v zákon. lehote)“ proti rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp.   zn.   9   C   77/95 z 27. novembra   2001   odmietol   na   základe   „fiktívneho   doručenia“,   aj   keď   sa   v mieste trvalého bydliska nezdržoval.

Sťažovateľ uvádza, že „dňa 28. 3. 2003 som obdržal prípis č. Ncv 77/03 z 27. 3. 2003, ktorým NS SR odstúpil dovolanie z 26. 3. 2003 na ďalšie konanie OS 1 BA I, avšak až dňa 28. 7. 2003 mi bol doručený prípis č. 9 C 77/95 L:25 z 3. 7. 2003, ktorým ma OS 1 vyzval na doplnenie (vykonané prípisom z 12. 8. 2003), ale už vo veci splnomocnenia som požiadal o predĺženie lehoty do 12. 9. 2003, potom do 15. 10. 2003 prípisom z 12. 9. 2003, keďže SAK ignorovala žiadosť z 12. 8. 2003 o pridelenie advokáta, žiadosť z 12. 9. 2003 zasa ignoroval NS SR, následne uznesením č. 5 Cdo 99/03 z 29. 9. 2003 rýchlo konanie zastavil, navyše bez opravného prostriedku“.

Sťažovateľ navrhuje nasledovný petit:

Súd zrušuje nezákonné uznesenie č. 5 Cdo 99/03 z 29.   9.   2003 NS SR v plnom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie NS SR, lebo ním porušil právo na právnu pomoc v konaní pred súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   i   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľa rozhodovali všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 77/95 z 27. novembra 2001   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   o zápočet   rokov   perzekúcie   podľa   zák. č. 87/1991   Z.   z.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   zamietol a krajský   súd   ako   odvolací   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn. 9 Co 336/02 z 31. júla 2002 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho oneskoreného podania. Sťažovateľ podal voči uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 99/03 z 29. septembra 2003 tak, že dovolacie konanie zastavil z dôvodu sťažovateľom nesplnenia obligatórnej podmienky dovolacieho konania.

Podľa sťažovateľa je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 99/03 z 29. septembra 2003 nezákonné a protiústavné, preto so zreteľom na petit sťažnosti ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho konaním a sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru bez ďalšieho ich zdôvodnenia.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   neúspech   v súdnom   konaní   v prvom   stupni na základe podanej žaloby, ako aj odmietnutie odvolania vinou sťažovateľa v opravnom konaní na základe podaného riadneho opravného prostriedku, resp. uplatnenie dovolania ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v rámci   uplatňovania   súdnej   a   inej   právnej ochrany   nezakladá   bez   ďalšieho   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o návrhu sťažovateľa.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecných súdov vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 99/03 z 29. septembra 2003 zastavil dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 243c   OSP   začaté   na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   proti   uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   9 Co 336/02   z   31. júla 2002   z dôvodu   nesplnenia   podmienky dovolacieho   konania   podľa   §   241   ods.   1   druhej   vety   OSP,   a to   i napriek   výzve   súdu s príslušným   poučením   o následkoch   nesplnenia   obligatórnej   podmienky   dovolacieho konania.

Ústavný súd uzavrel,   že   označené rozhodnutie   najvyššieho súdu   neobsahuje také skutočnosti, ktoré by poukazovali na možnosť porušenia označených základných práv alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 51 ústavy). Sťažovateľ namietal   porušenie   základných   práv   postupom   a rozhodnutím   všeobecného   súdu,   ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne odôvodnené, má oporu v zákone a v tomto zmysle nie je ani svojvoľné a protiústavné.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 51 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa rozhodol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

Súčasne ústavný súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje   práva“)   ako   jednu   z dôležitých   zásad   občianskeho   súdneho   konania   vyplývajúcu z § 1, § 3, § 5 a § 6 OSP, z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   by   bolo   možné odmietnuť   aj   pre   nesplnenie   zákonom   ustanovených   náležitostí,   pretože   sťažovateľ na opakované   výzvy   ústavného   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   reagoval niekoľkokrát   žiadosťami   o predĺženie   lehoty   na   predloženie   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie pred ústavným súdom, naposledy podaním doručeným ústavnému súdu 2. júla 2004,   pričom   do   dnešného   dňa   nebolo   predložené   splnomocnenie   na   zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   bolo už bez právneho významu rozhodovať o opätovnej žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004