znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 116/2009 z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 53/2008 z 15. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 116/2009 z 27. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 53/2008 z 15. mája 2008. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 4. februára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania (v postavení   žalobcu)   vedeného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný súd“)   proti   žalovanému   Ing.   J.   V.   (ďalej   len   „žalovaný“)   pod   sp.   zn.   12 C 47/2004 o zaplatenie sumy 7 000 000 Sk.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 47/2004-213 z 24. októbra 2007 bol žalovaný zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľovi   4 590 000   Sk   s príslušenstvom   a v prevyšujúcej   časti okresný súd žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ako aj sťažovateľ (v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   12   Co   53/2008-238   z 15.   mája   2008   rozsudok okresného   súdu   zmenil   a žalobu   v celom   rozsahu   zamietol   a zaviazal   sťažovateľa   na náhradu   trov   konania.   Proti   zmeňujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ dovolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4   Cdo   116/2009-284 z 27. októbra 2010 tak, že dovolanie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu trpí rovnakými vadami ako rozsudok   odvolacieho   súdu.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s názorom   odvolacieho   a dovolacieho súdu o tom, že písomnosť, ktorú okresný súd považoval za uznanie dlhu, „nespĺňa všetky požadované náležitosti a nie je možné výkladom obsahu tejto listiny dospieť k záveru, že právny zástupca, ktorý prevzal právne zastúpenie nielen fyzickej osoby Ing. J. V., ale aj obchodnej spoločnosti V. spol. s r. o., skutočne dlh uznal“.

Sťažovateľ sa domnieva, že «Je absurdné a paradoxné zároveň, že Najvyšší súd SR v súlade   s interpretáciou   Krajského   súdu   BB   vykonanou   v súlade   s   platnou   právnou úpravou na str. 4 ods. 3 správne uvádza, že cit.: „Z hľadiska procesného pri uznaní dlhu prechádza   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   existencie   dlhu   v dobe   uznania   na žalovaného“, ale v rozpore s touto interpretáciou odvolací Krajský súd BB a ani dovolací Najvyšší súd SR nevykonal žiadne opatrenia, aby žalovanému umožnil preukázať existenciu resp. neexistenciu dlhu tak, ako to vyžaduje zákon. Najvyšší súd SR ako súd dovolací a ani Krajský súd BB ako súd odvolací nekonali podľa zákona, keď sa na rozdiel od súdu prvého stupňa   nevysporiadali   s tak   zásadnou   otázkou,   ako   je   dôkazné   bremeno   v preukazovaní existencie dlhu v dobe uznania.».

Najvyšší   súd   podľa   názoru   sťažovateľa „vo   svojom   rozhodnutí   porušil   základné práva   a slobody   sťažovateľa   uvedené   v úvode   tejto   sťažnosti,   keď   dôkazné   bremeno v prebiehajúcom súdnom spore ponechal na sťažovateľovi...

V   prípadnom   súdnom   spore   potom   stačí,   ak   veriteľ   predloží   súdu   uznanie   dlhu. Dôkazné bremeno by sa tak presunulo z veriteľa na dlžníka, ktorý by musel súdu dokázať, že pohľadávka veriteľa nevznikla alebo že už neexistuje.

Ponechať dôkazné bremeno na žalobcu – sťažovateľa bez toho, aby to súd náležite zdôvodnil, resp. aby sa s tým súd náležite v zmysle platnej právnej úpravy vysporiadal, je nezákonné a neprípustné.“.

Podľa názoru sťažovateľa písomný uznávací prejav právneho zástupcu žalovaného z 21.   decembra   2001   spĺňa   všetky   zákonom   požadované   náležitosti   uznania   dlhu. Sťažovateľ tiež uvádza, že o existencii jeho pohľadávky voči žalovanému existuje celý rad dôkazov.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   okrem   iného   uvádza,   že „Platenie   úrokov   zákon kvalifikuje ako prejav uznania záväzku dlžníka voči veriteľovi tzn. že je to zákonný dôkaz, ktorý svedčí o tom, že dlžník reálnym plnením úrokov zo svojho záväzku tento záväzok v čase platenia – úhrady úrokov uznal.

Zo   súdneho   spisu   je   zrejmé   a jednoznačné,   že   dlžník   dňa   01.   06.   2001   uhradil veriteľovi – sťažovateľovi na úrokoch sumu 400.000,-Sk a dňa 04. 06. 2001 sumu 115.000,- Sk.

Z pohľadu plnenia úrokov mohla byť teda pohľadávka veriteľa – sťažovateľa podľa ust. § 101 OZ premlčaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty tzn. 01. 06. 2004 resp. 04. 06. 2004. Žaloba bola podaná na súd dňa 23. 12. 2003, tzn. včas, pred uplynutím premlčacej lehoty.“.

Napadnuté   rozsudky   odvolacieho   aj   dovolacieho   súdu   nie   sú   podľa   názoru sťažovateľa riadne a zrozumiteľne odôvodnené, a preto sú nepreskúmateľné.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. základné práva sťažovateľa JUDr. J. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   rozsudkom   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   15.   05.   2008,   sp.   zn. 12 Co 53/2008-238, bolo porušené.

2. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/2009-284 zo dňa 27. 10. 2010 a rozsudok Krajského súdu BB sp. zn. 12 Co 53/2008-238 zo dňa 15. 05. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu BB na ďalšie konanie.

3. sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (tritisíc eur), ktorému mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 444,04 Eur (štyristoštyridsať štyri eur) na účet jeho právneho zástupcu č. účtu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní posúdil sťažnosť sťažovateľa a zisťoval, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 12 Co 53/2008-238 z 15. mája 2008

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   v   prípade,   ak   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 4 Cdo 116/2009-284 z 27. októbra 2010

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Z odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu z 15. mája 2008 vyplýva, že tento   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   vychádzal   zo   zistenia,   že   medzi   sťažovateľom a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk a žalovaný sa zaviazal vrátiť ju sťažovateľovi do 30. októbra 2000. Kým okresný súd považoval žalobu za včas podanú, keďže písomnosť z 21. decembra 2001 vystavenú právnym zástupcom žalovaného považoval za uznanie dlhu, v dôsledku   čoho   došlo   k prerušeniu   plynutia   premlčacej   doby   v zmysle   §   110   ods.   1 Občianskeho zákonníka, krajský súd dospel k záveru, že táto písomnosť nespĺňa všetky zákonom požadované náležitosti pre uznanie dlhu. Z obsahu písomnosti z 21. decembra 2001   je   zrejmé,   že   sa   v nej   okrem   zmluvy   o pôžičke   zo   7.   septembra   2000   uvádza   aj faktoringová zmluva uzatvorená medzi podnikateľskými subjektmi a že žalovaný obe tieto zmluvy považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Hoci sa v tomto písomnom prejave uvádza prevzatie sumy 12 000 000 Sk a prísľub peniaze v neuhradenom zostatku vrátiť, tento písomný prejav vôle žalovaného nie je možné vyložiť podľa názoru krajského súdu tak, že by v ňom bol uvedený dôvod dlhu a jeho výška. Trojročná všeobecná premlčacia doba   začala   plynúť   nasledujúcim   dňom   po   30.   októbri   2000,   teda   31.   októbra   2000, a uplynula 31. októbra 2003. Keďže sťažovateľ podal žalobu na súde až 23. decembra 2003, neuplatnil si podľa názoru krajského súdu právo v lehote uvedenej v § 101 Občianskeho zákonníka.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že «Za   správny,   výsledkom   vykonaného dokazovania   zodpovedajúci   treba   považovať   záver   odvolacieho   súdu,   že   obsahom   listu zástupcu žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s. r. o.) z 21. decembra 2001 adresovaného žalobcovi, nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom uplatnenej žaloby v zmysle § 558 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd správne uviedol,   že   k platnosti   takéhoto   právneho   úkonu,   okrem   písomnej   formy   a všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh,   uviedol dôvod   jeho   vzniku a výšku v akom   dlh uznáva.   K tomu   treba   dodať,   že   ak viacerí dlžníci (napr. fyzická osoba a právnická osoba, ktorej spoločníkom a konateľom je rovnaká fyzická osoba) majú voči veriteľovi niekoľko dlhov (ako tomu bolo v posudzovanej veci)   a teda   uznávajú   viac   dlhov,   musí   byť   nepochybne   určené,   ktoré   jednotlivé   dlhy jednotlivý dlžníci, čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Za uznanie dlhu však nemožno   považovať   len   vyjadrenie   viacerých   dlžníkov   (ich   zástupcu)   v tom   zmysle,   že prevzali celkovo určitú sumu peňazí, koľko z nej celkove uhradili a že zvyšok v dohľadnej dobe vrátia.

V posudzovanej veci list advokáta JUDr. P. P. z 21. decembra 2001 ako zástupcu nielen žalovaného, ale aj spoločnosti V. spol. s. r. o., so sídlom v B. adresovaný žalobcovi, je   reakciou   jeho   klientov   na   návrhy   dvoch   dohôd   o urovnaní   zo   14.   decembra   2001 predložených   žalobcom   (nie   reakciou   na   výzvu   žalobcu   z 22.   novembra   2001,   ako   to zavádzajúco tvrdí žalobca), ktoré žalovaný ani spoločnosť neakceptovali. Z tohto podania je zrejmé, že vyjadrenie sa týkalo dvoch právnych úkonov, ktoré so žalobcom uzavreli jednak žalovaný (zmluva o pôžičke) a jednak spoločnosť (faktoringová zmluva) a že oba právne úkony   považovali   za   neplatné.   V poslednom   odseku   tohto   listu   uvedený   text,   že   klienti „uznávajú“,   že   od   žalobcu   prevzali   celkovo   sumu   12 000 000,–   Sk,   že   z nej   doposiaľ uhradili sumu 4 500 000,– Sk a že zvyšok mienia uhradiť bezprostredne potom ako získajú úver, nemožno považovať za prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom uplatnenej žaloby v zmysle § 558 OZ. Ide tu totiž len o vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od žalobcu prevzali, koľko celkove z tejto sumy uhradili a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť listu teda neobsahuje, ktoré jednotlivé dlhy jednotlivý dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V. spol. s. r. o., čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd   dospel   nesprávne   k záveru,   keď   tento   list   (časť   jeho   obsahu)   nepovažoval   za jednostranný právny úkon uznania dlhu v zmysle § 558 OZ.

Za   správny   treba   následne   považovať   aj   právny   názor   odvolacieho   súdu,   podľa ktorého tento úkon nemohol mať za následok prerušenie behu premlčacej doby v zmysle § 110   ods.   1   OZ   a že   právo   žalobcu   sa   premlčalo,   lebo   nebolo   uplatnené   na   súde v trojročnej   všeobecnej   premlčacej   dobe   (§   101   OZ).   Pri   určení   začiatku   plynutia premlčacej doby odvolací súd vychádzal správne zo záveru, že žalobca mohol právo po prvý raz vykonať nasledujúci deň po splatnosti dlhu určenej v zmluve dňom 30. októbra 2000 (výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o predĺžení splatnosti pôžičky do 30. októbra 2001 formou dohody so žalovaným) a teda, že trojročná premlčacia doba uplynula dňom 31. októbra 2003. Keďže žalobca podal žalobu na súd až

23.   decembra 2003   a žalovaný   sa   v konaní   premlčania   dovolal,   musel   odvolací   súd   na námietku   premlčania   prihliadnuť   a nemohol   premlčané   právo   žalobcovi   priznať   (§   100 ods. 1   OZ).   Napokon,   správnosť   vyššie   uvedených   záverov   odvolacieho   súdu   žalobca v dovolaní ani nenapáda.».

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda nesúladný s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), čo sa v posudzovanom prípade zjavne nestalo.

Najvyšší súd (rovnako ako súd odvolací) dospel k záveru, že obsahom listu zástupcu žalovaného (tiež aj zástupcu spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 adresovaného sťažovateľovi nie je prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu a zároveň tento list neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti uznania dlhu. Skutočným obsahom listu je len vyjadrenie viacerých dlžníkov (ich zástupcu) o tom, akú sumu peňazí celkove od sťažovateľa prevzali, koľko z tejto sumy uhradili, a že zvyšok mienia vrátiť. Uvedená časť listu teda neobsahuje, ktoré jednotlivé dlhy jednotliví dlžníci, t. j. žalovaný a spoločnosť V. spol. s r. o., čo do dôvodu a výšky uznávajú a sľubujú zaplatiť. Keďže list z 21. decembra 2001 nemožno považovať za uznanie dlhu, nemohol mať za následok prerušenie plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods.   1 Občianskeho zákonníka a právo sťažovateľa sa premlčalo, lebo nebolo uplatnené na súde v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

Sťažovateľ namieta, že

a)   najvyšší   (aj   odvolací)   súd   sa „nevysporiadali   s tak   zásadnou   otázkou,   ako   je dôkazné   bremeno   v preukazovaní   existencie   dlhu   v dobe   uznania“,   a   napriek   tomu,   že uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval a dôkazné bremeno   sa   presúva   na   žalovaného, „dôkazné   bremeno   v prebiehajúcom   súdnom   spore ponechal na sťažovateľovi“,

b)   písomný   uznávací   prejav   právneho   zástupcu   žalovaného   z 21.   decembra   2001 spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti uznania dlhu, pričom v spise sa nachádza celý rad dôkazov o existencii dlhu v čase jeho uznania,

c)   uznanie   dlhu   je   možné   vyvodiť   aj   zo   skutočnosti,   že   žalovaný   platil   úroky a začiatok   plynutia   premlčacej   doby   sťažovateľ   odvodzuje   od   okamihu   platenia   úrokov žalovaným v júni 2001,

d)   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nedostatočne   odôvodnený   a z tohto   dôvodu nepreskúmateľný.

Námietky   sťažovateľa   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za dôvodné.   Naopak,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   aj   krajský   súd   jasne a zrozumiteľne vysporiadali s otázkou posúdenia obsahu a účinkov listu právneho zástupcu žalovaného (aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001, pričom svoj myšlienkový postup   a právny   názor   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnili.   Z odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ako   aj   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu celkom zjavne a zrozumiteľne vyplýva, prečo predmetný list nepovažovali za prejav vôle žalovaného   (jeho   zástupcu)   smerujúci   k uznaniu   dlhu.   Ústavný   súd   preto   argumentáciu najvyššieho súdu v nijakom prípade nepovažuje za svojvoľnú, a preto nevidí dôvod, aby do nej zasahoval a menil ju.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa prenesenia dôkazného bremena na sťažovateľa   napriek   existujúcemu   uznaniu   dlhu,   ani   táto   podľa   názoru   ústavného   súdu neobstojí. Odvolací aj dovolací súd dospeli k záveru, že list právneho zástupcu žalovaného (aj spoločnosti V., spol. s r. o.) z 21. decembra 2001 nie je možné považovať za uznanie dlhu, a preto bolo potrebné vychádzať zo záveru, že plynutie premlčacej doby sa neprerušilo a táto začala plynúť 31. októbra 2000 a uplynula 31. októbra 2003. Sťažovateľ podal preto žalobu   oneskorene   –   po   uplynutí   trojročnej   premlčacej   doby.   Navyše   za   situácie,   keď neexistuje platné uznanie dlhu, dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu.

Ani krajský súd,   ani najvyšší súd nespochybnili existenciu dlhu žalovaného voči sťažovateľovi v čase spísania listu z 21. decembra 2001. Naopak, súdy všetkých stupňov dospeli   k záveru,   že   medzi   sťažovateľom   a žalovaným   bola   uzavretá   zmluva   o pôžičke zo 7. septembra 2000, podľa ktorej sťažovateľ prenechal žalovanému sumu 7 000 000 Sk a žalovaný sa zaviazal ju sťažovateľovi vrátiť do 30. októbra 2000. Ani jeden zo súdov konajúcich vo veci sťažovateľa nespochybnil existenciu dlhu k 21. decembru 2001. Žaloba sťažovateľa   bola   zamietnutá   na   základe   úspešného   uplatnenia   námietky   premlčania žalovaným.   Najvyšší   súd   ani   krajský   súd   sa   v podstate   existenciou   dlhu   ani   bližšie nezaoberali,   keďže   to   vzhľadom   na   úspešne   vznesenú   námietku   premlčania   ani   nebolo potrebné.

Z napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu   tiež vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní nenapadol záver krajského súdu o tom, že žalovaný mu mal v zmysle zmluvy o pôžičke a jej dodatkov dlh splatiť do 30. októbra 2000.

K námietke   sťažovateľa   o tom,   že   k uznaniu   dlhu   žalovaným   došlo   okrem   listu z 21. decembra   2001   aj   tým,   že   žalovaný   platil   úroky,   ústavný   súd   poznamenáva,   že v občiansko-právnych vzťahoch, na ktoré sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (ako   to   bolo   aj   v právnej   veci   sťažovateľa),   sa   platenie   úrokov   nepovažuje za   uznanie záväzku   ohľadne   sumy,   z   ktorej   sa   úroky   platia.   Účinky   uznania   záväzku   má   platenie úrokov   ohľadom   sumy,   z ktorej   sa   úroky   platia   v obchodno-právnych   vzťahoch   (§ 407 ods. 2   Obchodného   zákonníka).   Preto   nemožno   v danom   prípade   odvádzať   začiatok plynutia premlčacej doby od zaplatenia úrokov žalovaným v júni 2001.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a právne   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   konštatoval,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011