znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., B., zastúpenej advokátom Mgr. S. I., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená sťažnosť Mgr. M. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. S. I., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný súd“)   sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 a rozsudkom   Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že návrhom podaným okresnému súdu sa spoločnosť S., v. o. s., B. (ďalej len žalobkyňa“), domáhala voči sťažovateľke určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   v kat.   území   obce   Š., evidovanej na LV č. 1994 (správne má byť „1194“, pozn.) ako chata, súp. č. 279.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 návrhu žalobkyne vyhovel   a určil,   že   žalobkyňa   je   výlučnou   vlastníčkou   spornej   nehnuteľnosti.   Súčasne sťažovateľku zaviazal na úhradu trov konania. Prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008.

Sťažovateľka   uviedla,   že „dňa   12.   4.   1994   som   na   verejnej   dražbe   konanej dražobnou spoločnosťou R., a. s., B., (v súčasnosti B. vydražila nehnuteľnosti: Rekreačné zariadenie v k. ú. Š., okres B., obec Š. zapísané na LV č. 844-parcely: č. 1631/6 v súčasnosti č. 1672 o výmere 122 m2č. 1631/7 v súčasnosti rozdelené na parc. č. 1678 o výmere 73 m2, č. 1679 o výmere 51 m2, č. 1680 o výmere 51 m2, č. 1682 o výmere 4366 m2, ako   aj   stavby   nachádzajúce   sa   na   tomto   pozemku   podľa   znaleckého   posudku   č.   1804- 114/1992 zo dňa 24. 3. 1992 resp. nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 844 parcelné číslo 1672 stavba - rekreačná chata súp. č. 714 (pred zmenou 163).

Konanie verejnej dražby sa po predošlom upozornení záložného dlžníka uskutočnilo z vôle záložného veriteľa A. a. s. pobočka B., zmluvy o úvere z 9. 4. 1992 a záložnej zmluvy na nehnuteľnosť č. 54/92 zo dňa 9. 4. 1992 zaregistrovaná 10. 4. 1992 ŠN v Ž. č. k. R III 369/92 medzi A. a. s. pobočka B. (neskôr A. a. s., N.) a S. v. o. s., B.,...

Príklep licitátora na vyššie uvedenej dražbe vykonanej v súlade s § 299 Obchodného zákonníka predstavuje legálny nadobúdací titul ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva tak   k nehnuteľnosti   ako   aj   k hnuteľným   veciam,   kedy   k prechodu   vlastníckeho   práva dochádza priamo zo zákona, teda nie na základe následného ďalšieho právneho úkonu, alebo rozhodnutia príslušného katastrálneho úradu o vklade vlastníckeho práva.... Preto som sa stala vlastníčkou vyššie opísaných nehnuteľností a oprávnene, t. j. ako oprávnený vlastník som vystavala aj prístavbu, označenú ako stavba, s. č. 279 v kat. úz. obce Š., ktorej určenie vlastníctva bolo predmetom napadnutých rozsudkov.

Okresný súd v Žiari nad Hronom v konaní pod č. 7 C 241/2006 a následne Krajský súd v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 147/07-08 zo dňa 12. novembra 2007 v rozpore s § 299, ods.   2   a v rozpore   s čl.   20   Ústavy   SR   svojimi   rozsudkami   vyslovili,   že   som   vo   vyššie uvedenej dražbe uskutočnenej na základe § 299 Obchodného zákonníka vlastnícke právo k vyššie   uvedeným   nehnuteľnostiam   nenadobudla   a určil   ako   vlastníka   spoločnosť   S. v. o. s.“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   z uvedených   rozsudkov   vyplýva,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 89/04 a krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 289/2006 rozhodli, že vlastníkom budovy označenej ako stavba súp. č. 279 v kat. území obce Š. je žalovaná.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského súdu nebola poskytnutá náležitá ochrana jej základnému právu na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy vo vzťahu k prístavbe označenej ako stavba súp. č. 279 v kat. území obce Š. napriek tomu, že „som vlastnícke právo k hlavnej veci nadobudla v súlade s vtedy platným právnym   poriadkom,   t.   j.   na   základe   §   299   ods.   2   Obchodného   zákonníka   príklepom licitátora a následne vlastnícke právo k prístavbe som nadobudla ako oprávnený staviteľ v zmysle stavebného povolenia Obvodného úradu životného prostredia v B. zo dňa 1. 2. 1995, č. ObÚŽP-53/1995-2 a v zmysle kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v B. č. 140-98-05032 zo dňa 3. 7. 1998“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 13   C   89/04   neboli   vytvorené   rovnaké   procesné   podmienky   a procesné   postavenie účastníkov,   keď   napriek   tomu,   že «z   podania   návrhu   (žaloba   na určenie   vlastníckeho práva) na súd,   vznikla zákonná povinnosť navrhovateľovi   zaplatiť   súdny poplatok (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., ďalej len „ZoSP“), nevykonal žiadne kroky, ktorými by sa snažil odstrániť tento nedostatok....

Súd   takto   navrhovateľa   jednoznačne   zvýhodnil,   keď   nemusel   platiť   žiadny   súdny poplatok,   súd   odporcov   ukrátil   na   svojich   právach   (najmä   na   práve   na   súdny   proces v súlade   so   zákonom)   a diskriminoval   tým,   že   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku s poučením   navrhovateľovi   nezaslal,   navrhovateľ   o svojej   povinnosti   zaplatiť   súdny poplatok   poučený   nebol   a súd   vo   veci   konal   a meritórne   rozhodol,   napriek   tomu,   že navrhovateľ   nezaplatil   žiaden   súdny   poplatok,   resp.   v konaní   existoval   odstrániteľný nedostatok podmienky konania.».

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   tým   porušil   rovnosť   v postavení   a právach účastníkov   a pri   rešpektovaní   princípu   spravodlivosti   mal   žalobu   zamietnuť   z týchto dôvodov:

„- odporcovia konali po celú dobu dobromyseľne, k výstavbe novej chaty došlo po tom, ako vydražili vyššie uvedené nehnuteľnosti,

- nakoľko neexistuje projektová dokumentácia, súd nemal jednoznačný základ na vyvodenie záveru, že samotná prístavba bola riešená len ako súčasť chaty súp. č. 714 (pred zmenou 163),

-   neexistencia   niektorých   stavebných   prvkov,   napr.   dvere   nemôže   byť   na   ujmu odporcom, ktorí sa pri výstavbe novej chaty súp. č. 279 riadili prevádzkovým zámerom, objasneným vyššie,

- odporcovia dobromyseľne do výstavby novej chaty súp. č. 279 investovali nemalé finančné prostriedky,

- orgány verejnej správy pri rozhodovaní o udelení súpisného čísla a kolaudačného rozhodnutia k chate súp. č. 279 skúmali priamo na mieste podmienky, čoho záverom bolo rozhodnutie o tom, že ide o dve samostatné stavby.“

Z uvedených dôvodov podľa názoru sťažovateľky došlo rozsudkom okresného súdu sp.   zn.   13   Co   89/04   zo   7.   septembra   2006   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008 k porušeniu jej základných práv podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Mgr. M. D., rod. V., nar..., bytom B. upravené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 13 C 89/04-336 zo dňa 7. septembra 2006 a Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 C 89/04-440 zo dňa 22. 04. 2008 porušené bolo.

2. Základné práva Mgr. M. D., rod. V., nar..., bytom B. upravené čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 89/04 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 89/04 porušené boli.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   v Žiari   nad   Hronom   č.   k.   13   C   89/04-336   zo   dňa 7. septembra   2006   a Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 14 Co/289/2006-440 zo dňa 22. 04. 2008 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu žiar nad Hronom a Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv Mgr. M. D., rod. V., nar..., bytom B. a prikazuje sa obnoviť stav pred porušením základného práva na ochranu majetku v zmysle čl. 20 a čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Mgr.   M.   D.,   rod.   V.,   nar...,   bytom   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie 10.000.000,- Sk (slovom desať miliónov slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiari nad Hronom a Krajský súd v Banskej Bystrici povinný Mgr. M. D., rod. V., nar..., bytom B. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Mgr.   M.   D.,   rod.   V.,   nar...,   bytom   B.   priznáva   trovy   konania,   spočívajúce v odmene advokáta za právne zastúpenie vo výške... Sk (slovom... slovenských korún), ktoré sú Okresný súd Žiar nad Hronom a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť na účet advokáta Mgr. S. I., so sídlom T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008 v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jej dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľka   mala   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy namietaného   porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka podľa údajov uvedených v jej sťažnosti aj podala proti rozsudku   prvostupňového   súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany základného   práva   sťažovateľky   vylučuje   prijatie   sťažnosti   ústavným   súdom   v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej označených základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že predmetným rozsudkom krajského súdu potvrdzujúcim prvostupňový rozsudok došlo k porušeniu jej označených základných práv podľa   ústavy   a dohovoru   tým,   že   krajský   súd   rozhodol   v jej   neprospech,   neuznal   za oprávneného vlastníka rekreačnej chaty súp. č. 279 na parcele č. 1678 zapísanej na LV č. 1243 pre kat. územie Š. ani ju, ani neskoršieho nadobúdateľa - otca (na ktorého spornú nehnuteľnosť sťažovateľka previedla), neakceptoval jej argumenty, ktoré podľa jej názoru preukazovali neoprávnené určenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti (ktorú krajský súd považoval iba za prístavbu netvoriacu samostatnú vec) v prospech žalovanej.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   zistil,   že   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 289/2006 z 22. apríla 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 89/04 zo 7. septembra 2006 ako prvostupňového súdu, ktorým tento súd určil, že žalovaná je výlučným vlastníkom rekreačnej chaty súp. č. 279 postavenej na CKN parc. č. 1678 vyznačenej na LV č. 1243 pre k. ú. Š., a to v celosti.

Krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku z 22. apríla 2008 založil na týchto dôvodoch:

«... Podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom chaty so súp. č. 279 postavenej na parcele CKN č. 1698 vyznačenej na LV č. 1194 pre kat. územie Š. Právny záujem na takto určujúcej žalobe navrhovateľ videl v tom, že ju v katastri nehnuteľností   odporkyňa   1)   previedla   za   dohodnutú   kúpnu   cenu   1.200.000,-   Sk   do vlastníctva odporcu 2) t. j. svojmu otcovi. Tvrdeniu navrhovateľa, že sporná chata, ktorá má samostatné súp. číslo 279 je súčasťou pôvodnej chaty s terajším súp. číslom 714 (predtým č. 163) sa odporkyňa bránila tým, že po vydražení pôvodnej chaty č. 714 túto prestavala a pristavila k nej novú chatu č. 279. Spornou otázkou preto v konaní bolo, či chata so súp. číslom 279 je samostatnou vecou, v právnom význame slova, alebo či ide o súčasť hlavnej veci.

Súčasne s týmto konaním prebiehalo aj konanie pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom pod sp. značkou 7 C 241/2006 o návrhu terajšej odporkyne 1), ako navrhovateľky proti   terajšiemu   navrhovateľovi   o určenie   vlastníckeho   práva,   okrem   pozemkových nehnuteľností,   aj   ku   stavbe   -   rekreačnej   chate   súp.   č.   714   (pred   zmenou   č.   súp.   163) evidovanej na LV č. 844. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 15 Co 147/07-98 zo dňa   12.   novembra   2007   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v Žiari   nad   Hronom č.   k.   7   C   241/2006-63   zo   dňa   10.   apríla   2007,   ktorým   návrh   navrhovateľky   o určenie vlastníckeho   práva   ku   rekreačnej   chate   súp.   č.   714   zamietol.   Krajský   súd   sa   stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu o tom, že odporkyňa 1) nenadobudla vlastnícke právo ani príklepom licitátora na verejnej dražbe, pre neexistenciu procesných pravidiel výkonu   takejto   dražby   a nemohla   nadobudnúť   vlastnícke   právo   ani   titulom   vydržania. Odvolací súd na základe takéhoto stavu pokračoval v tomto konaní a zaoberal sa otázkou, či súd prvého stupňa správne právne posúdil vec.

Pokiaľ ide o hodnotenie právneho vzťahu účastníkov ku spornej chate, odvolací súd považuje   prvostupňové   rozhodnutie za vecne správne,   skutkové   zistenia prvostupňového súdu   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a okresný   súd   správne   aplikoval   aj hmotnoprávne predpisy. Právne posúdenie okresného súdu o tom, že chata súp. č. 279 je súčasťou   hlavnej   veci   t.   j.   chaty   súp.   číslom   714   je   podľa   odvolacieho   súdu   správne. Z hľadiska hmotného práva bolo potrebné skúmať, či uvedená chata, ako vec v právnom význame (§   118,   §   119 O.   z.)   a predmet vlastníctva   existovala,   čiže   či mala   charakter samostatnej   veci.   Za   vec   v právnom   význame sa považuje podľa ust.   § 118,   119   O.   z. hmotný predmet s určitým samostatným určením. Určenie, či ide o samostatnú vec, nezáleží vždy   len   na   vôli   vlastníka.   Všetko   musí   mať   aj   samostatnú   funkciu,   pričom   niekedy   je potrebné,   aby   k rozdeleniu   pôvodnej   jednej   veci   bolo   vydané   i rozhodnutie   príslušného štátneho orgánu.

Podľa § 120 ods. 1 O. z. súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Súčasť veci teda nie je spôsobilým predmetom občiansko-právneho vzťahu a zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej. Tak tomu je aj vtedy, ak sa v dôsledku faktického spojenia stala súčasťou veci   taká   hlavná   vec,   ktorá   bola   samostatnou   vecou.   Súčasťou   stavby   sú   zásadne   aj prístavby   (nadstavby,   vstavby),   ako   aj   stavebné   úpravy   (prestavby).   Pokiaľ   vykonanou prístavbou   nebola   získaná   samostatná   nehnuteľnosť,   pričom   je   potrebné   vychádzať predovšetkým z obsahu povolenia na užívanie stavby, alebo si vyžiadať znalecký posudok, ide len o súčasť veci v zmysle § 120 O. z. Neoddeliteľná súčasť v zmysle ust. § 120 O. z. neznamená   len   fyzickú   neoddeliteľnosť   tejto   súčasti,   ale   aj   to,   že   súčasť   nemôže   byť oddelená bez toho, aby vec bola znehodnotená, čím sa myslí i funkčné znehodnotenie. Pre posúdenie, či chatu súp. č. 279 je možné posudzovať ako súčasť hlavnej chaty č. 714 bola rozhodujúca otázka ich stavebného usporiadania, vybavenia prístupu k stavbám, možnosť ich oddeleného užívania a pod..

Na žiadosť odporkyne Obvodný úrad životného prostredia v B. dňa 1. 2. 1995 vydal stavebné povolenie na prestavbu rekreačnej chaty č. 163 (terajšie súpisné číslo 714) vydané pod č. ObÚŽP-53/1995-2.   Okresný úrad v B.,   odbor životného prostredia kolaudačným rozhodnutím č. 140-98/05032 z 3. 7. 1998 povolil užívanie stavby s názvom „Prístavba k rekreačnej chate č. 163 – R.“. Tento stavebný úrad 25. 2. 2002 pod č. 140-2002/02880 opravil   stavebné   povolenie   zo   dňa   1.   2.   1995,   v ktorom   bol   nesprávne   uvedený   názov stavby, ako prestavba rekreačnej chaty 163 na správne znenie názvu stavby „rekreačná chata č. 163 - prestavba a prístavba“. Z tohto dôvodu potom dňa 8. 3. 2002 vydal nové kolaudačné rozhodnutie č. 140-2002/02770 o povolení užívať stavbu s názvom „rekreačná chata č. 163 - prestavba a prístavba“, s tým, že stavba tvorí jeden samostatný stavebný objekt - rekreačnú chatu.

Znalec Ing. J. B. v posudku konštatoval, že rekreačná chata so súp. číslom 279 je prístavbou   rekreačnej   chaty   so   súp.   č.   714.   Prestavba   -   prístavba   sa   realizovala   na pôvodných   základoch   existujúcich   pred   rokom   1995   tak,   že   sa   pristavali   podlažia, podkrovie a zhotovila sa nová strecha. Pôvodná chata súp. č. 714 sa nielen prestavala, ale k nej sa aj pristavila stavba. Konštrukčne ale táto stavba je prepojená základmi, ako aj spoločnou stenou i spoločnou strechou s pôvodnou chatou súp. č. 714. Na základe uvedenej dôkaznej situácie odvolací súd má za to, že prvostupňový rozsudok je potrebné považovať za vecne správny, lebo prestavba a prístavba chaty sa stali súčasťou hlavnej veci t. j. chaty č. 714. Odvolanie odporcov nebolo opodstatnené a preto krajský súd rozsudok okresného súdu v merite potvrdil podľa § 219 O. s. p.

Rozhodnutie okresného súdu je správne aj pokiaľ rozhodol o náhrade a vyčíslení trov konania.   Predmetom   konania   bol   navrhovateľom   uplatnený   nárok   o určenie   vlastníctva k rekreačnej   chate,   čiže   išlo   o predmet   konania,   ktorého   hodnotu   je   možné   vyjadriť v peniazoch. Z toho dôvodu sadzba tarifnej odmeny mala byť vyčíslená podľa ust. § 10 ods. 1, 2 Vyhl. č. 653/2004 Z. z. Navrhovateľ sa domáhal určenia vlastníctva k rekreačnej chate súp. č. 279. Vzhľadom k tomu, že kúpnou zmluvou z 2. 5. 2005 vlastníctvo k nej bolo prevádzané z odporkyne 1) a odporcu 2) za dohodnutú kúpnu cenu 1.200.000,- Sk z tejto hodnoty základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby bola 15.050,- Sk. Ak okresný   súd   priznal   navrhovateľovi   náhradu   za   1   úkon   len   v ním   požadovanej   výške 14.850,- Sk odvolanie odporcov ani v tejto časti nebolo dôvodné.»

V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   čo   sa   v danom   prípade   nestalo   (napr. IV. ÚS 163/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   v časti   upravujúcich   veci   a práva   ako predmet občianskoprávnych vzťahov (§ 118, § 119 a § 120 Občianskeho zákonníka) a tiež ustanovenia   upravujúce   práva   a povinnosti   vlastníka   (§   123   a   §   124   Občianskeho zákonníka).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z priloženej   dokumentácie   zistil,   že   v inom   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 241/2006 okresný súd rozsudkom z 10. apríla 2007 zamietol návrh sťažovateľky   proti   terajšej   žalobkyni   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. 844 v kat. území Š., a to k pozemkom parc. č. 1531/6, v súčasnosti č. 1672 o výmere 122 m2, parc. č. 1631/7, v súčasnosti rozdelenej na CKN parc. č. 1678 o výmere 73 m2 a parc. č. 1679 o výmere 51 m2, parc. č. 1680 o výmere 51 m2, parc. č. 1682 o výmere 4366 m2, ako aj k stavbám nachádzajúcim sa na tomto pozemku, vedeným na LV č. 844 CKN parc. č. 1672 - stavba, rekreačná chata č. súp. 714 (pred zmenou č. súp. 163). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 147/07 z 12. novembra 2007 potvrdil prvostupňový rozsudok, keď dospel k právnemu záveru, že sťažovateľka nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ani príklepom licitátora na verejnej dražbe pre neexistenciu procesných pravidiel výkonu takejto dražby a nemohla nadobudnúť vlastnícke právo ani z titulu   vydržania.   Rozsudok   okresného   súdu   z   10.   apríla   2007   v spojení   s rozsudkom krajského súdu z 12. novembra 2007 nadobudol právoplatnosť 11. decembra 2007.

Okrem toho ústavný súd z priloženej dokumentácie zistil, že sťažovateľka bola pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci právoplatne odsúdená rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   3   T   13/06   z   3.   mája   2007   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 140/07   z   1.   augusta   2007   (právoplatné   1.   augusta   2007)   k podmienečnému   trestu odňatia slobody.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   nesúhlasila   s rozhodnutím   okresného   súdu zo 7. septembra 2006, podľa ktorého „prístavba a prestavba“ rekreačnej chaty súp. č. 279 zapísanej na LV č. 844 v kat. území Š. nie je novopostavenou samostatnou stavbou, a preto si uplatnila ochranu svojich práv v odvolacom konaní, na ktorú mala nepochybne nárok. Ústavný   súd   preto   zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   neboli   ustanovenia   zákonov aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, a zistil, že to tak nie je.

V súvislosti   so   svojím   ústavným   postavením   ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či v konaní   pred všeobecným súdom bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V posudzovanom   prípade   sa   krajský   súd   primerane   vysporiadal   s argumentáciou sťažovateľky   a relevantné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka, Občianskeho   súdneho poriadku, ako aj Obchodného zákonníka aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani namietanému porušeniu článkov ústavy. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval zo   skutkového   a právneho   hľadiska   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   a takisto   sa   vysporiadal   aj s argumentáciou   sťažovateľky   uvedenou   v jej odvolaní týkajúcou sa   úhrady a vyčíslenia trov samotného konania. Krajský súd zároveň uviedol aj dôvody, pre ktoré nie je možné akceptovať právne názory sťažovateľky. Ústavný súd preto pri skúmaní rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   14 Co 289/2006   z   22.   apríla   2008   nezistil   žiadne   skutočnosti,   na   základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 a čl. 20 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (IV. 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   priznaním   finančného   zadosťučinenia   alebo   zrušením namietaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009