znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 24/2007 z 12. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. januára 2008   doručené   podanie   Mgr.   M.   B.,   Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava”)   a svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd”) sp. zn. 2 Obo 24/2007 z 12. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 12. septembra 2007“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   z   12.   septembra   2007 nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd”)   č.   k.   8   Cbsi   59/2005-43   z   8.   decembra   2006   (ďalej   len   „rozsudok z 8. decembra   2006“),   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   určenie   pravosti prihlásenej   pohľadávky   v   sume   239   476   Sk.   Krajský   súd   v   odôvodnení   predmetného rozsudku uviedol, že návrh sťažovateľa nie je právne opodstatnený, keďže „nie je veriteľom úpadcu, pretože vlastníctvo akcií predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa na   riadení   spoločnosti,   jej   zisku   a   na   likvidačnom   zostatku   po   zrušení   spoločnosti likvidáciou… Povinnosť nahradiť škodu vzniká splnením zákonom stanovených podmienok, ktorými sú vznik škody, porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu a príčinná súvislosť medzi   vznikom   škody   a   porušením   záväzkovej   povinnosti   a   nepreukázanie   existencie liberačného dôvodu tým, kto škodu spôsobil. V danom prípade nebol preukázaný vznik škody, teda ani zodpovednosť odporcu, nakoľko nejde o záväzkový vzťah tak, ako to má na mysli ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka”.

Najvyšší súd v rozsudku z 8. decembra 2006 potvrdil právny názor krajského súdu, keď uviedol: „Súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ nie je veriteľom úpadcu, lebo nemá voči nemu pohľadávku.”

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní o jeho odvolaní   proti rozsudku krajského súdu z 8. decembra 2006 pochybil najmä tým, že:

-   nedostatočne   preskúmal   skutkový   stav   danej   veci,   keď   nepreveril   dôsledne skutočnosti za akých „spoločnosť VÚB Kupón, investičný fond, a. s. Bratislava vznikol a za akých okolností táto spoločnosť sa dostala do konkurzu. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sa zlegalizoval nekalý postup tejto spoločnosti, ktorá napáchala krivdy na akcionároch”,

- nevykonal nápravu, ale potvrdil rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2006, čím mu bolo odopreté „vlastnícke právo k finančnej čiastke vo výške 227 260 Sk”,

-   aplikoval   výklad   dotknutých   právnych   noriem   v   odvolacom   konaní   ústavne nesúladným postupom, čo má za priamy následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   2   Obo   24/2007   z   12.   septembra   2007   bolo porušené právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. I Ústavy SR a z čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   a   právo   sťažovateľa   na   vlastníctvo vyplývajúce z čl. 20 ods. I Ústavy SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2 Obo 24/2007 z 12. septembra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk. Zároveň žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk a to z dôvodu, že v rámci kupónovej privatizácie som poskytol spoločnosti VÚB KUPÓN, investičný fond, a. s. Bratislava v roku 1997 finančné prostriedky vo výške 27 100,- Sk. S týmito prostriedkami nedisponujem do dnešnej doby.”

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nepriaznivých finančných a majetkových pomerov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že jej predmetom bolo namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu z 12. septembra 2007, ktorým potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   z 8.   decembra   2006   a súčasne   ďalším   výrokom žalovanému   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   K porušeniu   označených   práv sťažovateľa   malo   dôjsť   predovšetkým   tým,   že   najvyšší   súd   nedostatočne   preskúmal skutkový stav predmetnej veci - skutočnosti, za akých spoločnosť VÚB KUPÓN, investičný fond, a. s., Bratislava, vznikla, a dôvody, prečo sa žalovaný dostal do konkurzu, nezrušil rozsudok   krajského   súdu   z 8.   decembra   2006   a aplikoval   výklad   dotknutých   právnych noriem vo svojom rozhodnutí ústavne nesúladným spôsobom.

V konaní o určenie pravosti   pohľadávky   je úlohou všeobecného   súdu   preskúmať dôvodnosť,   resp.   nedôvodnosť   popretia   pohľadávky,   t.   j.   či   pohľadávka   sťažovateľa uplatnená v rámci   konkurzného   konania voči   žalovanému naozaj existovala, čo   sa   týka pravosti,   resp.   právneho   dôvodu   jej   vzniku,   ako   aj   jej   výšky   a poradia.   Podľa   zistenia ústavného súdu   sťažovateľ   si   v predmetnom   konaní uplatnil súhrnne pohľadávku, ktorá predstavovala jeho nárok voči žalovanému na vyplatenie ceny jeho akcií, dividendy za roky 1998 až 2003, a okrem toho aj nárok na vyplatenie úroku z omeškania zo sumy nevyplatenej dividendy sťažovateľa.

Najvyšší súd vo vzťahu k nároku sťažovateľa na vyplatenie ceny akcií vo svojom rozhodnutí   vychádzajúc   z listinných   dôkazov   (zmluvy   o obstaraní   kúpy   zaknihovaných papierov zo 6. augusta 1997 a 26. novembra 1997, ako aj fotokópie výpisu z účtu majiteľa cenných papierov) konštatoval, že sťažovateľ bol majiteľom uvedených akcií, a následne s poukazom na ustanovenie § 176a Obchodného zákonníka dospel k záveru, že „Právo akcionára   na   vyplatenie   zaplatenej   sumy   za   akcie   nepatrí   k právam   akcionára a povinnostiam akciovej spoločnosti a toto právo nie je dané dohodou zmluvných strán. Z tohto   dôvodu   nárok   žalobcu   na   zaplatenie   ceny   akcií   vo   výške   190   000   Sk   nie   je dôvodný“.

Vo vzťahu ku v predmetnom konaní uplatnenému nároku sťažovateľa na vyplatenie dividendy   za   roky   1998   až   2003   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   na ustanovenie § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka a následne uviedol: „V zmysle citovaného zákonného ustanovenia žalobca v konaní nepreukázal vznik nároku na vyplatenie dividendy za roky 1998 až 2003, keď nepreukázal, že rozhodnutím valného zhromaždenia akciovej spoločnosti   táto   určila   podiel   na   zisku   a spôsob   jeho   rozdelenia   za   príslušné   roky akcionárom. Z tohto dôvodu ani časť pohľadávky uplatnenej žalobcom vo výške 31 920 Sk ako dividendy za roky 1998 až 2003 nie je dôvodne uplatnená.“

K nároku sťažovateľa na vyplatenie úroku z omeškania zo sumy dividendy za roky 1998 až 2003 najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Nárok žalobcu uplatnený vo výške   17   556   Sk   titulom   úroku   z omeškania   z nevyplatenej   dividendy   nebol   uplatnený v konkurznom konaní v prihláške žalobcu, preto nie je možné v zmysle citovaného ust. § 23 ods.   2   ZKV   na   túto   uplatnenú   časť   pohľadávky   žalobcu   v tomto   konaní   prihliadať a prejednať určenie jej pravosti, výšky a poradia.“

Ústavný súd konštatuje, že po oboznámení sa s obsahom rozsudku z 12. septembra 2007 dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Vo svojom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a zároveň uviedol ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

V rámci   sťažnosti   uvedenú   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za nesprávne, pretože sa v ňom nevysporiadal so skutočnosťami   za   akých   spoločnosť   VÚB   KUPÓN,   investičný   fond,   a.   s.,   Bratislava, vznikla a s dôvodmi vyhlásenia konkurzu na žalovaného, možno s prihliadnutím k predmetu tohto konania, ktorým bolo určenie pravosti pohľadávky, považovať za právne irelevantnú.V súvislosti   s námietkami sťažovateľa,   podľa   ktorých   najvyšší   súd   v predmetnom konaní pochybil, keď nezrušil rozsudok krajského súdu z 8. decembra 2006, ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (IV. ÚS 252/04)

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   oboznámení   sa s obsahom rozsudku z 12. septembra 2007 dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   a vzhľadom   na   túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 21. februára 2008