znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť O. O., S., ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základného   práva   na právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 272/02 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   23 Co 62/04   a jeho   rozsudkom   z   1. júna 2004, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 330/2006 a jeho uznesením z 24. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007 doručená   sťažnosť   O.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   rovnaký   obsah   a ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 272/02 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 62/04 a jeho rozsudkom z 1. júna 2004, ako aj postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 330/2006 a jeho uznesením z 24. januára 2007.

Sťažovateľ   uviedol,   že   21. októbra 2002   podal   okresnému   súdu   žalobu   o začatie konania o určenie vlastníckeho práva k jednej polovici nehnuteľnosti (rodinného domu) v R. na základe dôvodov uvedených v žalobe. Keď dospel k záveru, že sťažovateľovi nesvedčí žiaden titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, rozsudkom sp. zn. 5 C 272/02 zo 4. decembra 2003 jeho žalobu zamietol. Proti označenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom   sp. zn.   23 Co 62/04   z 1.   júna   2004   predmetný   rozsudok   ako   vecne   správny potvrdil.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 23. augusta 2004 dovolanie,   ktoré   odôvodnil   najmä   tým,   že „... rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočívalo na nesprávnom   právnom   posúdení   veci“. Sťažovateľ   zároveň   požiadal   okresný   súd „... o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov na ochranu mojich záujmov vo veci, keďže z hľadiska sociálnych pomerov žijem so svojou 3- člennou rodinou ako invalidný dôchodca na hrane existenčných možností“.

Uznesením   sp. zn.   5 C 272/02   z   5. októbra 2004   okresný   súd   sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal   a nevyhovel   jeho   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, čo odôvodnil tým, že v okolnostiach prípadu „... ide o svojvoľné   a bezúspešné   uplatňovanie   a   bránenie   práva   (...),   keď   neboli   splnené predpoklady   uvedené v   § 30   OSP“. Proti   tomuto   uzneseniu   sa   sťažovateľ   odvolal, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. Co 453/04 z 21. decembra 2004 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu „okresný súd rozhodol v tejto veci predčasne, lebo nedostatočne skúmal podmienky potrebné   pre priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a zatiaľ   nedostatočne   ako   aj nepresvedčivo svoje rozhodnutie odôvodnil“.

Nadväzne na to okresný súd znovu rozhodol o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov uznesením sp. zn.   5 C 272/2002   z   3. júna 2005,   ktorým   sťažovateľovi   opäť   nepriznal   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a   taktiež   nevyhovel   ani   jeho   žiadosti   a   o ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov. Následne okresný súd zaslal 24. októbra 2006 sťažovateľovi výzvu, aby mu v lehote 10 dní predložil plnú moc udelenú „... advokátovi pre dovolacie konanie, nakoľko podľa § 241 ods. 1 OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ sám nemá právnické vzdelanie“.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa v tom čase nachádzal na liečení mimo miesta svojho bydliska,   oznámil   okresnému   súdu,   že   požiadavku   obsiahnutú   v jeho   výzve   nemôže v určenej lehote splniť. Na základe toho mu bola 30. novembra 2006 zaslaná okresným súdom   urgencia,   aby   predložil   splnomocnenie   na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní. Sťažovateľ na túto výzvu odpovedal opakovanou žiadosťou o ustanovenie zástupcu z radov advokátov ex offo, čo odôvodnil tým, že je to potrebné na ochranu jeho záujmov, pretože je vo finančnej tiesni, ktorá mu neumožňuje uhradiť náklady právnych služieb zvoleným advokátom.

Sťažovateľ zastáva názor, že postup okresného súdu   v jeho právnej veci u neho „... nechtiac   vyvoláva   dojem   silnej   zaujatosti   od   počiatku,   šikanózneho   a   vopred naplánovaného vedenia“.

Dňa   15. februára 2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 330/2006 z 24. januára 2007, ktorým bolo dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 62/2004 z 1. júna 2004 zastavené, čo najvyšší súd odôvodnil poukazom na ustanovenie § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243c OSP tým, že „... dovolateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania“.

Uvedené skutočnosti preukazujú podľa sťažovateľa na porušenie jeho označených základných práv zaručených ústavou „... tým, že mi bolo násilnou formou proti mojej vôli odňaté   vlastnícke právo k nehnuteľnosti.   Zároveň namietam   proti   procesným   postupom súdov, ktoré mi nezabezpečili obhajobu na ochranu mojich záujmov v konaní pred súdmi“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd zrušil právoplatné rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 5 C 272/02 zo 4. decembra 2003, rozhodnutie krajského súdu   sp. zn.   23 Co 62/04   z   1. júna 2004,   ako   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 Cdo 330/2006 z 24. januára 2007.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 272/02 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003 v spojení s postupom   krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 23 Co 62/04 a jeho rozsudkom z 1. júna 2004

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   III. ÚS 114/03,   IV. ÚS 236/03).   Podanie sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 272/02 v spojení s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 62/04   bolo   právoplatne   skončené   22. júla 2004,   keď   nadobudol   právoplatnosť rozsudok krajského súdu z 1. júna 2004, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2003.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so sťažnosťou, ktorá mu bola doručená 9. marca 2007.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v tomto prípade ústavnej ochrany svojich základných práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V tejto   spojitosti   nemá   podľa   názoru   ústavného   súdu   žiaden   právny   význam, že sťažovateľ podal 23. augusta 2004 dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského súdu,   lebo   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   rozhodnutím   sp. zn.   4 Cdo 330/2006 z 24. januára 2007   zastavil   bez toho,   aby   sa   zaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého rozhodnutia. Zastavenie dovolacieho konania odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ po tom,   ako   mu   nebolo   na   jeho   žiadosť   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a zároveň   nebolo   vyhovené   jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   účely dovolacieho   konania,   ani   napriek   opakovaným   výzvam   nepredložil   v určenej   lehote splnomocnenie   udelené   advokátovi   na   zastupovanie   v dovolacom   konaní,   ale   opätovne požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   hoci   o takejto   žiadosti   už   bolo   právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ teda nesplnil zákonnú podmienku pre takéto konanie (§ 241 ods. 1 druhá veta OSP). Vzhľadom na to rozhodnutie dovolacieho súdu nemalo v tomto prípade žiaden   vplyv   na   prvostupňové   ani   odvolacie   konanie   právoplatne   skončené   okresným súdom a krajským súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej oneskorené podanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   postupom   najvyššieho súdu   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Cdo 330/2006   a jeho   uznesením z 24. januára 2007

Základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy tvorí súčasť základného práva upraveného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   iba   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom   prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 272/02 zo 4. decembra 2003 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva   k nehnuteľnosti. Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   prvostupňovému   rozsudku 2. februára 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 62/04 z 1. júna 2004 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Nadväzne na to sťažovateľ 19. augusta 2004 napadol označený rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré okresný súd predložil spolu so súdnym spisom 20.decembra 2006 (keď predtým   rozhodoval   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   na   zastupovanie   v dovolacom   konaní) na rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   4 Cdo 330/2006 z 24. januára 2007   dovolacie   konanie   zastavil   (vzhľadom   na neodstránenie   nedostatku podmienky dovolacieho konania - nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných   súdov   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu,   z ktorého vyplýva,   že   sťažovateľ   nesplnil   zákonom   ustanovené podmienky   na poskytnutie   súdnej ochrany   v   dovolacom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   takých skutočností,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   by postup   najvyššieho   súdu   v napadnutom konaní   umožňoval   prijatie   záveru   o existencii   príčinnej   súvislosti   s   odňatím   (prípadne obmedzením) sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu ani základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ak   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky   dovolacieho   konania),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá   vo   všeobecnosti vyplýva   z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom pre odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy označeným postupom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007