znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/05-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. októbra 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána   Lubyho prerokoval sťažnosť D. N., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   D.   N.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 43/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D.   N. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. marca 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. N. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/93.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k priebehu   konania podaním sp. zn. Spr. 3346/05 z 26. septembra 2005.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Návrh na začatie konania bol podaný dňa 19. 4. 1993.

Je pravdou, že v období od pojednávania dňa 22. 3. 1995 do úpravy sudkyne zo dňa 12. 9. 1996, ktorou nariadila pojednávanie dňa 2. 12. 1996, súd nekonal, čo bolo spôsobené tým, že sudkyňa JUDr. Z. I., ktorá vec prejednávala a rozhodovala, ukončila pôsobenie na Okresnom súde Bratislava III a nevybavené veci súdneho oddelenia prevzala sudkyňa JUDr. V. L.

V súčasnosti vec prejednáva a rozhoduje sudkyňa Mgr. I. F. (P.), ktorá uznesením zo dňa 9. 7. 1998 konanie prerušila z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok odporcu. Uznesenie   sa   stalo   právoplatným   dňa   19. 11. 1998,   pričom   konkurz   doposiaľ prebieha (...).“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 7. októbra 2005 nezaujal žiadne stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 43/93 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh a súdneho spisu okresného súdu (predtým obvodného súdu), ktorý mu bol predložený 30. septembra 2005, zistil nasledovný priebeh a stav konania v období po doručení žaloby sťažovateľa (19. apríl 1993).

Dňa   4. júna 1993   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   13. júl 1993,   ktoré po vypočutí sťažovateľa odročil   pre   neúčasť žalovaného na 28. september 1993.   Z tohto istého dôvodu odročil aj toto pojednávanie na 19. október 1993, ktoré neskôr pre neúčasť účastníkov odročil na 11. november 1993. Pojednávanie po vypočutí účastníkov konania odročil na 13. január 1994. Toto pojednávanie okresný súd pre neúčasť právnych zástupcov účastníkov konania odročil na 21. február 1994 a uložil sťažovateľovi, „aby v lehote 15 dní súdu   oznámil   prípadnú   zmenu   návrhu   v opačnom   prípade   bude   vyzvaný   k zaplateniu súdneho poplatku“.

Na pojednávaní konanom 21. februára 1994 okresný súd vypočul sťažovateľa, vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a pojednávanie odročil na 7. apríl 1994. Toto pojednávanie   okresný   súd   odročil   na   žiadosť   sťažovateľa   pre   neúčasť   jeho   právneho zástupcu   na   6. jún 1994.   Na   toto   pojednávanie   sa   opätovne   nedostavil   právny   zástupca sťažovateľa, preto okresný súd určil termín pojednávania na 19. september 1994 a uložil sťažovateľovi,   aby   v lehote   do   30. augusta 1994   doručil   súdu „vyjadrenie   ohľadom rozšírenia   návrhu“.   Pojednávanie   19. septembra 1994   bolo   odročené   pre   neúčasť účastníkov konania a ich právnych zástupcov na 24. október 1994. Na tomto pojednávaní okresný súd vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania a pojednávanie odročil na 30. november 1994.   Dňa   27. októbra 1994   okresný   súd   žiadal   Poštu   B.   oznámiť skutočnosti týkajúce sa doručenia zásielky žalovaného pre sťažovateľa z 2. marca 1993. Dňa   25. novembra 1994   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu   mená svedkov, ktorých navrhuje v konaní vypočuť. Dňa 30. novembra 1994 okresný súd vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 23. január 1995. Na tomto pojednávaní boli vypočutí svedkovia   a okresný   súd   pojednávanie odročil   na 22. február 1995,   ktoré bolo opätovne odročené   na   22. marec 1995   z   dôvodu   neúčasti   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu. Obdobne aj toto pojednávanie bolo odročené na neurčito pre neúčasť právneho zástupcu sťažovateľa a nedostavenie sa ďalšieho svedka.

Dňa 12. septembra 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 2. december 1996. Z dôvodu neúčasti účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 12. marec 1997.

Dňa 7. januára 1997 bol termín pojednávania zrušený. Dňa 28. augusta 1997 okresný súd   určil   termín   pojednávania   na   31. október 1997,   ktoré   bolo   odročené   pre   neúčasť účastníkov na 7. január 1998.

Toto pojednávanie bolo odročené pre neúčasť členov senátu na 27. február 1998, ktoré   bolo   opätovne   odročené   na   8. apríl 1998.   Na   tomto   pojednávaní   sťažovateľ   trval na vypočutí svedka za účasti svojho právneho zástupcu, ktorý sa pojednávania nezúčastnil, preto   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   27. máj 1998,   ktoré   bolo   z dôvodu nekompletnosti   senátu   odročené   na   10. júl 1998.   Dňa   2. júna 1998   okresný   súd   vyzval právneho   zástupcu   žalovaného   na   predloženie   písomných   dokladov   (zápisu   z inventúry a mzdového listu sťažovateľa).

Na pojednávaní konanom 9. júla 1998 právny zástupca   predložil   okresnému   súdu požadované doklady a oznámil mu, že na majetok žalovaného bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38 K 134/96 z 25. marca 1998 vyhlásený konkurz, preto okresný súd pojednávanie odročil na neurčito a konanie prerušil.

Od 9. júla 1998 okresný súd vykonal iba jeden úkon, a to 21. marca 2002 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či došlo k mimosúdnemu usporiadaniu sporu v rámci konkurzného konania a či trvá na podanom návrhu.

III.

Sťažovateľ   sa   podanou   sťažnosťou   domáhal vyslovenia   porušenia   jej   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 43/93   je   nárok sťažovateľa na určenie, že jeho pracovný pomer trvá, a nárok na náhradu mzdy. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posudzoval sťažovateľom označené konanie z hľadiska porušenia ním označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najmä s poukazom na   konanie   o nároku   na   určenie,   že   pracovný   pomer   trvá,   ktoré   bolo   nevyhnutným predpokladom na rozhodnutie okresného súdu o náhrade mzdy z tohto pracovného pomeru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zastáva   názor, že pracovnoprávne   spory   týkajúce   sa skončenia   pracovného   pomeru   nemožno vo všeobecnosti   považovať   za   skutkovo   ani   za právne   zložitú   vec.   V týchto   sporoch   sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení   neskorších   predpisov   a s   účinnosťou   od 1. apríla 2002   zákon   č. 311/2001   Z.   z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Doterajšie   trvanie   konania   (od   podania   žaloby 19. apríla 1993   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   18. februára 2005,   t. j.   takmer 12 rokov) a jeho priebeh nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nekvalifikoval spor ako skutkovo a právne zložitý.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   však   nemôže   byť   akceptovaná   najmä   z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa pre sťažovateľa rieši existenčná otázka, ktorou je trvanie pracovného pomeru. V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

2) V   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd vyhodnocuje aj to, či a akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľala osoba, ktorá podala sťažnosť. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd dospel k záveru, že aj samotný sťažovateľ prispel k vzniku prieťahov   v konaní.   Sťažovateľ   v konaní   pred   okresným   súdom   bol   síce   zastúpený advokátom,   z čoho   možno   usudzovať,   že   riešenie   sporu   týkajúceho   sa   určenia,   že   jeho pracovný   pomer   trvá,   a s tým   súvisiacich   mzdových   nárokov   považoval   za   dôležité, vyžadujúce   si   odbornú   pomoc,   na   druhej   strane   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil   na štyroch   pojednávaniach,   a   to   19. októbra 1993,   19. septembra 1994,   22. februára 1995   a 2. decembra 1996 a i jeho právny zástupca sa okrem uvedených pojednávaní nezúčastnil ani na pojednávaniach nariadených na 13. január 1994, 7. apríl 1994, 6. jún 1994, 22. február 1995   a   22. marec 1995.   Okresný   súd   preto   na   týchto   pojednávaniach   nevykonával dokazovanie   a   tieto   musel   odročovať   na   iný   termín.   Tieto   skutočnosti   ústavný   súd vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, pretože najmä neprítomnosť jeho právneho zástupcu na uvedených pojednávaniach mala vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Na ťarchu treba sťažovateľovi pripísať aj tie skutočnosti, že neodpovedal ani na výzvy súdu z 13. januára 1994, aby v lehote 15 dní oznámil okresnému súdu „prípadnú zmenu návrhu“, a zo 6. júna 1994, keď mal predložiť vyjadrenie do 30. augusta 1994 „ohľadom rozšírenia návrhu“.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   na   majetok   žalovaného   bol   Krajským   súdom   v Bratislave uznesením   sp.   zn.   38 K 134/96   z   25. marca 1998   vyhlásený   konkurz   v čase   účinnosti zákona č. 12/1998   Z. z.   (účinný   od 1. februára 1998),   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), podľa ktorého sa vyhlásením konkurzu zo zákona prerušujú len tie už začaté konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate   [§   14   ods.   1   písmeno d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní].   To   znamená, že ak výsledkom   súdnych   konaní   nie   je   nárok   proti   podstate - nedôjde   k zmenšeniu podstaty, tieto konania sa neprerušujú a súd v nich pokračuje bez potreby ďalšieho návrhu správcu konkurznej podstaty.

Vzhľadom na povahu žalobného návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že jeho pracovný pomer trvá, je nepochybné, že tento nárok sťažovateľa nie je majetkového charakteru, pretože ide len o rozhodnutie o hmotnoprávnom dôvode, ktorý je nevyhnutným predpokladom   pre rozhodnutie aj o ďalšom   nároku sťažovateľa na náhradu   mzdy, ktorý už má   dopad   na   majetkovú   podstatu   úpadcu   (žalovaného).   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   vyhláseniu   konkurzu   na   majetok žalovaného okresnému súdu nič nebránilo, aby pokračoval v konaní, pokiaľ išlo o tú časť žalobného návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že jeho pracovný pomer trvá, ktoré sa zo zákona vyhlásením konkurzu neprerušilo (obdobne IV. ÚS 191/04).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v určitých   štádiách konania nečinný, v určitom   období   bolo   jeho   konanie   málo   efektívne   a v rozpore   s účelom   jeho   postupu v sporovom   konaní.   Okresný   súd   celkove   určil   22   termínov   pojednávaní,   pritom   však nerešpektoval   zásadu   hospodárnosti   konania.   Z   neúčasti   odporcu   v roku   1993   na   troch pojednávaniach,   ako   aj   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu   v termínoch   uvedených v časti III bode 2 tohto nálezu nevyvodil žiadne opatrenia a závery, na ktoré bol oprávnený a povinný podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky bola zistená v období od   22. marca 1995,   keď   odročil   pojednávanie   na   neurčito,   do 12. septembra 1996,   keď okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   2. december 1996,   t.   j.   takmer   18   mesiacov (aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal toto obdobie nečinnosti), a v období od 9. júla 1998, keď odročil pojednávanie na neurčito a konanie prerušil, do prejednania sťažnosti ústavným súdom.

Na neprimeranú dĺžku   konania malo vplyv aj to,   že v čase od   2. decembra 1996 do 10. júla 1998   (viac   ako   19 mesiacov)   okresný   súd   nevykonal   žiadne   relevantné pojednávanie, na ktorom by bolo vykonané dokazovanie, pretože nariadené pojednávania (celkovo 8-krát) odročoval pre neúčasť účastníkov konania alebo neúčasť členov senátu. Preto   aj   toto   obdobie   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd za obdobie,   ktoré   v konečnom   dôsledku   spôsobilo   zbytočné   prieťahy   v činnosti všeobecného súdu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   7 C 43/93   pri   rozhodovaní   o nároku   na vyslovenie,   že   pracovný   pomer sťažovateľa trvá, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   žalobného   návrhu,   ktorá   sa   týka   sťažovateľom   uplatneného nároku   na   náhradu   mzdy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k uvedenému   nároku nemohlo   konanie   od   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   ďalej   pokračovať [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní]. Z dôvodu prerušenia konania nie je možné   vo   vzťahu   k tomuto   nároku   uvažovať   o tom,   že   by   v napadnutom   konaní   pred okresným súdom mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Keďže ide o pohľadávku, ktorú treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o ústavnom súde), ďalší postup okresného súdu, pokiaľ ide o prejednávanie a rozhodovanie veci vo vzťahu k tomuto nároku sťažovateľa po vyhlásení konkurzu, neprichádzal do úvahy (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 43/93 konal bez zbytočných prieťahov, aj keď o to sťažovateľ nežiadal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 7,5 mil. Sk. Žiadosť odôvodnil i tým, že „Z terajšieho stavu veci, keď je zo strany štátu porušované moje ústavné právo som doslova zúfalý. Ocitol som sa v stave   beznádeje   a bezmocnosti,   čo   sa   odrazilo   na   mojom   psychickom   i   fyzickom zdraví (...)“.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. Vzhľadom na zistenú dobu nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu a tiež to, že i sťažovateľ a jeho právny zástupca sa o predĺženie tejto doby svojím správaním čiastočne pričinili, ako to bolo konštatované pri hodnotení správania   sťažovateľa,   ústavný   súd   rozhodol,   že   sumu   60 000 Sk   možno   považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože si sťažovateľ trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom neuplatnil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005