znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 68/02-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   6.   marca   2003 v konaní o sťažnosti J. K., bytom R. n. T., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. Sz., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.19 C 218b/98, za účasti Okresného súdu v Banskej Bystrici, takto:

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 218b/98 p o r u š i l   v období po 11. októbri 2000, keď nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 41/00 z 26. septembra 2000, základné právo J. K. na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   Päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania vo výške 10 468 Sk (slovom Desaťtisícštyristošesťdesiatosem slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet komerčnej právničky JUDr. M. Sz., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV.   ÚS   68/02   z   19.   novembra   2002   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K., bytom R. nad Turcom 48 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. Sz., K., ktorou sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) v období od 12. októbra 2000, keď nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 41/00 z 26. septembra 2000, v konaní o zaplatenie pohľadávky v sume 12 000 Sk s prísl. vedenom pod sp. zn. 19 C 218b/98.

Citovaným nálezom ústavný súd v predchádzajúcom konaní o podnete sťažovateľky, ktorý   mu   bol   doručený 25.   apríla   2000,   rozhodol   tak,   že   „Základné   právo   J.   K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 218b/98 porušené bolo“.

Označeným nálezom   ústavný súd posudzoval konanie okresného súdu v období od 28. januára 1998, t. j. od podania návrhu na začatie konania, do 26. septembra 2000, t. j. do dňa vydania uvedeného nálezu.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania, okresný súd, zastúpený   podpredsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr   4068/02   zo   7.   januára   2003 a sťažovateľka, zastúpená svojou právnou zástupkyňou, podaním z 24. februára 2003.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k namietaným prieťahom v konaní uviedol: „Vo veci vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 19 C 218/98 došlo zrejme k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa môjho názoru – v období od 12. 10. 2000 do 11. 12. 2002.“ Zmienil sa o tom, že „...v konaní 19 C 218/98 je na deň 20. 1. 2003 vytýčené pojednávanie, na ktorom by malo dôjsť k rozhodnutiu vo veci....“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 24. februára 2003 okrem iného uviedla:

„Sťažovateľke bolo medzičasom doručené Vami uvedené rozhodnutie okresného súdu zo dňa 20. 1. 2003...

S ohľadom na postup okresného súdu do prijatia sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom na ďalšie konanie a po skoršom rozhodnutí ústavného súdu sťažovateľka z opatrnosti trvá na podanej sťažnosti v celom rozsahu, teda aj na tej časti návrhu rozhodnutia, ktorou sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dôvodom pre zotrvanie sťažovateľky aj na tejto časti návrhu rozhodnutia je predovšetkým tá budúca možná skutočnosť, že pre prípad podania odvolania v spore so žalovaným Ch., s. r. o., B. B. by bez navrhovaného výroku rozhodnutia ústavného súdu mohla vec navrhovateľky spočívať na okresnom súde ďalšie viac ako dva roky (ako sa to skutočne stalo po skoršom náleze ústavného súdu).

Pokiaľ   však   ústavný   súd   v čase   vydania   svojho   rozhodnutia   zistí,   že   rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a bude teda vykonateľné, sťažovateľka navrhuje v tejto do úvahy pripadajúcej na zamietnutie časti jej návrh čiastočne zamietnuť.“

K vyjadreniu okresného súdu právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla iba to, že ho považuje za korektné.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich právnych zástupcov a verejnosti len na základe podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu.

II.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   218b/98,   ktorého   fotokópia   bola doručená ústavnému súdu 16. januára 2002 v prílohe listu podpredsedu okresného súdu, ústavný súd zistil, že okresný súd (v období po 26. septembri 2000) s výnimkou nariadenia pojednávania   11.   decembra   2002   na   deň   20.   januára   2003   neurobil   vo   veci   žiaden relevantný úkon. Toho istého dňa, teda 11. decembra 2002, zároveň okresný súd písomne vyzval právneho zástupcu navrhovateľky na upresnenie petitu žaloby a ozrejmenie, či došlo k odovzdaniu predmetu nájmu. Na uvedenú výzvu právny zástupca sťažovateľky reagoval podaním z 20. decembra 2002.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že rozsudok sp. zn. 19 C 218/98 z 20. januára 2003, ktorým bolo rozhodnuté o nároku sťažovateľky, nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   218b/98 o nájomné z nájomných zmlúv v období od 10. 10. 2000, kedy nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu v Košiciach II. ÚS 41/00 zo dňa 26. 9. 2000 porušil základné právo J. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jej vec v primeranej lehote prejednala súdom, zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici   sa   prikazuje   konať   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 C 218b/98 bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľka   sa   súčasne   domáhala,   aby   jej   ústavný   súd   z   dôvodu   porušenia   jej označených práv priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk. Dôvody, z akých   sa   sťažovateľka   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   sú najmä tie, že okresný súd opakovane porušil jej namietané základné práva, čím ignoroval nález ústavného súdu, ktorý mu bol doručený 11. októbra 2000 (sťažovateľka nesprávne uvádza dátum doručenia 30. októbra 2000) a po doručení nálezu vôbec nič pre rozhodnutie veci neurobil, ďalej uviedla, že má 81 rokov a má preto dôvodnú obavu, či vzhľadom na svoj vek sa dožije právoplatného rozhodnutia súdu a napokon poukazuje aj na to, že ako starobná dôchodkyňa si nemôže zo svojho majetku obstarať príjem podľa zmlúv o nájme, ktorým by si mohla vylepšiť svoju sociálnu nedostatočnosť.

Sťažovateľka taktiež požadovala, aby ústavný súd uložil okresnému súdu, aby jej uhradil trovy konania, ktoré vyčíslila na sumu 12 398 Sk.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   účastníka   konania (sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) neodstráni. Jeho právna istota sa vytvára až právoplatným rozhodnutím. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na   ktorom   sa   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd posudzoval vec podľa konkrétnych okolností prípadu z aspektu tých kritérií,   na ktorých   sa   ustálila jeho doterajšia   judikatúra.   Až   po   náležitom   vyhodnotení týchto   kritérií   je   možné   zodpovedanie   otázky,   či   v danom   prípade   bolo   alebo   nebolo porušené   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov (II. ÚS 813/20). Týmto kritériami sú: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup samotného súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

K prvému z uvedených kritérií ústavný súd uvádza, že bral do úvahy skutkový stav veci, platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 218b/98 je   rozhodovanie   o zaplatení   pohľadávky   sťažovateľky   vzniknutej   z titulu   nájomného na základe štyroch zmlúv o nájme nehnuteľností, ktoré sťažovateľka uzavrela (v konaní pred   okresným   súdom   v procesnom   postavení   navrhovateľky)   ako   prenajímateľka s odporcom CH., spol. s r. o., so sídlom v B. B. Rozhodovanie o týchto nárokoch by mohlo byť   za   určitých   okolností   súvisiacich   s dokazovaním   fakticky   náročné   (ale   nie   právne náročné),   avšak   vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania   v predmetnej   veci   nie   je možné pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci bez   zreteľa   na   zdĺhavý   postup   zákonného   sudcu   pri   zadovažovaní   podkladov   pre rozhodnutie, resp. na jeho nečinnosť v konaní.

Prihliadajúc na celkovú doterajšiu dĺžku konania (spor trvá od 28. januára 1998), jeho priebeh a do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu dosiahnuté výsledky ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti,   ktoré by odôvodňovali existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.

Pokiaľ ide o druhé kritérium (správanie účastníka konania), ústavný súd uvádza, že nezistil takú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   (resp.   v jeho posudzovanej časti) k zbytočným prieťahom.

Použitím tretieho kritéria (postup samotného súdu) sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval najmä s prihliadnutím na nečinnosť okresného súdu   po prvom náleze ústavného súdu sp.   zn. II. ÚS 41/00 z 26. septembra 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. októbra 2000. To,   že   okresný   súd   nevykonal   v období   od   nadobudnutia   právoplatnosti   vyššie uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   až   do   doručenia   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu (11. októbra 2002) žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, vyhodnotil ústavný súd ako zbytočné prieťahy v konaní v trvaní dvoch rokov, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka tej časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorou sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vzhľadom na to, že okresný súd v priebehu konania o sťažnosti už vo veci rozhodol (a rozsudok je ku dňu vydania tohto nálezu už právoplatný), o návrhu v tejto časti nerozhodoval.

Sťažovateľka v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde požadovala súčasne priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk odolávajúc sa na vyššie uvedené dôvody, akcentujúc najmä tú skutočnosť, že okresný súd opakovane porušil jej namietané základné práva.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa odseku 5 tohto ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v prípade   sťažovateľky   sú   nielen   splnené   všetky ústavné   a   zákonné   predpoklady   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, ale aj to, aby náhrada nemajetkovej ujmy v jej prípade mohla presiahnuť hodnotu predmetu sporu, ktorým je len suma 12 000 Sk.

Sťažovateľka je vo vysokom veku a uplatnila nárok na súdnu ochranu v podstate jednoduchého občianskoprávneho nároku (čo dokazuje právoplatný rozsudok, proti ktorému sa nepodalo ani odvolanie) súvisiaceho s reštituovaným majetkom. V súdnom konaní sa nijako nepričinila o zistenú dĺžku konania. V priebehu občianskoprávneho konania jej bola poskytnutá aj ochrana v konaní pred ústavným súdom, ktorý v konaní sp. zn. II. ÚS 41/00 konštatoval zbytočné prieťahy pred okresným súdom. Okresný súd sa však z dôvodov, ktoré nie   sú   celkom   jasné,   necítil   viazaný   nálezom   ústavného súdu   a po   dobu   dvoch   rokov po doručení nálezu ústavného súdu bol vo veci sťažovateľky nečinný.

Sťažovateľka   sa   v tejto   situácii   oprávnene   nazdávala,   že   okresný   súd   sa   nechce venovať jej žalobe, a   musela pociťovať krivdu a beznádej, ktorá bola znásobená tým, že okresný súd ignoroval nález ústavného súdu.  

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecné súdy boli viazané nálezom ústavného   súdu   aj   vo   veciach,   v ktorých   sa   konštatovalo   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ešte na základe podnetu na začatie konania, tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľky. V takých veciach, v ktorých je ústavný súd nútený opakovane vysloviť porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, je potrebné prijať záver, ktorý sa vzťahuje aj na posudzovaný prípad, totiž, že   okresný   súd   zavinene   vyvolal   nemajetkovú   ujmu   u sťažovateľky.   A taký   postoj okresného súdu zvyšuje rozsah a dosah tejto ujmy na subjektívnu sféru sťažovateľky.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   priznaná   suma primeraného   finančného   zadosťučinenia   vyjadruje   rozsah   utrpenej   nemajetkovej   ujmy bez ohľadu na hodnotu predmetu konania, v ktorom ústavný súd opakovane zistil zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   komerčnou   právničkou JUDr. M. Sz.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 10 468 Sk (slovom desaťtisícštyristošesťdesiatosem slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia. Úhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, sťažnosť), každý v hodnote 3 900 Sk a jeden úkon v polovičnej výške 2 140 Sk za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu zo 17. februára 2003, ktoré ústavný súd nevyhodnotil ako podanie vo veci samej (základom za prvé dva úkony právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a za úkon právnej   pomoci   uskutočnený   v roku   2003   bola   základom   nominálna   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk), a k tomu 2 x 100 Sk a 1 x 128 Sk režijný paušál za každý úkon právnej pomoci [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 4, § 19 ods. 3, § 24 a § 25 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách a náhradách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2003