znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 674/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 3000/2013, sp. zn. Rvp 3413/2013, sp. zn. Rvp 3464/2013, sp. zn. Rvp 3465/2013, sp. zn.   Rvp 3466/2013,   sp.   zn.   Rvp   3467/2013,   sp.   zn.   Rvp   3471/2013,   sp. zn. Rvp 3472/2013, sp. zn. Rvp 3473/2013, sp. zn. Rvp 3474/2013, sp. zn. Rvp 3478/2013, sp. zn.   Rvp   3522/2013,   sp.   zn.   Rvp 3533/2013,   sp.   zn.   Rvp   3534/2013,   sp. zn. Rvp 3535/2013, sp. zn. Rvp 3594/2013, sp. zn. Rvp 3595/2013, sp. zn. Rvp 3660/2013, sp. zn.   Rvp   3661/2013,   sp.   zn.   Rvp   3662/2013,   sp.   zn.   Rvp 3678/2013,   sp. zn. Rvp 3679/2013, sp. zn. Rvp 3702/2013, sp. zn. Rvp 3703/2013, sp. zn. Rvp 3704/2013, sp. zn.   Rvp 3705/2013,   sp.   zn.   Rvp   3724/2013,   sp.   zn.   Rvp   3725/2013,   sp. zn. Rvp 3726/2013, sp. zn. Rvp 3727/2013, sp. zn. Rvp 3728/2013, sp. zn. Rvp 3788/2013, sp. zn.   Rvp   3789/2013,   sp. zn.   Rvp   3792/2013,   sp.   zn.   Rvp 3793/2013,   sp. zn. Rvp 3794/2013, sp. zn. Rvp 3795/2013, sp. zn. Rvp 3796/2013, sp. zn. Rvp 3799/2013, sp. zn.   Rvp   3800/2013,   sp.   zn.   Rvp   3801/2013,   sp.   zn.   Rvp   3802/2013,   sp. zn. Rvp 3803/2013, sp. zn. Rvp 3836/2013, sp. zn. Rvp 3872/2013, sp. zn. Rvp 3873/2013, sp. zn. Rvp 3874/2013, sp. zn. Rvp 3875/2013 a sp. zn. Rvp 3965/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24 NcC 2/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 3/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 14/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 15/2012 z 12. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3000/2013, sp. zn.   Rvp   3413/2013,   sp. zn.   Rvp   3464/2013,   sp.   zn.   Rvp   3465/2013,   sp. zn. Rvp 3466/2013, sp. zn. Rvp 3467/2013, sp. zn. Rvp 3471/2013, sp. zn. Rvp 3472/2013, sp. zn.   Rvp   3473/2013,   sp.   zn.   Rvp   3474/2013,   sp.   zn.   Rvp   3478/2013, sp. zn. Rvp 3522/2013,   sp.   zn.   Rvp 3533/2013,   sp.   zn.   Rvp   3534/2013,   sp.   zn. Rvp 3535/2013, sp. zn. Rvp 3594/2013, sp. zn. Rvp 3595/2013, sp. zn. Rvp 3660/2013, sp. zn.   Rvp   3661/2013,   sp.   zn.   Rvp   3662/2013,   sp.   zn.   Rvp 3678/2013,   sp.   zn. Rvp 3679/2013, sp. zn. Rvp 3702/2013, sp. zn. Rvp 3703/2013, sp. zn. Rvp 3704/2013, sp. zn.   Rvp   3705/2013,   sp.   zn.   Rvp   3724/2013,   sp.   zn.   Rvp   3725/2013,   sp.   zn. Rvp 3726/2013, sp. zn. Rvp 3727/2013, sp. zn. Rvp 3728/2013, sp. zn. Rvp 3788/2013, sp. zn.   Rvp 3789/2013,   sp.   zn.   Rvp   3792/2013,   sp.   zn.   Rvp 3793/2013,   sp.   zn. Rvp 3794/2013, sp. zn. Rvp 3795/2013, sp. zn. Rvp 3796/2013, sp. zn. Rvp 3799/2013, sp. zn.   Rvp 3800/2013,   sp.   zn.   Rvp   3801/2013,   sp.   zn.   Rvp   3802/2013,   sp.   zn. Rvp 3803/2013, sp. zn. Rvp 3836/2013, sp. zn. Rvp 3872/2013, sp. zn. Rvp 3873/2013, sp. zn.   Rvp 3874/2013,   sp.   zn.   Rvp   3875/2013   a   sp.   zn.   Rvp   3965/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3000/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 NcC 2/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 3/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 14/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 15/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „žaloby   o   náhradu   škody“).   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej dôjsť kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom, ktorých   účastníkom   bola   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.).   Konania,   predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy proti Slovenskej republike, sú   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   6   C   261/2012, sp. zn. 11 C 120/2012, sp. zn. 11 C 107/2012, sp. zn. 11 C 106/2012, sp. zn. 14 C 200/2012, sp. zn. 14 C 213/2012, sp. zn. 15 C 200/2012, sp. zn. 14 C 201/2012, sp. zn. 14 C 210/2012, sp. zn. 17 C 250/2012, sp. zn. 12 C 199/2012, sp. zn. 9 C 60/2012, sp. zn. 17 C 98/2012, sp. zn. 16 C 166/2012, sp. zn. 16 C 174/2012, sp. zn. 10 C 249/2012, sp. zn. 17 C 152/2012, sp. zn. 14 C 326/2012, sp. zn. 8 C 197/2012, sp. zn. 14 C 193/2012, sp. zn. 13 C 288/2012, sp. zn. 13 C 212/2012, sp. zn. 13 C 190/2012, sp. zn. 14 C 322/2012, sp. zn. 14 C 286/2012, sp. zn. 8 C 280/2012, sp. zn. 8 C 277/2012, sp. zn. 14 C 263/2012, sp. zn. 6 C 269/2012, sp. zn. 6 C 232/2012, sp. zn. 6 C 240/2012, sp. zn. 6 C 255/2012, sp. zn. 6 C 257/2012, sp. zn. 11 C 142/2012, sp. zn. 15 C 199/2012, sp. zn. 11 C 151/2012, sp. zn. 14 C 187/2012, sp. zn. 13 C 240/2012, sp. zn. 11 C 154/2012, sp. zn. 17 C 194/2012, sp. zn. 6 C 212/2012, sp. zn. 8 C 244/2012, sp. zn. 10 C 110/2012, sp. zn. 12 C 301/2012, sp. zn. 16 C 265/2012, sp. zn. 12 C 225/2012, sp. zn. 16 C 306/2012, sp. zn. 16 C 294/2012 a sp. zn. 10 C 146/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Zvolen sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym úradným   postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka   v   rámci   svojej   argumentácie   poukázala   na   právne   závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu

sp. zn. 24 NcC 170/2012 z 11. októbra 2012;sp. zn. 24 NcC 29/2012, sp. zn. 24 NcC 32/2012, sp. zn. 24 NcC 33/2012, sp. zn. 24 NcC 25/2012, sp. zn. 24 NcC 27/2012, sp. zn. 24 NcC 34/2012, sp. zn. 24 NcC 36/2012, sp.   zn.   24   NcC   38/2012,   sp.   zn.   24   NcC   47/2012,   sp.   zn.   24   NcC   49/2012,   sp.   zn. 24 NcC 50/2012,   sp.   zn.   24   NcC   62/2012,   sp.   zn.   24   NcC   64/2012   a   sp.   zn. 24 NcC 196/2012 z 15. októbra 2012;

sp.   zn.   24   NcC   153/2012,   sp.   zn.   24 NcC 195/2012,   sp.   zn.   24   NcC   194/2012, sp. zn. 24   NcC   161/2012,   sp.   zn. 24   NcC   158/2012, sp.   zn.   24 NcC   157/2012,   sp.   zn. 24 NcC   155/2012,   sp.   zn.   24   NcC   154/2012,   sp.   zn.   24   NcC   193/2012,   sp.   zn. 24 NcC 192/2012,   sp.   zn.   24   NcC   191/2012,   sp.   zn.   24   NcC   190/2012,   sp.   zn. 24 NcC 167/2012, sp. zn. 24 NcC 72/2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012, sp. zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn. 24 NcC 69/2012 a sp. zn. 24 NcC 71/2012 z 11. októbra 2012;

sp. zn. 24 NcC 14/2012, sp. zn. 24 NcC 20/2012, sp. zn. 24 NcC 18/2012 a sp. zn. 24 NcC 40/2012 z 12. októbra 2012 a

sp. zn. 24 NcC 549/2012, sp. zn. 24 NcC 15/2012, sp. zn. 24 NcC 65/2012, sp. zn. 24 NcC   110/2012,   sp.   zn.   24   NcC   113/2012,   sp.   zn.   24   NcC   235/2012,   sp.   zn. 24 NcC 238/2012,   sp.   zn.   24 NcC 239/2012,   sp.   zn.   24   NcC   535/2012,   sp.   zn. 24 NcC 532/2012, sp. zn. 24 NcC 234/2012 a sp. zn. 24 NcC 231/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej aj „predmetné uznesenia krajského súdu“)

boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii, keď je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd

-   uznesením   sp.   zn.   24   NcC   2/2012   z 11.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp. zn. 24 NcC 2/2012   okrem   iných   i   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   24   NcC   170/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu   z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných   vecí (výroky 2 až 4 napadnutého uznesenia krajského súdu);

-   uznesením   sp.   zn.   24 NcC   3/2012   z   15.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 24 NcC 3/2012   okrem   iných   i   konania   vedené   pod   sp.   zn.   24   NcC   29/2012,   sp.   zn. 24 NcC 32/2012, sp. zn. 24 NcC 33/2012, sp. zn. 24 NcC 25/2012, sp. zn. 24 NcC 27/2012, sp.   zn.   24   NcC   34/2012,   sp.   zn.   24   NcC   36/2012,   sp.   zn.   24   NcC   38/2012,   sp.   zn. 24 NcC 47/2012, sp. zn. 24 NcC 49/2012, sp. zn. 24 NcC 50/2012, sp. zn. 24 NcC 62/2012, sp.   zn.   24   NcC   64/2012   a   sp.   zn.   24 NcC 196/2012   (výrok   1   napadnutého   uznesenia krajského   súdu)   a   rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresného   súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí (výroky 2 až 3 napadnutého uznesenia krajského súdu);

-   uznesením   sp.   zn.   24   NcC   6/2012   z   11.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 24 NcC 6/2012   okrem   iných   i   konania   vedené   pod   sp.   zn.   24   NcC   153/2012,   sp.   zn. 24 NcC 195/2012,   sp.   zn.   24   NcC   194/2012,   sp.   zn.   24   NcC   161/2012,   sp.   zn. 24 NcC 158/2012,   sp.   zn.   24   NcC   157/2012,   sp.   zn.   24   NcC   155/2012,   sp.   zn. 24 NcC 154/2012,   sp.   zn.   24   NcC   193/2012,   sp.   zn.   24   NcC   192/2012,   sp.   zn. 24 NcC 191/2012,   sp.   zn.   24   NcC   190/2012,   sp.   zn.   24   NcC   167/2012,   sp.   zn. 24 NcC 72/2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012, sp. zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn. 24 NcC 69/2012 a sp. zn. 24 NcC 71/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia krajského súdu) a rozhodol o nevylúčení   konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania   a   rozhodovania   tam označených civilných vecí (výroky 2 a 6 napadnutého uznesenia krajského súdu);

-   uznesením   sp.   zn.   24 NcC   14/2012   zo   12.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 24 NcC 14/2012   okrem   iných   i   konania   vedené   pod   sp.   zn.   24   NcC   14/2012, sp. zn. 24 NcC 20/2012,   sp.   zn.   24   NcC   18/2012   a   sp.   zn.   24   NcC   40/2012 (výrok 1 napadnutého uznesenia   krajského   súdu)   a   rozhodol   o   nevylúčení   konkrétnych sudcov okresného súdu   z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných   vecí (výroky 2 napadnutého uznesenia krajského súdu) a

-   uznesením   sp.   zn.   24 NcC   15/2012   z   12.   októbra   2012   (napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   pozn.)   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 24 NcC 15/2012 konania vedené pod sp. zn. 24 NcC 549/2012, sp. zn. 24 NcC 15/2012, sp. zn.   24   NcC   65/2012,   sp.   zn.   24   NcC   110/2012,   sp.   zn.   24   NcC   113/2012,   sp.   zn. 24 NcC 235/2012,   sp.   zn.   24   NcC   238/2012,   sp.   zn.   24 NcC 239/2012,   sp.   zn. 24 NcC 535/2012,   sp.   zn.   24   NcC   532/2012,   sp.   zn.   24   NcC   234/2012   a   sp.   zn. 24 NcC 231/2012   (výrok   1   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu)   a   rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí (výroky 2 až 3 napadnutého uznesenia krajského súdu).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach   o   jej   žalobách   o   náhradu   škody   napadnutými   uzneseniami   (uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   24   NcC   2/2012   z 11.   októbra   2012,   sp.   zn.   24   NcC   3/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 14/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 15/2012 zo 12. októbra 2012, pozn.), a nie uzneseniami sp.   zn.   24   NcC   170/2012   z 11.   októbra   2012   (krajský   súd   vydal   aj   uznesenie pod sp. zn. 24 NcC 170/2012 z 11. októbra 2012, netýkalo sa však konania okresného súdu sp. zn. 6 C 261/2012, ktorého sa týka sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3000/2013, pozn.); sp.   zn.   24   NcC   29/2012,   sp.   zn.   24 NcC 32/2012,   sp.   zn.   24   NcC   33/2012,   sp.   zn. 24 NcC 25/2012, sp. zn. 24 NcC 27/2012, sp. zn. 24 NcC 34/2012, sp. zn. 24 NcC 36/2012, sp.   zn.   24   NcC   38/2012,   sp.   zn.   24   NcC   47/2012,   sp.   zn.   24   NcC   49/2012,   sp.   zn. 24 NcC 50/2012,   sp.   zn.   24   NcC   62/2012,   sp.   zn.   24   NcC   64/2012   a   sp.   zn. 24 NcC 196/2012 z 15. októbra 2012; sp. zn. 24 NcC 153/2012, sp. zn. 24 NcC 195/2012, sp. zn. 24 NcC 194/2012, sp. zn. 24 NcC 161/2012, sp. zn. 24 NcC 158/2012, sp. zn. 24 NcC   157/2012,   sp.   zn.   24   NcC   155/2012,   sp.   zn.   24   NcC   154/2012,   sp.   zn. 24 NcC 193/2012,   sp.   zn.   24   NcC   192/2012,   sp.   zn.   24   NcC   191/2012,   sp.   zn. 24 NcC 190/2012,   sp.   zn.   24   NcC   167/2012,   sp.   zn.   24 NcC 72/2012,   sp.   zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn. 24 NcC 69/2012 a sp. zn. 24 NcC 71/2012 z 11. októbra 2012; sp. zn. 24 NcC 20/2012, sp. zn. 24 NcC 18/2012 a sp. zn. 24 NcC 40/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 549/2012, sp. zn. 24 NcC 65/2012, sp. zn. 24 NcC 110/2012, sp. zn. 24   NcC   113/2012,   sp.   zn.   24   NcC   235/2012,   sp.   zn.   24   NcC   238/2012,   sp.   zn. 24 NcC 239/2012,   sp.   zn.   24   NcC   535/2012,   sp.   zn.   24   NcC   532/2012,   sp.   zn. 24 NcC 234/2012   a   sp.   zn.   24   NcC   231/2012   z 12.   októbra   2012   (citované   uznesenia krajský   súd   ani   nevydal,   pozn.).   Za   týchto   okolností   by   ústavný   súd   uplatnením formalistického prístupu k preskúmaniu sťažností sťažovateľky (okrem sťažností vedených ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   3464/2013,   sp.   zn.   Rvp   3478/2013   a sp.   zn. Rvp 3872/2013) v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažností vedených ústavným súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   3464/2013,   sp.   zn.   Rvp   3478/2013   a sp.   zn.   Rvp 3872/2013) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich   odmietnutie v   súlade s   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   a to   s prihliadnutím na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3000/2013, sp. zn. Rvp 3413/2013, sp. zn. Rvp 3464/2013, sp. zn. Rvp 3465/2013, sp. zn.   Rvp 3466/2013,   sp.   zn.   Rvp   3467/2013,   sp.   zn.   Rvp   3471/2013,   sp.   zn. Rvp 3472/2013, sp. zn. Rvp 3473/2013, sp. zn. Rvp 3474/2013, sp. zn. Rvp 3478/2013, sp. zn.   Rvp   3522/2013,   sp.   zn.   Rvp 3533/2013,   sp.   zn.   Rvp   3534/2013,   sp.   zn. Rvp 3535/2013, sp. zn. Rvp 3594/2013, sp. zn. Rvp 3595/2013, sp. zn. Rvp 3660/2013, sp. zn.   Rvp   3661/2013,   sp.   zn.   Rvp   3662/2013,   sp.   zn.   Rvp 3678/2013, sp. zn. Rvp 3679/2013,   sp.   zn.   Rvp   3702/2013,   sp.   zn.   Rvp   3703/2013,   sp.   zn. Rvp 3704/2013, sp. zn. Rvp 3705/2013, sp. zn. Rvp 3724/2013, sp. zn. Rvp 3725/2013, sp. zn.   Rvp   3726/2013,   sp. zn.   Rvp   3727/2013,   sp.   zn.   Rvp   3728/2013,   sp. zn. Rvp 3788/2013, sp. zn. Rvp 3789/2013, sp. zn. Rvp 3792/2013, sp. zn. Rvp 3793/2013, sp. zn.   Rvp 3794/2013,   sp.   zn.   Rvp   3795/2013,   sp.   zn.   Rvp   3796/2013,   sp.   zn. Rvp 3799/2013, sp. zn. Rvp 3800/2013, sp. zn. Rvp 3801/2013, sp. zn. Rvp 3802/2013, sp. zn.   Rvp 3803/2013,   sp.   zn.   Rvp   3836/2013,   sp.   zn.   Rvp   3872/2013,   sp.   zn. Rvp 3873/2013, sp. zn. Rvp 3874/2013, sp. zn. Rvp 3875/2013 a sp. zn. Rvp 3965/2013, z ktorých   vyplýva   ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského   súdu,   ktorými   tento   inter   alia   rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade   sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   115/07).   Za   situácie,   ak   právny   poriadok   pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   nemožno   domáhať   ochrany   svojich   práv   v   konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol   zjavne   neodôvodnene,   potom   sa   jej   sťažnosti   podané   ústavnému   súdu   javia ako predčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   pred   všeobecnými   súdmi   môže sťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľky   nemá   dostatok   právomoci   na   meritórne   preskúmanie   jej   námietok smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 24 NcC 2/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 3/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 6/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 14/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 24 NcC 15/2012 z 12. októbra 2012.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013