znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 673/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 1762/2013, sp. zn. Rvp 1763/2013, sp. zn. Rvp 1764/2013, sp. zn. Rvp 1765/2013, sp. zn.   Rvp   1766/2013,   sp.   zn.   Rvp   1767/2013,   sp.   zn.   Rvp   1768/2013,   sp. zn. Rvp 1769/2013, sp. zn. Rvp 1770/2013, sp. zn. Rvp 1771/2013, sp. zn. Rvp 1772/2013, sp. zn.   Rvp   1773/2013,   sp.   zn.   Rvp   1774/2013,   sp.   zn.   Rvp   1775/2013,   sp. zn. Rvp 1776/2013, sp. zn. Rvp 1777/2013, sp. zn. Rvp 1778/2013, sp. zn. Rvp 1779/2013, sp. zn.   Rvp   1780/2013,   sp.   zn.   Rvp   1781/2013,   sp.   zn.   Rvp   1782/2013,   sp. zn. Rvp 1783/2013, sp. zn. Rvp 1784/2013, sp. zn. Rvp 1785/2013, sp. zn. Rvp 1786/2013 a sp. zn. Rvp 1787/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 231/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 269/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 232/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 256/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 269/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 240/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 270/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012 z 26. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1762/2013, sp. zn.   Rvp   1763/2013,   sp.   zn.   Rvp   1764/2013,   sp.   zn.   Rvp   1765/2013,   sp. zn. Rvp 1766/2013, sp. zn. Rvp 1767/2013, sp. zn. Rvp 1768/2013, sp. zn. Rvp 1769/2013, sp. zn.   Rvp   1770/2013,   sp.   zn.   Rvp   1771/2013,   sp.   zn.   Rvp   1772/2013,   sp. zn. Rvp 1773/2013, sp. zn. Rvp 1774/2013, sp. zn. Rvp 1775/2013, sp. zn. Rvp 1776/2013, sp. zn.   Rvp   1777/2013,   sp.   zn.   Rvp   1778/2013,   sp.   zn.   Rvp   1779/2013,   sp. zn. Rvp 1780/2013, sp. zn. Rvp 1781/2013, sp. zn. Rvp 1782/2013, sp. zn. Rvp 1783/2013, sp. zn.   Rvp   1784/2013,   sp.   zn.   Rvp   1785/2013,   sp.   zn.   Rvp   1786/2013   a sp. zn. Rvp 1787/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1762/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   boli   4.   januára   2013   doručené   sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 231/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 269/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 232/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 256/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 269/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 240/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 270/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012 z 26. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv,   najmä   práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 14 C 113/2012, sp. zn. 14 C 161/2012, sp. zn. 14 C 184/2012, sp. zn. 14 C 100/2012, sp. zn. 14 C 119/2012, sp. zn. 14 C 176/2012, sp. zn. 14 C 97/2012, sp. zn. 14 C 98/2012, sp. zn. 14 C 120/2012, sp. zn. 14 C 185/2012, sp. zn. 14 C 144/2012, sp. zn. 14 C 151/2012, sp. zn. 14 C 153/2012, sp. zn. 14 C 180/2012, sp. zn. 14 C 188/2012, sp. zn. 14 C 117/2012, sp. zn. 14 C 175/2012, sp. zn. 14 C 154/2012, sp. zn. 14 C 162/2012, sp. zn. 14 C 145/2012, sp. zn. 14 C 168/2012, sp. zn. 14 C 114/2012, sp. zn. 14 C 104/2012, sp. zn. 14 C 115/2012, sp. zn. 14 C 138/2012 a sp. zn. 14 C 134/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Bratislava   III   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu   sudcovia,   ktorí   sú   kolegovia   na   tom   istom   súde,   paralelne   riešiť,   a   spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Bratislava III a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,   ktorý   obhajuje   postupy   sudcu   a   zamestnancov   Okresného   súdu...,   aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu... a škoda nenastala,   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   súd   je   nezávislí   od   žalovaného   ako   strany v spore. Navyše ak   podľa   úpravy   regresnej   náhrady v zmysle ust.   § 21 a nasl.   zákona č. 514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté z dôvodu   nedostatku   jeho právomoci   na ich   prerokovanie a rozhodnutie, „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243 C O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 1762/2013,   sp.   zn.   Rvp   1763/2013,   sp.   zn.   Rvp   1764/2013,   sp.   zn. Rvp 1765/2013, sp. zn. Rvp 1766/2013, sp. zn. Rvp 1767/2013, sp. zn. Rvp 1768/2013, sp. zn.   Rvp   1769/2013,   sp.   zn.   Rvp   1770/2013,   sp.   zn.   Rvp   1771/2013,   sp.   zn. Rvp 1772/2013, sp. zn. Rvp 1773/2013, sp. zn. Rvp 1774/2013, sp. zn. Rvp 1775/2013, sp. zn.   Rvp   1776/2013,   sp.   zn.   Rvp   1777/2013,   sp.   zn.   Rvp   1778/2013,   sp.   zn. Rvp 1779/2013, sp. zn. Rvp 1780/2013, sp. zn. Rvp 1781/2013, sp. zn. Rvp 1782/2013, sp. zn.   Rvp   1783/2013,   sp.   zn.   Rvp   1784/2013,   sp.   zn.   Rvp   1785/2013,   sp.   zn. Rvp 1786/2013 a sp. zn. Rvp 1787/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského   súdu,   ktorými   tento   inter   alia   rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   115/07).   Za   situácie,   ak   právny   poriadok   pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   nemožno   domáhať   ochrany   svojich   práv   v   konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol   zjavne   neodôvodnene,   potom   sa   jej   sťažnosti   podané   ústavnému   súdu   javia ako predčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   pred   všeobecnými   súdmi   môže sťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľky   nemá   dostatok   právomoci   na   meritórne   preskúmanie   jej   námietok smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 231/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 269/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 232/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 256/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 269/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC   240/2012   z 24.   októbra   2012,   sp.   zn.   14 NcC   270/2012   z 24.   októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012 z 26. októbra 2012.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   musí   účastník   konania   vyčerpať všetky riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013