znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 670/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 14006/2012, sp. zn. Rvp 14007/2012, sp. zn. Rvp 14008/2012, sp. zn. Rvp 14009/2012, sp. zn.   Rvp   14011/2012,   sp. zn.   Rvp   14012/2012,   sp. zn.   Rvp 14013/2012   a   sp.   zn. Rvp 14014/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Humenné   v   konaniach   vedených   pod spisovými značkami:   19   Er   291/04,   17   Er   365/09,   18   Er   320/204,   19   Er   137/04,   16 Er 112/04, 12 Er 103/07,   19   Er   139/04   a 17   Er   331/09   a   jeho   uzneseniami   z 11.   januára   2012, 13. októbra 2011, 20. decembra 2011, 9. januára 2012, 16. marca 2012, 13. februára 2012, 9. januára 2012 a 13. októbra 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského súdu v Prešove   v   konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   14   CoE   43/2012, 3 CoE 38/2012,   11 CoE 15/2012,   14   CoE   44/2012,   6   CoE   157/2012,   6   CoE   121/2012, 19 CoE 72/2012 a 4 CoE 34/2012 a jeho uzneseniami zo 6. júla 2012, 13. júla 2012, 10. júla 2012, 6. júla 2012, 19. júla 2012 a 13. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14006/2012, sp. zn.   Rvp   14007/2012,   sp. zn.   Rvp   14008/2012,   sp. zn.   Rvp   14009/2012,   sp. zn. Rvp 14011/2012,   sp. zn.   Rvp   14012/2012,   sp. zn.   Rvp   14013/2012   a   sp.   zn. Rvp 14014/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14006/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy a čl.   14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach vedených   pod   spisovými   značkami:   19   Er   291/04,   17   Er   365/09,   18 Er 320/204, 19 Er 137/04, 16 Er 112/04, 12 Er 103/07, 19 Er 139/04 a 17 Er 331/09 a jeho uzneseniami z 11. januára 2012, 13. októbra 2011, 20. decembra 2011, 9. januára 2012, 16. marca 2012, 13.   februára   2012,   9.   januára   2012   a 13.   októbra   2012   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach vedených pod spisovými   značkami:   14   CoE   43/2012,   3   CoE   38/2012,   11 CoE   15/2012, 14 CoE   44/2012,   6 CoE 157/2012,   6   CoE   121/2012,   19   CoE   72/2012   a 4 CoE   34/2012 a jeho uzneseniami zo 6. júla 2012, 13. júla 2012, 10. júla 2012, 6. júla 2012, 19. júla 2012 a 13. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami   o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   spísaniu   notárskych   zápisníc, ktoré obsahovali   právny   záväzok   dlžníkov   a   v   ktorých   bola   označená   oprávnená   osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku   sporu.   Vzhľadom   na   omeškanie   dlžníkov   a   návrhy   sťažovateľky,   aby   Stály rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažných pohľadávok   a   uložil   dlžníkom   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkom   na   základe   rozsudkov Stáleho   rozhodcovského   súdu   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania následne ex offo exekúcie v konaniach vedených pod spisovými značkami: 19 Er 291/04, 17 Er   365/09,   18 Er   320/204,   19 Er 137/04,   16   Er   112/04,   12 Er   103/07,   19 Er 139/04 a 17 Er   331/09 a jeho uzneseniami z 11. januára 2012, 13. októbra 2011, 20. decembra 2011, 9. januára 2012, 16. marca 2012, 13. februára 2012, 9. januára 2012 a 13. októbra 2012   vyhlásil   za   neprípustné   a zastavil   ich.   Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené krajský súdom v konaniach vedených pod spisovými značkami: 14 CoE 43/2012, 3 CoE 38/2012, 11 CoE 15/2012, 14 CoE 44/2012, 6 CoE 157/2012, 6 CoE 121/2012, 19 CoE 72/2012 a 4 CoE 34/2012 a jeho uzneseniami zo 6. júla 2012, 13. júla 2012, 10. júla 2012, 6. júla 2012, 19. júla 2012 a 13. júla 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci, a zároveň podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť,   že o zastavení   uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania   podľa   § 109   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   o   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí,   že   v   jej   veciach   konajúce   súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenia   smernice   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný...   a...   neprihliadol k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach   a jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu a napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14006/2012, sp. zn. Rvp 14007/2012, sp. zn. Rvp 14008/2012, sp. zn. Rvp 14009/2012, sp. zn.   Rvp   14011/2012,   sp. zn.   Rvp   14012/2012,   sp. zn.   Rvp   14013/2012   a   sp.   zn. Rvp 14014/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   napadnutým   postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu podala   sťažovateľka   dovolania,   ktoré   boli   postúpené   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 8. januára 2013, 21. januára 2013, 23. apríla 2013 a 15. mája 2013 (okrem veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14011/2012, kde bolo dovolanie podané 16. októbra 2012, ale spis ešte nebol postúpený najvyššiemu súdu) a o ktorých do dňa predbežného   prerokovania   sťažností   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   nerozhodol (okrem veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14009/2012).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažností   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania (9. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním   dovolaní, ako   aj podaním   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažností   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013