znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca   spravodajca) v   konaní o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Stavos s. r. o., Štefánikova 4, Michalovce, zastúpenej advokátkou JUDr. Želmírou Varjassyovou, Ulica kpt. Nálepku 20, Michalovce, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 396/2003, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 396/2003   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 396/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   Stavos   s. r. o.,   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie v sume   3 000   €   (slovom   tritisíc   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Želmíry Varjassyovej, Ulica kpt. Nálepku 20, Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 67/2014   z 30.   januára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 32 Cb 396/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala   16.   októbra 2002   okresnému   súdu návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   pohľadávky   v sume   76 950   Sk s príslušenstvom,   a to   z   titulu   postúpenej   pohľadávky   za   neuhradené   faktúry   splatné 30. októbra 1998. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu z 26. novembra 2002 bola vec prevedená do registra Cb a ďalej bola vedená pod sp. zn. 32 Cb 396/2003.

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. 1 Spr V/76/2014 (doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014), v ktorom, poukazujúc na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov, okrem iného uvádza:„... možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v dlhších časových úsekoch (v čase   od   pridelenia   veci   do registra Cb do   nariadenia   pojednávania   dňa   1. 8. 2004, od 6. 11. 2007   do nariadenia   pojednávania   dňa   6. 10. 2008),   k   prieťahom   došlo   aj v určitých časových úsekoch od 3. 3. 2009 do 2. 11. 2010, posúdenie dôvodnosti prieťahov nechávam na zváženie ústavnému súdu.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   pojednávania   (v   zmysle   vyššie   uvedenej chronológie) boli odročované aj na žiadosť žalobcu a aj pre jeho neúčasť.

Zároveň pokladám za dôležité uviesť, že vo veci konajúci sudca bol od 7. 11. 2012 do 21. 12. 2012   práceneschopný,   práceneschopnosť   trvala   aj   od   7. 11. 2013 do 31. 12. 2013,   od   20. 1. 2014   do   súčasnosti   naďalej   trvá.   Uvedené   obdobia práceneschopnosti čiastočne neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdu prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok.

Konanie   v   prejednávanej   veci   podľa   môjho   názoru   nevykazuje   znaky   skutkovej a právnej náročnosti,   v konaní   som   ani nezistil   prekážky postupu konania   podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.“

Súčasťou   vyjadrenia   k sťažnosti   bol   aj   nasledujúci   prehľad   procesných   úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:

„- dňa 16. 10. 2002 doručená žaloba žalobcu o zaplatenie 76.950,- Sk s prísl.,

-výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 7. 11. 2002,

-dňa 20. 11. 2002 zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu,

-platobný rozkaz zo dňa 26. 11. 2002,

-odpor proti platobnému rozkazu zo strany žalovaného,

-dňa 18. 12. 2002 spis prevedený do registra Cb na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice II JUDr. Ladislavovi Hreňovi,

-dňa   1. 8. 2004 (správne   má   byť   31.   8.   2004,   pozn.) nariadený   termín pojednávania na 15. 10. 2004,

-pojednávanie   zo   dňa   15. 10. 2004   odročené   na   návrh   žalobcu   a   jeho povinnosť oznámiť adresy navrhovaných svedkov,

-dňa 5. 11. 2004 oznámení súdu navrhovaní svedkovia a ich adresy a doručené listinné dôkazy zo strany žalobcu,

-dňa   6. 10. 2008   nariadený   termín   pojednávania   na   3. 3. 2009   spolu   s predvolaním svedkov,

-pojednávanie zo dňa 3. 3. 2009 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovaného a predvolaných svedkov,

-dňa   13. 7. 2009 (správne   má   byť   13. 7. 2010,   pozn.) nariadený   termín pojednávania na 2. 11. 2010 spolu s predvolaním svedkov,

-pojednávanie   zo   dňa   2. 11. 2010   po   vykonanom   dokazovaní   odročené na 4. 1. 2011   z dôvodu   doplnenia   dokazovania   a   odstránenia   rozporných tvrdení,

-pojednávanie   zo   dňa   4. 1. 2011   odročené   na   8. 2. 2011   z   dôvodu neprítomnosti žalobcu, žalovaného a predvolaných svedkov,

-pojednávanie   zo   dňa   8. 2. 2011   po   vykonanom   dokazovaní   odročené na 29. 3. 2011 za účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,

-pojednávanie   zo   dňa   29. 3. 2011   odročené   na   17. 5. 2013   z   dôvodu neprítomnosti žalovaného a svedkov,

-pojednávanie zo dňa 17. 5. 2011 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovaného a svedkov,

-dňa 11. 1. 2012 nariadený termín pojednávania na 28. 2. 2012,

-dňa 22. 2. 2012 doručená súdu žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,

-pojednávanie zo dňa 28. 2. 2012 odročené pre neúčasť žalobcu, žalovaného a svedkov na neurčito,

-dňa 8. 6. 2012 nariadený termín pojednávania na 2. 10. 2012,

-pojednávanie   zo   dňa   2. 10. 2012   odročené   na   16. 11. 2012   z   dôvodu doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,

-pojednávanie zo dňa 16. 11. 2012 zrušené pre práceneschopnosť zákonného sudcu,

-dňa 17. 1. 2013 nariadený termín pojednávania na 25. 3. 2012, pojednávanie zo dňa   25. 3. 2013   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na   19. 4. 2013   za účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,

-dňa 18. 4. 2013 doručená žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,

-pojednávanie   zo   dňa   18. 4. 2014   odročené   na   27. 5. 2013   z dôvodu neprítomnosti žalobcu, žalovaného a svedka,

-rozsudok vyhlásený na pojednávaní dňa 27. 5. 2013,

-odvolanie žalobcu zo dňa 15. 7. 2013,

-vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 2. 8. 2013,

-dňa 27. 8. 2013 vec predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

-dňa 17. 9. 2013 doručené uznesenie odvolacieho súdu o zrušení rozsudku,

-dňa 17. 9. 2013 referát na doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom konania,

-vec nie je právoplatne skončená.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 20. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

„Z chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci je zrejmé, že v tomto konaní došlo k prieťahom v konaní, čo potvrdil vo svojom stanovisku aj predseda okresného súdu, pričom podotýkame, že k veľkému prieťahu došlo najmä medzi prvým   pojednávaním   dňa   15. 10. 2004   a   ďalším,   ktoré   bolo   vytýčené   až   na   3. 3. 2009. Zároveň súhlasíme aj s konštatovaním, že predmetná sporná vec nevykazuje znaky skutkovej a právnej náročnosti.

Prieťahy v konaní, ktoré priznal aj OS Košice II, naďalej pokračujú a od doručenia uznesenia odvolacieho súdu od septembra 2013 sa vo veci nekonalo.

Prehľad procesných úkonov v tejto veci je veľmi rozsiahly, no svedčí o slabej aktivite súdu, ako aj o tom, že prieťahy v tomto konaní sú nesporné.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 27. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom preskúmavaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie postúpenej pohľadávky s prísl. z titulu neuhradených faktúr a trov konania. Podľa názoru ústavného   súdu   takéto   spory   v rámci   obchodnoprávnych   vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo   zložité.   Metodika   a postup   rozhodovania   v týchto   veciach   je   obsiahnutá v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že konanie podľa jeho názoru „nevykazuje znaky skutkovej a právnej náročnosti“.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení poukázal na neúčasť sťažovateľky na niektorých pojednávaniach, resp. na jej žiadosti o odročenie pojednávania, ústavný súd konštatuje, že uvedené skutočnosti nemali na priebeh napadnutého konania zásadnejší vplyv.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil tri obdobia nečinnosti okresného súdu, a to v obdobiach:

- od 18. decembra 2002 (okresný súd previedol vec do registra „Cb“) do 1. augusta 2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 31. augusta 2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania) do 6. októbra 2008 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 3. marca 2009 (okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre neprítomnosť odporcu a predvolaných svedkov) do 13. júla 2010 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Celkovo predstavuje doba nečinnosti   okresného súdu 7 rokov.

Okrem   nečinnosti   sa   napadnuté   konanie   vyznačuje   aj   neefektívnosťou   postupu okresného   súdu,   keď   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp. zn.   3 Cob 167/2013 z 30. augusta 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 32 Cb 396/2003 z 27. mája 2013, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„V   odôvodnení   rozsudku   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   dve   výpovede   svedkov, uviedol,   že   z   nich   zistil   určité   skutočnosti,   avšak   v   odôvodnení   rozsudku   sa   vôbec nevysporiadal   s   tým,   prečo   výpoveď   svedka   p.   M.   pri   rozhodovaní   veci   vôbec   nevzal do úvahy a vychádzal iba z toho, že žalobca nepredložil žiaden relevantný písomný dôkaz. V danej veci sa jedná o práce, ktoré podľa tvrdenia žalobcu mali byť vykonané na základe ústnej objednávky žalovaného, a teda by sa jednalo o zmluvu o dielo, ktorá podľa § 272 a § 536   ods. 1   Obchodného   zákonníka   pre   platnosť   nevyžaduje   písomnú   formu a aj v prípade, že by bolo preukázané, že zmluva o dielo uzavretá nebola, tak je potrebné posúdiť,   či   nárok   žalobcu   nie   je   možné   posúdiť   ako   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia, ak bude preukázané, že práce boli právnym predchodcom žalobcu vykonané a neboli mu uhradené.

Keďže   súd   prvého   stupňa   žalobu   zamietol   iba   z   dôvodu,   že   žalobca   nepredložil písomné dôkazy, pričom žalobca ich absenciu navrhol nahradiť výsluchom svedkov, ktorí neboli vypočutí, pričom ich výsluch by viedol k zisteniu skutkového stavu, že neposúdil, či výnimočne neprichádza do úvahy vykonanie aj iných dôkazov a najmä, že v odôvodnení sa nevysporiadal s výpoveďou svedka p. M. podľa § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd má za to, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a predčasné, a preto podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O. s. p. rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom podľa vyššie uvedeného doplní dokazovanie a následne vo veci rozhodne.“

Pokiaľ   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   ospravedlňoval   svoju   nečinnosť v napadnutom   konaní   objektívnymi   príčinami   (práceneschopnosťou   zákonného   sudcu), ústavný   súd   zastáva   názor,   že   táto   skutočnosť   nemôže   byť   vo   vzťahu   k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd s návrhom o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalý   priebeh   konania   a v jeho   dôsledku   za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

Napokon   ústavný   súd   v súlade   s predchádzajúcou   judikatúrou   konštatuje,   že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 327/2013).

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   32 Cb 396/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala na to, že „nekonaním vo veci zo strany súdu 11 rokov žila v právnej neistote, pod tlakom nevysporiadaných vecí, nedoručených záležitostí, ako aj finančnej neistote“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 32 Cb 396/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to čo, je pre sťažovateľku   „v stávke“,   ako   aj   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátkou JUDr. Želmírou   Varjassyovou.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014