znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Okresného súdu Bratislava   III   č.   k.   38   P/206/2007-507   z 18.   novembra   2010   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 57/11-581 z 27. septembra 2011 a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť M. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 P/206/2007-507 z 18. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   11   CoP   57/11-581   z 27.   septembra   2011 a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „všeobecný súd v konaní o zvýšení výživného nedostatočne   vyhodnotil   odôvodnené   potreby   dieťaťa   v   spojení   s   mojimi   majetkovými možnosťami“.

Za pochybenia všeobecných súdov považuje sťažovateľ skutočnosť, že

- „všeobecný súd bol pri rozhodovaní o výške výživného, povinný vziať do úvahy a skúmať   životnú   úroveň   oboch   rodičov,   nie   sa   striktne   a   jednostranne   zamerať   na skúmanie“ sťažovateľových „príjmov a majetku...,

- súd vôbec nebral do úvahy dôkazy, ktoré“ sťažovateľom „boli predkladané a ktoré preukazovali objektívnu nemožnosť a neschopnosť hradiť výživné vo výške požadovanej matkou“ jeho „dcéry   v návrhu.   Počas   celého   konania“ sťažovateľ „predkladal   dôkazy preukazujúce, že“ jeho „príjem je diametrálne odlišný od toho, ktorý uvádza navrhovateľka a do podnikania nepatrí majetok v ňou uvádzanom rozsahu...,

- výpovede matky (p. Petrovičovej) vykazovali zjavné vady a rozpory, rovnako aj listinné dôkazy, ktoré ňou boli predkladané...,

- samotný okresný súd aj v rozsudku konštatoval, že“ sťažovateľ „dcére daroval trojpodlažný dom v B. Dôsledky tohto daru, najmä zabezpečenie/vyriešenie bytovej otázky, však už súd vo svojom rozsudku do úvahy nevzal. V danej nehnuteľnosti... mal“ sťažovateľ „zriadené vecné bremeno doživotného užívania, dcérou a jej matkou... však bol“ sťažovateľ „nútený   bývať   v   suteréne.   Napriek   tomu“ sťažovateľ „náklady   na   chod   domácnosti uhrádzal.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Vydaním   rozsudku   a   nadobudnutím   jeho   právoplatnosti (21. októbra 2011, pozn.) a vykonateľnosti (3. januára 2012 v časti „plnenia“ výživného, pozn.) je ohrozená moja existencia, uspokojovanie mojich základných životných potrieb, zabezpečovanie obživy a možnosť viesť riadny život, a to z dôvodov špecifikovaných vyššie., čím   všeobecný   súd   zásadným   spôsobom   porušil   moje   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti a práva na dôstojný život (čl. 19 Ústavy SR).“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa, M. V., na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na zachovanie ľudskej dôstojností a práva   na   dôstojný   život   podľa   čl.   19   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 38P/206/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11 CoP 57/11 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. 38P/206/2007 a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11 CoP 57/11 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd spoločnosti M. V., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 306,34 € (2 úkony za 120,23 € + 2x režij. paušál 7,41 € + 20% DPH), ktoré je Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa vedeného v S., a. s., pobočka B., č. účtu... v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavnú neopodstatnenosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 38 P/206/2007-507 z 18. novembra 2010

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že matka maloletej  dcéry sťažovateľa podala proti v sťažnosti namietanému rozsudku okresného súdu č. k. 38 P/206/2007-507 z 18. novembra 2010 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd (po dovŕšení plnoletosti   sa   k odvolaniu   pripojila   aj   dcéra   sťažovateľa).   Ústavný   súd   nezistil   žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   CoP   57/11-581 z 27. septembra 2011

Ústavný súd preskúmal sťažnosť aj vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práv označeným rozsudkom krajského súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Článok   46   ods.   1   ústavy   a aj   čl.   36   ods.   1   listiny   je   primárnym   východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany   garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy (IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   v súvislosti   s posudzovaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Napadnutým rozsudkom okresného súdu zvýšil okresný súd vyživovaciu povinnosť sťažovateľa   na   jeho   dcéru   zo   sumy   800   Sk   mesačne   na   sumu   332   €   mesačne   počnúc 1. júlom 2007, ktorú je otec povinný zasielať k rukám matky maloletej (v čase rozhodovania

okresného súdu bola dcéra sťažovateľa ešte maloletá  nar. 3. mája 1993); týmto rozsudkom sa zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. P/100/1996 z 5. novembra 1996 v časti určenia výživného na dcéru sťažovateľa. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«S prihliadnutím na obsah spisu, doterajší priebeh konania a vykonané dokazovanie, súd mal za preukázané, že návrh matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na maloletú L. je čiastočne dôvodný. Matka žiadala zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na sumu 730,- eur mesačne, a to v členení 564,- eur mesačne bežné výživné a 166,- eur mesačne na tvorbu úspor,   počnúc   dňom   01.   11.   2006.   V   rámci   dokazovania,   s   poukazom   na odôvodnenie uznesenia   odvolacieho   súdu,   matka   vydokladovala   a   zdôvodnila   odôvodnené   potreby maloletej   L.,   a   teda   i   potrebu   uvedeného   zvýšenia   vyživovacej   povinnosti   otca,   a   to   i vzhľadom   na   čas,   ktorý   uplynul   od   poslednej   úpravy   vyživovacej   povinnosti   otca   na maloletú L. Naposledy bola vyživovacia povinnosť na maloletú L. upravovaná v roku 1996, od ktorej doby po podanie návrhu matky uplynulo časové obdobie jedenástich rokov, za ktoré z pochopiteľných dôvodov prišlo k markantnej zmene pomerov na strane maloletej L., ako i na strane jej rodičov. Doterajšia výška výživného zo strany otca v sume cca 26,50 € mesačne nepokrýva ani len čiastočné náklady na najzákladnejšie potreby maloletej L., ako je napríklad strava.

Rovnako i zabezpečenie vzdelávacieho procesu u maloletej L. je, tak ako u každého mladistvého,   spojené   s   nevyhnutnými   nákladmi,   ktoré   sú   rodičia   povinní   uhrádzať   a spolupodieľať sa na nich, pričom sa jedná o rôzne vzdelávacie pobyty a exkurzie tak, ako je tomu i u maloletej L. Náklady, vynaložené na vzdelanie maloletého dieťaťa sú nákladmi, ktoré predstavujú spôsob zabezpečenia maloletého dieťaťa v budúcnosti a jeho začlenenie sa do riadnej spoločnosti a prispievanie k jej rozvoju. Je potrebné si uvedomiť, že vzdelanie dieťaťa   priamo   určuje   jeho   životné   smerovanie   a   prostredníctvom   svojho   pracovného zaradenia sa bude identifikovať so spoločnosťou, v ktorej žije ako jej plnohodnotný člen. Jedná sa preto o náklady, ktoré je možné obmedziť len vo veľmi ojedinelých prípadoch, a to ak by sa rodičia maloletého dieťaťa skutočne nachádzali v tak ťažkej životnej a finančnej situácii, že okrem najzákladnejších životných potrieb by neboli schopní iné potreby svojho maloletého dieťaťa uspokojovať. Avšak aj tu je potrebné uviesť, že v prípade maloletého dieťaťa sa vzdelanie radí medzi jeho základné životné potreby, z ktorého dôvodu náklady, spojené so vzdelávacím procesom nie je možné neuhrádzať, resp. ich obmedzovať. Nemožno opomenúť ani ostatné náklady spojené s fyzickým a psychickým vývinom maloletej   L.,   ktorý   od   poslednej   úpravy   vyživovacej   povinnosti   prirodzene   postúpil a potreby   maloletej   L.   sa,   vzhľadom   k   jej   veku,   dajú   svojim   finančným   zabezpečením a štruktúrou prirovnať k potrebám dospelej ženy, na čo je pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti nevyhnutné prihliadať. Otec maloletej L. prispieva na jej výživu od roku 2008 sumou 332,- eur mesačne (10 000,- Sk mesačne), ktorú sumu súd považuje za dostatočnú, vzhľadom k matkou preukázaným a odôvodneným potrebám maloletej L. a preukázateľným príjmom otca.

Príjmy otca, na ktoré matka počas celého pojednávania poukazovala, sa počas tohto konania   nepreukázali   v   takej   miere,   v   akej   ich   uvádzala   matka   maloletej   L.   Otec   je preukázateľne zamestnancom firmy I., s. r. o., ktorej je súčasne jediným majiteľom a ktorej príjmy riadne doložil a ktoré sa nepohybujú v intenciách uvádzaných matkou maloletej. Rovnako tiež nehnuteľnosť v B., ktorá je vo vlastníctve predmetnej firmy a ktorú táto firma dlhodobo prenajímala, v súčasnosti nie je v prenájme a firme I., s. r. o. z nej neplynú žiadne príjmy.

Darovacia zmluva, ktorou otec daroval svojej maloletej dcére L. nehnuteľnosť v B., pozostávajúcu z rodinného domu a priľahlého pozemku je potrebné považovať za plnenie si vyživovacej   povinnosti,   nakoľko   otec   týmto   krokom   vyriešil   do   budúcna   bytovú   otázku maloletej   L.   a   teda   veľmi   výrazným   spôsobom   odbremenil   maloletú   L.   a   v   konečnom dôsledku i jej matku od zabezpečovania budúcej bytovej situácie maloletej L. Na tomto mieste považuje súd za potrebné pristaviť sa pri údajnom „devastovaní“ nehnuteľnosti zo strany oboch rodičov maloletej L., z ktorého sa obaja rodičia počas prejednávania tejto veci vzájomne obviňovali. Poukazuje na to, že rodičia sú okrem iného v zmysle zákona povinní zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok, starať sa oň a zveľaďovať ho tak, aby maloletému dieťaťu po dovŕšení primeraného veku a nadobudnutí schopnosti starať sa o seba, ako i o predmetný majetok, tento mu odovzdali v riadnom, prípadne zveľadenom stave.   Je   preto   neprípustné,   aby   rodičia   dieťaťa   devastovali   takýto   majetok   patriaci maloletému dieťaťu, hoci sa im môže zdať, že na uvedené majú právo. Najmä ak tak konajú z titulu akejsi „pomsty“ a demonštrovania vlastného postavenia. Taktiež je neprípustné neuhrádzať náklady a poplatky spojené s užívaním predmetného majetku a starostlivosťou oň tak, aby tento majetok nechátral, nebol úmyselne či neúmyselne poškodzovaní, a tak nedochádzalo k znižovaniu jeho hodnoty. Túto povinnosť majú obaja rodičia bez ohľadu na to,   z   koho   finančných   prostriedkov   bol   predmetný   majetok   pre   maloleté   dieťa nadobudnutý.»

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   38   P/206/2007   z 18.   novembra   2010   sa odvolala matka maloletej dcéry sťažovateľa („ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, výživné na maloletú zvýšiť zo sumy 800,- Sk na sumu 730 € mesačne od 01. 10. 2006, z čoho na bežné výživné k rukám matky bude zasielaná suma 564 € a suma 166 € bude   zaslaná   na   tvorbu   úspor   na   účet   maloletej.   V prípade,   ak   by   sa   odvolací   súd nestotožnil   s uvedeným   návrhom   a bude   mať   za   to,   že   sú   dané   dôvody   na   zrušenie rozhodnutia, navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“). Krajský súd v rámci odvolacieho konania zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť otca k teraz už jeho plnoletej dcére zo sumy 800 Sk na sumu 332 € počnúc 1. novembrom 2006, ktorú je otec povinný zasielať k rukám svojej dcéry vždy do 15. dňa mesiaca vopred, a určil mu povinnosť zaplatiť svojej dcére do 30 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu zročné výživné za obdobie od 1. novembra 2006 do 31. októbra 2008 v sume 4 150 €. Týmto rozsudkom zmenil   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   P   100/1996-15   z 5.   novembra   1996 vo výroku o výživnom. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   podľa   §   212   ods.   2 písm. a/ O. s. p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie matky a t. č. aj plnoletej L., ktorá po dovŕšení plnoletosti už ako účastník konania sa pripojila k odvolaniu matky je dôvodné len v časti ustálenia počiatku zmeny pomerov a výšky zročného výživného.

Pokiaľ ide o výšku výživného určenú súdom prvého stupňa, táto zodpovedá kritériám rozhodujúcim pre určovanie výživného, t. j. je primeraná ako odôvodneným potrebám v tom čase   maloletej,   t.   č.   pl.   L.,   tak aj   zisteným   zárobkovým a   majetkovým pomerom   oboch rodičov.   Súd   prvého   stupňa   na   zistenie   uvedených   rozhodujúcich   skutočností   vykonal náležité   dokazovanie,   doplnil   svoje   dokazovanie   v   intenciách   zrušujúceho   uznesenia Krajského   súdu   v   Bratislave,   pričom   s   právnym   záverom   ku   ktorému   po   vykonanom dokazovaní dospel pokiaľ ide o výšku výživného sa plne stotožnil aj odvolací súd. V tomto smere preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. plne poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa sa nestotožnil s určením počiatku zmeny pomerov, keď túto súd prvého stupňa ustálil podaním návrhu. Vychádzal pritom z ust. § 78 os. 1 Zák. o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom na zmenu rozhodnutia o výživnom nie je rozhodujúca doba podania návrhu, ale zmena pomerov. Pokiaľ súd prvého stupňa za zmenu pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného považoval podanie návrhu matky na zvýšenie výživného, svoje rozhodnutie v tomto smere bližšie neodôvodnil. Keďže podľa obsahu spisu a vykonaného dokazovania podaním návrhu nebola preukázaná taká podstatná zmena pomerov, odvolací súd túto v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine ustálil od 01. 11. 2006, a to z dôvodu, že do 01. 11. 2006 rodičia s maloletou žili   v   spoločnej   domácnosti   spoločne   uhrádzali,   resp.   vo   väčšej   miere   vo   finančnom vyjadrení   potreby   maloletej   zabezpečoval   otec   zo   svojho   príjmu.   V   priebehu   mesiacov október 2006 sa otec postupne odsťahoval z rodinného domu v ktorom spoločne žili, a od 01. 11. 2006 preukázateľne začal matke na výživu maloletej posielať sumu 5.000,- Sk. Že išlo iba o sumu 5.000,- Sk mesačne, t. j. bez ďalšieho plnenia je zrejmé aj z vyjadrenia otca, ktorý v priebehu konania na pojednávaní dňa 26. 06. 2008 uviedol, že za posledné 2 roky mu   matka zamedzuje   styk   s maloletou,   takže   sa jej nemôže spýtať   čo potrebuje a táto situácia pretrváva. Pokiaľ ide o potreby maloletej a s ňou spojenú zmenu pomerov, je nesporné, že v období od 01. 09. 2006 maloletá začala chodiť do siedmej triedy základnej školy, t. j. druhý stupeň základnej školy, jej náklady sa zvýšili jednak štúdiom, potreby štúdia   ktorého   matka   v   konaní   dokladovala,   jednak   vykonávaním   záujmových   aktivít, ktorým   sa   venovala   -   základná   umelecká   škola,   odbor   kreslenie,   ktoré   matka   takisto zdokladovala. Odsťahovaním sa otca, prerušením spolužitia rodičov došlo k zmene pomerov aj   na strane   matky,   keď táto   17 rokov   pracovala v spoločnosti   otca (I.),   po prerušení spolužitia si hľadala zamestnanie, jej zamestnanie bolo prerušované práceneschopnosťami. Uvedené   skutočnosti   ako   na   strane   maloletej   (zvýšenie   jej   potrieb   v   súvislosti s fyzickým vekom, štúdium na druhom stupni základnej školy od 01. 09. 2006, záujmovými aktivitami,   právom maloletej   podieľať   sa   na   životnej   úrovni   rodičov),   tak   aj   na   strane rodičov   (prerušenie   spolužitia   v   októbri   2006,   zistenie   ich   príjmov   od   októbra   2006) odvolací   súd   vyhodnotil   ako   zmenu   pomerov,   majúcu   za   následok   zmenu   rozhodnutia o výživnom od 01. 11. 2006, preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil. Tým, že otec na výživu maloletej začal posielať sumu 332 € mesačne určenú ako bežné výživné až od 01. 11. 2008, vznikol mu dlh na zročnom výživnom za obdobie od 01. 11. 2006 do 31. 10. 2008, keď otec za 24 mesiacov mal zaplatiť sumu 7.968 €, zaplatil za 23 mesiacov x 5.000,- Sk = 115.000,- Sk (3.817 €), čo predstavuje 7.968 € - 3.817 € zročné výživné vo výške 4.150 €. Vzhľadom na charakter konania, potreby t. č. pl. L., dĺžku konania, odvolací súd uložil otcovi povinnosť zaplatiť vyčíslené zročné výživné do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   sú   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je toho názoru, že krajský   súd sa   dostatočne   vyrovnal s posúdením skutočností   relevantných   na rozhodnutie   o návrhu na zvýšenie   výživného.   Odôvodnenie rozsudku   okresného   súdu   v spojení   s odôvodnením   krajského   súdu   „dáva   odpovede“ na námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti (s. 2). Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno   dospieť   k   názoru,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   potrebné považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého zo sťažovateľom označených práv.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   preto   mu   zásadne   neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právnych záverov, ku ktorým všeobecný súd pri interpretácii a aplikácii   zákona   dospel.   Ústavný   súd   však   musel   zaujať v danom   prípade   stanovisko k tomu,   či   rozhodnutie   o   odvolaní   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   (odôvodnenie   majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Pretože ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 57/11-581 z 27. septembra 2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktorá by signalizovala   možnosť   vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ústavy rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   11   CoP   57/11-581   z 27.   septembra   2011   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu č. k. 11 CoP 57/11-581 z 27. septembra 2011 a postup, ktorý   predchádzal jeho vydaniu, nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo postupom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 19 ústavy.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako celok, ako   to je uvedené vo výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   rozhodovanie   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2011