znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., E. H., K., M. B., B., a S. V., B., zastúpených advokátkou JUDr. A. M., H., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I., E. H., M. B. a S. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2011   doručená   sťažnosť M.   I.,   K.,   E.   H.,   K.,   M.   B.,   B.,   a S.   V.,   B. (ďalej   len „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   A.   M.,   H.,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   podľa   čl.   37   ods.   3   listiny   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu   sťažnosti   a   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa   ako právne nástupkyne po pôvodnom žalobcovi M. I. (manželka a dcéry M. I., pozn.) žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhali určenia, že parcela (orná pôda) zapísaná na liste vlastníctva č. 2204 v katastri obce K. patrí do dedičstva po M. I. (otcovi pôvodného žalobcu).

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 186/2006-130 z 30. marca 2009 tak, že ju zamietol a zároveň vyslovil, že trovy konania účastníkom konania nepriznáva. Žalovaný   v 2.   rade   podal   proti   výroku   o nepriznaní   trov   konania   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   133/2009   z 21.   septembra   2009   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok   okresného súdu vo výroku, ktorým účastníkom konania trovy   nepriznal, zrušil   a v rozsahu zrušenia vrátil súdu   prvého stupňa na nové konanie. V odôvodnení tohto rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aplikácia § 150 OSP pri rozhodovaní o trovách konania nebola náležitým spôsobom odôvodnená.

Na   tomto   základe   potom   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   186/2006-151 zo 4. augusta 2010 uložil sťažovateľkám povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania   v sume   363,80   €.   Proti   označenému   uzneseniu   podali   sťažovateľky   odvolanie, o ktorom   rozhodol   namietaným   uznesením   krajský   súd   tak,   že   odvolaním   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, a zároveň rozhodol, že sťažovateľky nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému v 2. rade ich náhradu nepriznal.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Prvostupňový   súd   žalobu   zamietol   s odôvodnením,   že   žalobcovia   nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Je pravdou, že žalobcovia nemohli preukázať v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užívali nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom sporu a nemohli sa tak dožadovať zosúladenia skutkového a právneho stavu. Myslíme si však,   že   žalobcovia   preukázali   v konaní   skutočnosť,   že   nemohli   objektívne   užívať nehnuteľnosť, pretože ako to vyplýva aj z priloženého potvrdenia Obecného úradu v K. zo dňa 12. 11. 2010 spornú nehnuteľnosť užívali od roku 1936 do 29. 4. 2002 V., š. p., OZ K. Z tohto   dôvodu   nemohli   žalobcovia   preukázať   naliehavý   právny   záujem   na   podaní určovacej   žaloby.   Z dokazovania   vykonaného   pred   prvostupňovým   a odvolacím   súdom vzhľadom na uvádzané skutočnosti tvrdíme, že ani právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od právnych predchodcov žalobcov tak, ako ej   to   uvádzané   v zápisoch   v pozemkovej   knihe   a následne   v dedičských   rozhodnutiach. Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že v 50-tych rokoch minulého storočia právni   predchodcovia   teraz   žalovaných   neužívali   spornú   nehnuteľnosť,   pretože   bola v užívaní V., š. p. Boli to priestory píly, oplotené z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku. Okresný   súd   Humenné   v konaní   17   C/186/2006   uznesením   zo   dňa   4.   8.   2010   priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 363,80 Eur so splatnosťou 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Krajský súd v Prešove uznesením vydaným v konaní 16 Co 153/2010, ktoré nám bolo doručené dňa 29. 11. 2010, potvrdili uznesenie prvostupňového súdu. Obidve rozhodnutia súdov považujeme vydané v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to   má   na   mysli   ust.   §   3   Občianskeho   zákonníka.   Je   zrejmé,   že   právni   predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným spôsobom, nikdy ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom, o ktorom   pôvodní   vlastníci   nemohli   vedieť.   Napriek   tomuto   pretrvávajúcemu   právnemu stavu súdy oboch stupňov priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania trovy právneho zastúpenia. Sme toho názoru, že postupom oboch súdov boli porušené práva žalobcov, ako sú citované vyššie v sťažnosti.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľky zastávajú názor, že „uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 17 C 186/06 zo dňa 4. 8. 2010 v spojení s pôvodným rozsudkom vydaným v konaní a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 153/2010 zo dňa 21. 10. 2010 bol porušený zákon, rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, v rozpore s ust. § 18 O. s. p., ust. § 150 O. s. p., pokiaľ súdy neprihliadli pri rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami   žalovaných   v 1.   a 2.   rade.   V   konaní   žalobcov   neišlo   o bezdôvodné uplatňovanie práva.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky „s poukazom na ust. § 56 ods. 1, ods. 3 písm. b) Zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. navrhujú nálezom ich sťažnosti vyhovieť, vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR v zmysle ust. § 52 ods. 2 zák.   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z.   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   a čl.   37   ods.   1   listiny,   ku   ktorým   malo   dôjsť   uznesením okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov prvostupňového konania.

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 186/2006-130 z 30.   marca 2009 rozhodol   o uplatnenom nároku   sťažovateliek ako právnych nástupkýň pôvodného žalobcu M. I. tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že trovy konania účastníkom nepriznáva. Žalovaný v 2. rade sa proti druhému výroku rozsudku o nepriznaní trov konania účastníkom odvolal, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 133/2009-144 z 21. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-130 z 30. marca 2009 vo výroku o nepriznaní trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd dňa 30. 3. 2009 rozhodol vo veci samej tak, že žalobu o určenie   nehnuteľnosti   patriacich   do   dedičstva   zamietol.   Výrok   o trovách   konania odôvodnil podľa § 150 O. s. p., pričom ako dôvod hodný osobitného zreteľa vzal v úvahu vzťahy spoluobčanov obce K., aby ich ešte viac neeskaloval... Pri skúmaní, či sú dôvody hodné osobitného zreteľa, prihliada (všeobecný súd, pozn.) v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania. Tiež zoberie do úvahy pomery toho, kto by mal nahradiť náklady konania, ale tiež je potrebné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významným hľadiskom aplikácie ust. § 150 O. s. p. je aj okolnosť, ktorá viedla k súdnemu uplatneniu nároku, postoju účastníkov v priebehu konania atď. Týmito okolnosťami sa prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania použitím ust. § 150 O. s. p. vôbec neriadil, resp. tieto okolnosti pri takomto právnom posúdení na strane účastníkov vôbec nevyhodnotil.“.

Okresný   súd   viazaný právnym názorom   vysloveným krajským   súdom   uznesením č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 rozhodol o priznaní trov konania žalovanému v 2. rade, ktorý mal v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 186/2006 úspech v plnom rozsahu a ako jediný zo žalovaných bol právne zastúpený v súlade s § 142 ods. 1 OSP. Okrem trov právneho   zastúpenia   žalovaný   v 2.   rade   požadoval   aj   náhradu   trov   konania   z titulu zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Okresný súd v namietanom uznesení priznal žalovanému v 2. rade len trovy právneho zastúpenia vzhľadom na skutočnosť, že poplatok za   odvolanie   proti   výroku   rozhodnutia,   ktorým   sa   nerozhodovalo   vo   veci   samej,   sa nevyrubuje.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľky   sa   proti   namietanému   uzneseniu okresného   súdu   odvolali,   pričom   v odvolaní   predovšetkým   namietali,   že   okresný   súd neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkýň v súlade s § 150 ods. 1 OSP, krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Co   153/2010-168   z 21.   októbra   2010   rozhodol   tak,   že namietané   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   V odôvodnení   namietaného   uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Odvolací súd v zmysle zásad upravených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal uznesenie spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia   pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobkýň v 1. až 4. rade nie je opodstatnené.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd poukazuje na to, že použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. znamená odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania,   pretože   má dopad   na toho,   kto   by   mal ináč   právo na   náhradu   trov konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní naplnené zákonné predpoklady na priznanie práva na náhradu trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd náhradu trov neprizná.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná, tak aj na strane   účastníka,   ktorý   by   bol   ináč   povinný   trovy   konania   nahradiť.   Pri   posudzovaní okolností   hodných   osobitného   zreteľa   sa   prihliada   predovšetkým   na   osobné,   majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj oprávneného účastníka z titulu   práva   na   náhradu   trov   konania.   Uvedené   ustanovenie   dáva   súdu   možnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Na námietku žalobkýň v 1. až 4. rade, že sú dané „dôvody hodné osobitného zreteľa“ na   čiastočné   nepriznanie   náhrady   trov   konania,   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O. s. p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Žalobkyne v odvolaní preukázali zdravotné ťažkosti žalobkyne v 1. rade a uviedli, že tá poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy o sebe nepostačujú na aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. O to viac, že povinnosť nahradiť trovy konania úspešnému žalovanému bola uložená všetkým neúspešným žalobkyniam, teda žalobkyniam v 1. až 4. rade.

Na   skutočnosti   uvedené   v   doplnení   odvolania   odvolací   súd   nemohol   prihliadať, pretože bolo doplnené po uplynutí odvolacej lehoty. V zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo žalobkyniam doručené dňa 11. 8. 2010. Dňa 26. 8. 2010 uplynula lehota na podanie odvolania. Doplnenie odvolania zo strany žalobkýň je zo dňa 14. 9. 2010, preto naň odvolací súd neprihliadal.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť tú skutočnosť, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p. treba vziať na zreteľ nielen pomery oboch účastníkov konania, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie konania a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný v 2. rade namietal nárok žalobkýň pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Súd   prvého   stupňa   žalobu   o   určenie   vlastníckeho   práva   zamietol   z   dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobkýň na tomto určení. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 19. 6. 2009 nadobudol právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobkýň uvedené v odvolaní za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto situácie irelevantné.

V   tejto   veci   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nemožno   od   žalovaného   v   2.   rade spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil čo i len   sčasti   sám.   Použitie   ust.   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   musí   zodpovedať   osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. So zreteľom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.

Na   základe   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).»

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny a základného   práva   podľa čl.   47 ods.   3 ústavy   a čl.   37   ods.   3 listiny uznesením okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohli sťažovateľky podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojich ústavou a listinou garantovaných práv uznesením okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je odlišný   právny   názor   sťažovateliek   na výklad a aplikáciu § 150 ods. 1 OSP (podľa ktorého, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať), ako bol uplatnený v namietanom uznesení krajského súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu citovaných ustanovení ústavy a listiny, vzhľadom na skutočnosť, že „... súdy neprihliadali pri   rozhodovaní   o trovách   konania   na   spôsob   nadobudnutia   spornej   nehnuteľnosti právnymi   predchodcami   žalovaných   v 1.   a 2.   rade.   V   konaní   neišlo   o bezdôvodné uplatňovanie práva.“.

Podľa   sťažovateliek   je   totiž   zrejmé,   že „právni   predchodcovia   žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným spôsobom,   nikdy   ju   neužívali,   nadobudli   ju   iba   formálnym   právnym   aktom,   o ktorom pôvodní vlastníci nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu stavu súdy oboch   stupňov   priznali   nezákonným   vlastníkom,   úspešným   účastníkom   konania   trovy právneho zastúpenia.“.

Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia všetkých   zákonom   ustanovených   podmienok   a   skôr   reštriktívne,   takou   výnimkou   je   aj nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti podľa § 150 OSP.

Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania.   Pri   posudzovaní   okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   súvisiaca   s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie ktorého   je   výnimkou,   pretože   iba   v   prípade,   že   všeobecný   súd   dospeje   k   záveru,   že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov,   a to vždy   so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci.   Vzhľadom   na   to   ústavnému   súdu   v   zásade   neprináleží posudzovať   existenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   umožňujúcich   aplikáciu daného   ustanovenia,   pretože   ide   o   nezávislé   diskrečné   oprávnenie   všeobecných   súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad, alebo nie (teda že sú resp. nie sú dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tento sa vysporiadal s námietkami sťažovateliek uvedenými v odvolaní proti namietanému uzneseniu   okresného   súdu   (pozri   už citovanú   časť   odôvodnenia   namietaného uznesenia krajského súdu). Pri aplikácii § 150 OSP a posudzovaní výnimočnosti nepriznania náhrady trov konania krajský súd prihliadal tak na okolnosti danej veci, ako aj okolnosti na strane účastníkov   pôvodného   konania   vedeného   pred   okresným   súdom.   Po   preskúmaní majetkových,   sociálnych   a osobných   pomerov   sťažovateliek   krajský   súd   dospel   síce k záveru, že „sťažovateľky preukázali zdravotné ťažkosti na strane žalobkyne v 1. rade“, táto   skutočnosť   však   sama   osebe   podľa   jeho   názoru   nebola   dostatočným   dôvodom   na uplatnenie § 150 OSP, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že povinnosť nahradiť trovy konania bola uložená všetkým sťažovateľkám spoločne a nerozdielne.

Nosným   argumentom   sťažovateliek,   ktorým   tieto   odôvodňujú „neústavnosť“ namietaného   uznesenia   krajského   súdu,   je   tvrdenie   o „neexistencii   bezdôvodnosti uplatňovaného   práva“ v   pôvodnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 17 C 186/2006, keďže podľa sťažovateliek právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli spornú nehnuteľnosť, o ktorú v pôvodnom konaní išlo, nezákonným spôsobom.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že s ohľadom na nosnú argumentáciu sťažovateliek je namietané uznesenie   krajského   súdu   primerane odôvodnené   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že sťažovateľky svojou námietkou   o „neexistencii bezdôvodnosti   uplatňovaného   práva“ v podstate   spochybňujú samotný   meritórny   rozsudok   okresného   súdu   (rozsudok č.   k.   17   C   186/2006-130 z 30. marca 2009), ktorým bola ich žaloba zamietnutá na základe toho, že nepreukázali skutočnosti, ktoré tvrdili, a síce že sporná nehnuteľnosť patrí do vlastníctva po M. I. Za daných okolností uvedená námietka nemôže mať charakter „dôvodu hodného osobitného zreteľa“ pre účely nepriznania náhrady trov konania podľa § 150 OSP. V danom prípade považuje ústavný súd za relevantnú aj tú skutočnosť, že sťažovateľky nenapadli opravným prostriedkom rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorý tým nadobudol právoplatnosť vo   výroku   o zamietnutí   žaloby.   Prihliadajúc   aj   na   prezumpciu   správnosti   a ústavnosti rozsudku okresného súdu vo výroku v merite veci, ktorý sťažovateľky nenapadli, je ústavný súd toho názoru, že nosná argumentácia sťažovateliek je, tak ako to uvádza krajský súd v namietanom   uznesení, „nepodstatná   a pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   aj irelevantná“.

Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd vo svojom   uznesení   dostatočným   spôsobom   odôvodnil,   na   základe   akých   skutočností nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na   celkové   okolnosti   daného prípadu   a usporiadanie   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   nahradili   trovy   konania žalovaného   v 2. rade   sťažovateľky.   Skutkové   a   právne   závery   uvedené   v   odôvodnení namietaného uznesenia   krajského   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   sťažovateliek   na náhradu trov konania žalovaného v 2. rade nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce základným právam podľa ústavy a listiny, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľky domáhajú.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a tiež   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a čl.   37   ods.   1   listiny,   ktorá   by   mu umožňovala   dospieť   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   k   záveru,   že uvedeným   uznesením   došlo   k porušeniu   označených   práv.   Preto   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateliek   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal (napr. návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011