znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/2010 -7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl. 149   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní o jeho   podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   z 26.   októbra   2009   proti   rozsudku Okresného   súdu   Bardejov   sp. zn.   4 C 52/03   z 18.   marca   2009   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 101/2009 z 20. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2010 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 149   ústavy   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   len „generálna   prokuratúra“) v konaní   o   jeho   podnete   na podanie   mimoriadneho   dovolania z 26. októbra   2009   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bardejov (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 4 C 52/03 z 18. marca 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 101/2009 z 20. augusta 2009, ktorý vybavila prípisom sp. zn. VI/1 Pz 920/09 zo 4. januára 2010 (ďalej len „prípis generálnej prokuratúry zo 4. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania pred okresným súdom boli sťažovateľove   nároky   plynúce   z pracovného   pomeru   (vyplatenie   odstupného   a vydanie pracovného   posudku   a potvrdenia   o zamestnaní).   Tento   spor   bol   právoplatne   skončený rozsudkom krajského súdu z 20. augusta 2009. Podľa názoru sťažovateľa došlo v konaní k viacerým   závažným   porušeniam   zákona,   preto   sa   obrátil   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania z 26. októbra 2009 na generálnu prokuratúru.

Generálna prokuratúra v prípise zo 4. januára 2010 uviedla, že z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že „predmetom konania vedenom pod horeuvedenou spisovou značkou súdu bol spor o uloženie povinnosti žalovanému vyplatiť Vám odstupné a vydať Vám pracovný posudok, ako aj potvrdenie o zamestnaní. Tento spor bol pôvodne vedený pod sp. zn. 4 C 451/1996 na Okresnom súde v Bardejove a po vylúčení týchto nárokov na samostatné   konanie   boli   tieto   predmetom   konania   na   uvedenom   súde   pod   sp. zn. 4 C 52/2003.

V danej veci, pokiaľ išlo o povinnosť vyplatiť odstupné a ostatné uvedené náležitosti, tieto   je   možné   uložiť   iba   Vášmu   bývalému   zamestnávateľovi,   resp.   jeho   právnemu nástupcovi.

Ako   vyplýva   z   vykonaného   dokazovania,   Vaším   bývalým   zamestnávateľom   bol Okresný národný výbor Bardejov, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. Keďže   ste   v   žalobe   z   27. 05. 1996,   pôvodne   zapísanej   pod   sp. zn.   4 C 451/1996 Okresného súdu v Bardejove, označili ako žalovaného Okresný úrad Bardejov, súd správne označil tohto žalovaného ako vecne nie pasívne legitimovaného, nakoľko na neho neprešli povinnosti zamestnávateľa z bývalého Okresného národného výboru Bardejov z dôvodov uvedených v odôvodnení označeného rozsudku. S výrokom rozhodnutia súdu ako aj jeho odôvodnenia   som   sa   stotožnil.“. Generálna   prokuratúra   v závere   prípisu   uviedla,   že vzhľadom   na   to,   že   neboli   zistené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, odmietla sťažovateľov podnet bez prijatia ďalších opatrení.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi generálnej prokuratúry, a preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v kontexte s č1. 149 a 1 Ústavy SR ľahkovážnym konaním a nezodpovedným postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   v   konaní   o   podnete   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho   dovolania   u   kauzy   vedenej   na   Okresnom   súde   v Bardejove   pod   č. k. 4 C 52/03 porušené boIi.

2./ Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3   tis.   EUR /slovom tritisíc eur/, ktoré je mu povinná Generálna prokuratúra SR zaplatiť do 2-och mesiacov od účinnosti tohto nálezu.

3./ Ukladá Generálnej prokuratúre SR uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   citovaných   článkov   ústavy   a označených   práv nevyhovením jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Z obsahu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných   ustanovení   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení neskorších predpisov, nemožno však z neho vyvodiť základné právo, resp. právny nárok, aby podnetu aj vyhovel (m. m. III. ÚS 115/01). V nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené   potvrdzuje   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“),   z ktorej   vyplýva, že   pod   ochranu   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nespadá   konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní (m. m. IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom   na   kritériá   vyplývajúce   z judikatúry   ESĽP   (pozri   napr.   A.   B.   v.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46, a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora podať vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie nie je v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy a práv sťažovateľa, pretože platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Ústavný   súd   sťažnosť   z uvedených   dôvodov   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedené bolo už bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010