znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., USA, zastúpenej advokátom JUDr. P. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 1/1999, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 1/1999   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 1/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € [slovom   dvetisícpäťsto   eur   (75 315 Sk)],   ktoré   jej   j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti A. trovy   konania   v sume   245,70   €   [slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov (7 401,96   Sk)]   na účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   P.   V.,   K.,   do   dvoch mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 67/09 z 5. marca 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 35 Cb 1/1999 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   13.   januára   1999   krajskému   súdu návrh, ktorým sa domáhala zaplatenia istiny v sume 9 600 000 USD s prísl.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol,   že postupom   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáhala aj uloženia príkazu krajskému   súdu   konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon požadovala   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   300 000   €   (9 037 800 Sk) a náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3159/2009   doručeným   ústavnému   súdu   26.   marca   2009,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza:

„Predmetnú   výzvu,   uznesenie   a   sťažnosť   predložil   vyšší   súdny   úradník   dňa 24. 03. 2009 na vyjadrenie zákonnej sudkyni JUDr. J. G.

Následne   som   zistila,   že   menovaná   sudkyňa   je   t. č. práceneschopná,   pričom   jej práceneschopnosť sa predpokladá do konca mesiaca apríl 2009. Preto sa k Vašej výzve môže vyjadriť až po nástupe do zamestnania.

Z   tohto   dôvodu   si   dovolím,   vážený   pán   sudca   spravodajca,   využívajúc   časový priestor v zmysle vyššie uvedeného textu, zaslať Vám k nahliadnutiu požadovaný súdny spis sp. zn. 35 Cb 1/1999, pozostávajúci zo štyroch častí.

Poznamenávam, že po Vami vrátenom súdnom spisu a skončení práceneschopnosti zákonnej sudkyne, sa JUDr. J. G. bezodkladne vyjadrí k predloženej sťažnosti.“

V doplňujúcom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   20.   mája   2009 krajský súd okrem iného uviedol:

„Zákonná sudkyňa JUDr. J. G. mi listom, doručeným dňa 18. 05. 2009 oznámila, že vo veci sp. zn. 35Cb 1/1999 vytýčila termín pojednávania na deň 25. 06. 2009.

Súčasne   poukázala na podrobné moje   vyjadrenie   -   odpoveď na sťažnosť   zo dňa 20. 01. 2009, ktorej   jadro   tvorí   jej   vyjadrenie,   predložené   k   Spr. 2271/2008   dňa 12. 01. 2009, a ku ktorému obsahu odpovede nemá viac čo dodať, stotožňuje sa s ním. Zákonná sudkyňa JUDr. J. G. ma požiadala, namiesto jej opakovaného vyjadrenia k veci, ktoré by i tak bolo rovnakého obsahu ako list zo dňa 20. 01. 2009, iba popísané inými slovami, predložiť Vám k veci sp. zn. 35Cb 1/1999, práve túto odpoveď zo dňa 20. 01. 2009, v ktorej sú zohľadnené všetky skutočnosti na vec sa vzťahujúce. Jej požiadavke vyhovujem a v prílohe predpokladám uvedenú odpoveď s tým, že by táto mala byť dostačujúcou.“

V pripojenej odpovedi krajského súdu sťažovateľke z 20. januára 2009 bolo okrem iného uvedené:

„Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že postup súdu odôvodňuje záver o prieťahoch   konania   v   súvislosti   s konaním   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia. Uvedený návrh bol Krajskému súdu v Bratislave doručený dňa 04. 11. 1999. Následne   dňa   26. 11. 2000   bol   spisový   materiál   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu podanej odporcom. Po rozhodnutí o námietke   zaujatosti   a   vrátení   veci   krajskému   súdu,   bolo   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   rozhodnuté   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 11. 01. 2000 sp. zn. 35 Cb 1/99. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odvolanie dňa 11. 02. 2000, avšak opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom bol odvolaciemu súdu predložený až dňa 26. 04. 2000. Najvyšší súd SR o podanom odvolaní rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení spisového   materiálu   krajskému   súdu   dňa   28. 07. 2000   bolo   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia rozhodnuté až uznesením krajského súdu zo dňa 20. 11. 2002 sp. zn. 35 Cb 1/99. Takáto dĺžka konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemôže byť ospravedlnená žiadnymi dôvodmi a v konečnom dôsledku znamená porušenie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR,   resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

K doplňujúcemu vyjadreniu krajského súdu doručenému ústavnému súdu 20. mája 2009 zaujala stanovisko sťažovateľka v podaní z 2. júna 2009, v ktorom uviedla, že v plnom rozsahu   zotrváva   na   sťažnosti,   pretože   v napadnutom   konaní   podľa   jej   názoru   došlo k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 35 Cb 1/1999 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 13.   januára   1999   bol   krajskému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa z titulu náhrady škody domáhala zaplatenia istiny v sume 9 600 000 USD s prísl.,

- 29. januára 1999 krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a odporcu vyzval, aby sa v lehote 30 dní k návrhu písomne vyjadril,

- 8.   marca   1999   bola   krajskému   súdu   doručená   odporcova   námietka   k miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu a 1. apríla 1999 „vyjadrenie k žalobe“,

- 14. septembra 1999 krajský súd nariadil termín pojednávania na 5. október 1999,

- 27. októbra 1999 krajský súd odpovedal sťažovateľke na jej sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní,

- 4. novembra 1999 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia,

- 15. novembra 1999 krajský súd požiadal viaceré banky o poskytnutie informácie,

- 23. novembra 1999 odporca uplatnil námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi,

- 26. novembra 1999 krajský súd predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší   súd uznesením sp. zn. Ndob 635/99 zo 7.   decembra 1999 rozhodol,   že zákonný sudca nie je z prerokúvania a rozhodovania napadnutej veci vylúčený,

- sťažovateľ podaním z 3. januára 2000 požiadal „o odstránenie prieťahov v konaní“,

- krajský súd uznesením sp. zn. 35 Cb 1/99 z 11. januára 2000 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia,

- 11.   februára   2000   bolo   krajskému   súdu   doručené   odvolanie   proti   uzneseniu krajského súdu z 11. januára 2000 o vydaní predbežného opatrenia,

- 23.   februára   2000   krajský   súd   vyzval   odporcu,   aby   pod   hrozbou   zastavenia odvolacieho konania doplnil dôvody odvolania proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia, dôvody odvolania boli krajskému súdu doručené 29. februára 2000,

- 1.   marca   2000   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   k dôvodom   odvolania vyjadrila v lehote 8 dní, vyjadrenie sťažovateľky bolo krajskému súdu doručené 7. apríla 2000,

- 26.   apríla   2000   krajský   súd   predložil   najvyššiemu   súdu   spis   s odvolaním na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 89/2000 z 24. júla 2000 napadnuté uznesenie krajského súdu z 11. januára 2000 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- podaním   zo   4.   septembra   2000   odporca   uplatnil   námietku   zaujatosti   voči zákonnému sudcovi,

- najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   Ndob 1137/2000   z 11.   apríla   2001   vylúčil zákonného sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci,

- predsedníčka krajského súdu opatrením z 27. júna 2001 pridelila napadnutú vec na prerokovanie a rozhodnutie inej zákonnej sudkyni, resp. senátu,

- 7.   júna   2001   bola   predsedníčke   krajského   súdu   doručená   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka namietala prieťahy v napadnutom konaní,

- 31. októbra 2001 bol krajskému súdu doručený sťažovateľkin „Návrh na zmenu návrhu na začatie konania a na zmenu okruhu účastníkov na strane odporcu“,

- krajský súd uznesením z 23. júla 2002 pripustil, aby do konania na strane odporcu v II. rade pristúpila obchodná spoločnosť U., K., s. r. o.,

- krajský súd uznesením z 24. júla 2002 pripustil zmenu návrhu,

- krajský   súd   uznesením   z 20.   novembra   2002   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia,

- krajský súd pojednávanie uskutočnené 4. marca 2003 odročil na 24. jún 2003 s tým, že   sťažovateľka   predloží „dôkazy,   ktoré   sú   potrebné   o preukázaní   aktívnej   legitimácie navrhovateľa“, a súčasne pripustil vzájomný návrh odporcu v I. rade, ktorým sa domáhal určenia, že zmluva o poskytnutí poradenských služieb nevznikla, resp. je neplatná,

- pojednávanie uskutočnené 24. júna 2003 bolo odročené na neurčito s tým, že ďalší termín   pojednávania   bude   nariadený   po   predložení   dokumentov   osvedčujúcich   aktívnu legitimáciu sťažovateľky,

- krajský súd uznesením z 3. novembra 2003 vyzval sťažovateľku, aby pod hrozbou odmietnutia návrhu predložila v lehote 20 dní originály dokladov, ktorými preukáže svoju aktívnu legitimáciu v prebiehajúcom konaní,

- sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 21. novembra 2003 predložila požadované dokumenty,

- 19. januára 2004 krajský súd nariadil termín pojednávania na 24. február 2004,

- krajský súd na pojednávaní uskutočnenom 24. februára 2004 návrh sťažovateľky odmietol a vylúčil na samostatné konanie „návrh odporcu v 1. rade zo dňa 28. 2. 2003, ktorým žiada, aby súd určil, že Zmluva o poskytnutí poradenských služieb datovaná dňa 4. 9. 1997 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade nevznikla, eventuálne, že súd   určuje,   že   Zmluva   o poskytnutí   poradenských   služieb   datovaná   dňa   4. 9. 1997 a uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v1!. rade je neplatná“,

- 26.   júla   2004   bolo   krajskému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľky „voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 35 Cb 1/99“,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 279/04 z 30. septembra 2004 zrušil uznesenie krajského súdu z 24. februára 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- krajský súd uznesením zo 7. januára 2005 zamietol návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania,

- 26. januára 2005 bolo krajskému súdu doručené odvolanie odporcu proti uzneseniu krajského súdu, ktorým zamietol návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania,

- 1. februára 2005 bol napadnutý spis spolu s odvolaním predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 37/05 z 28. júla 2005 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

- krajský súd uznesením z 1. februára 2006 nariadil sťažovateľke zloženie zábezpeky na trovy konania,

- po doručení odvolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára 2006 bol spis 20. februára 2006 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 55/2006 z 27. júla 2006 uznesenie krajského súdu   z 1.   februára   2006   zmenil   tak,   že   návrh   na zloženie   zábezpeky   na trovy   konania odmietol,

- proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. júla 2006 podal odporca 11. októbra 2006 dovolanie,

- 16. októbra 2006 krajský súd predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 z 27. septembra 2007 odmietol dovolanie odporcu,

- 5. februára   2008   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   17.   apríl   2008,   ktoré   sa neuskutočnilo z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľky, ktorému bolo odvolané splnomocnenie,

- 7.   augusta   2008   bolo   krajskému   súdu   doručené   oznámenie   nového   právneho zástupcu sťažovateľky,

- 30. septembra 2008 krajský súd nariadil pojednávanie na 29. január 2009,

- krajský súd upovedomením z 27. januára 2009 oznámil účastníkom konania, že pojednávanie určené na 29. január 2009 sa odročuje na 25. jún 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania,   v ktorom   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy,   je uplatnený nárok na zaplatenie istiny v sume 9 600 000 USD s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s porušením ustanovení zmluvy o poskytnutí know-how na využitie metódy „Management by default“ pri riadení nákladov služieb. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového ani právneho hľadiska nevykazuje také črty mimoriadnej skutkovej alebo právnej zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia.

2. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a najmä z obsahu zapožičaného súvisiaceho spisu zistil, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutého konania   v procesnom   postavení   navrhovateľky,   aj   keď   v malej   miere,   ale   prispela k predĺženiu doterajšej doby posudzovaného konania tým, že vo veci podala väčší počet procesných návrhov (napr. návrh na zmenu návrhu na začatie konania, návrh na zmenu účastníkov na strane   odporcu),   o ktorých   bolo potrebné rozhodnúť.   Rovnako   na ťarchu sťažovateľky treba pripísať aj to, že pojednávanie vo veci nariadené na 17. apríl 2008 sa neuskutočnilo   z dôvodu   neúčasti   jej   právneho   zástupcu,   ktorému   bolo   odvolané splnomocnenie.   Uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   v súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   posudzovania,   či   v právnej   veci   sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup krajského súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   bolo   poznačené   nesústredenosťou a neefektívnosťou procesného postupu krajského súdu. O neefektívnosti postupu krajského súdu   svedčí   skutočnosť,   že   hoci   sťažovateľka   podala   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia už 4. novembra 1999, o tomto návrhu bolo právoplatne rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn. 35 Cb 1/99 až 20. novembra 2002, teda po viac ako troch rokoch. Zbytočné prieťahy pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uznal aj krajský súd vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky z 20. januára 2009. V tejto súvislosti však ústavný súd nemôže nespomenúť, že dĺžku konania čiastočne ovplyvnila aj procesná   nedisciplinovanosť   odporcu,   ktorého   krajský   súd   musel   vyzývať,   aby   pod hrozbou   zastavenia   konania   doplnil   dôvody   odvolania   proti   rozhodnutiu   o nariadení predbežného opatrenia. Uvedené konštatovanie však nezbavuje krajský súd zodpovednosti za vznik prieťahov v napadnutom konaní.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu vo veci samej (napr. II. ÚS 66/02, IV. ÚS 42/04), a súčasťou jeho štandardnej judikatúry je aj právny názor, podľa ktorého „... rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, odstránenie ktorého je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto obdobie, v ktorom krajský súd konal   len   o predbežnom   opatrení,   je   poznačené   nečinnosťou   v konaní   vo   veci   samej.“ (III. ÚS 42/02).

Na   pojednávaniach   uskutočnených   4.   marca   2003   a 24.   júna   2003   krajský   súd sťažovateľku   opakovane vyzýval   na   predloženie   dokumentov   osvedčujúcich   jej   aktívnu legitimáciu   a uznesením   sp. zn.   35 Cb 1/99   z 24.   februára   2004   návrh   sťažovateľky odmietol z dôvodu nepredloženia uvedených dokumentov.

Neefektívnosť   a nesústredenosť   postupu   krajského   súdu   v tejto   etape   konania v súvislosti s jeho výzvami na predloženie dokumentov osvedčujúcich aktívnu legitimáciu sťažovateľky vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 279/04 z 30. septembra 2004, ktorý uznesenie krajského súdu z 24. februára 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v odôvodnení okrem iného uviedol:

„... uznesením   zo   dňa   24. 2. 2004   odmietol   prvostupňový   súd   návrh   žalobcu s poukazom na ust. § 43 ods. 2 O. s. p., proti ktorému však v čase jeho rozhodnutia bolo odvolanie prípustné, lebo zák. č. 353/2003 z 10. 7. 2003 účinného od 1. 9. 2003 sa zmenilo znenie § 202 ods. 3 písm. 1/ O. s. p. tak, že proti uzneseniu, ktorým, sa rozhodlo podľa § 43 ods. 1 O. s. p. nie je odvolanie prípustné, avšak v tejto veci o taký prípad nešlo. Odvolací súd konštatoval, že účastník sa spravoval nesprávnym poučením súdu, jeho odvolanie bolo posúdené   s   poukazom   na   ust.   § 204   ods. 2   O. s. p.   a zistil,   že   prvostupňový   súd v napadnutom   uznesení   uviedol,   že   dôkazy   na preukázanie   právnej   subjektivity   žalobcu, ktorých doloženie žiadal, neboli predložené. Zo spisu z čísla listov 515 a nasl., č. l. 523, č. l. 524 a č. l. 598 a nasl. vyplýva, že požadované, dôkazy – výpis z registra žalobcu – úradne osvedčená   fotokópia   originálu,   opatrená   apostille   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 13251-13252/2003,   doklad   o   tom,   že   Dr.   G.   I.   je   osobou   oprávnenou   podať   návrh na začatie konania pred súdom – úradne overená fotokópia originálu, opatrená apostille Ministerstvom spravodlivosti SR, originál vyhlásenia, že v USA - štát D. zakladateľ C. založil spoločnosť žalobcu, a že Dr. I. bol dňa 25. 3. 1997 menovaný za riaditeľa – úradne, osvedčená   fotokópia   originálu,   opatrená   apostille.   MS   SR   ako   aj   potvrdenie   Ministra zahraničných veci štátu D. o založení spoločnosti A. – tiež v úradne overenej fotokópii originálu opatrenou apostille MS SR a taktiež založil doklad o založení miestnej príslušnosti prvostupňového súdu – Zmluvu o poskytnutí poradenských služieb zo dňa 4. 9. 1999, z čl. VI bodu 1 z ktorej vyplýva,   že v prípade vzniku sporov platí Slovenské právo a tieto rieši príslušný súd so sídlom v B. Odvolací súd je toho názoru, že ide – o riadne overené doklady obsahujúce   apostille,   na   základe   ktorých   možno   vyvodiť   záver,   že   žalobca   má   právnu subjektivitu, je spôsobilý byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.), má procesnú spôsobilosť (§ 20 O. s. p.)   ako   aj   oprávnenie   na   splnomocnenie   zástupcu   (§ 22   až § 31,   § 34   ods. 2 O. s. p.).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   nemal   dôvod   odmietnuť   návrh z dôvodov   v   uznesení   uvedených,   keďže   požadované   doklady   doložené   boli,   a preto odvolaniu vyhovel, napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v merite veci.“

Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval neefektívne   a nesústredene aj pri   rozhodovaní   o návrhu   na   zloženie   zábezpeky   sťažovateľkou   na   trovy   konania odporcov v I. a II. rade. Uznesením krajského súdu zo 7. januára 2005 bol návrh na zloženie zábezpeky zamietnutý, pričom o uvedenom návrhu bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Obo 55/2006   z 27.   júla   2006.   V odôvodnení   predmetného uznesenia sa okrem iného uvádza:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   prejednal   odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrh, na zloženie zábezpeky na trovy konania odporcu I. a II. zamietol. Vychádzal pritom zo záverov a z právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací súd vo svojom uznesení 3 Obo 37/05   zo   dňa   28. 7. 2005.   Týmto   uznesením   odvolací   súd   na   odvolanie   odporcu I. a II. zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. 1. 2005, č. k. 35 Cb 1/99-654 a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   V   dôvodoch   svojho   zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že v konaní o peňažné plnenie s medzinárodným prvkom žalovaní podľa § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. podali návrh, aby súd uložil žalobcovi povinnosť   zložiť   zábezpeku   za   trovy   konania.   V   odseku   2   citovaného   ustanovenia   sú stanovené dôvody, kedy súd nemôže zábezpeku uložiť. Súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil existenciou skutočností uvedených v § 51 ods. 2 písm. a/ zákona č. 97/1963 Zb., podľa ktorého zábezpeku nemožno uložiť, ak návrh na zloženie bol podaný až keď odporca vo veci konal alebo urobil procesný úkon, hoci už vedel, že navrhovateľ nie je slovenským občanom alebo, že slovenské občianstvo stratil. Odvolací súd ďalej uviedol, že   predmetom   odvolacieho   konania   bolo   vyriešenie   otázky,   či   ustanovenie   § 51   ods. 2 písm. a/   je   možné   aplikovať   aj pre   právnické   osoby.   Poukázal   na   to,   že   Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom subjekty práva označuje, najmä výrazmi cudzinec, osoba, slovenský občan a právnická osoba. Pri riešení tohto problému vychádzal z ustanovenia § 32 zákona č. 97/1963 Zb. a na základe analógie dospel k záveru, že ak by mal   zákonodarca v úmysle,   aby stanovenie   § 51 ods. 2   písm. a/ zákona   č. 97/1963 Zb. platilo aj pre právnické osoby, výslovne by to uviedol, prípadne by použil iný výraz. Dospel potom k záveru, že žalobca je cudzinec, zahraničná právnická osoba, preto súd prvého stupňa pochybil, keď postupoval podľa ustanovenia § 51 ods. 2 písm. a/ zákona č. 97/1963 Zb.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací,   teda   vo   svojom   uznesení 3 Obo 37/05 zo dňa 28. 7. 2005 vyslovil právny názor, že postup súdu prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51 ods. 2 písm. a/ zákona č. 97/1963 Zb., nie je správny,   pretože   toto   ustanovenie   sa   nevzťahuje   na   právnické   osoby.   Keďže   odsek   2 citovaného   ustanovenia   § 51   vylučuje   prípady,   kedy   nemožno   zábezpeku   uložiť   podľa odseku 1, treba si právny názor odvolacieho súdu v citovanom uznesení vyložiť tak, že súd prvého stupňa pochybil, keď svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51 ods. 2 písm. a/ zákona č. 97/1963 Zb., pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na právnické osoby, ale iba na osoby fyzické, potom mal súd návrh odporcov I. a II. zamietnuť z dôvodu, že ustanovenie § 51 nie je   možné   v danom prípade   aplikovať vôbec,   pretože ak by   malo   platiť   aj pre právnické   osoby,   zákonodarca   by   to   výslovne   uviedol,   prípadne   by   použil   iný   výraz. Prvostupňový   súd   nevylúčil   aplikáciu   tohto   ustanovenia   na   právnické   osoby.   Svoje rozhodnutie   založil   na   tom,   že   nie   sú   splnené   podmienky   na   zloženie   zábezpeky,   kým odvolací súd vyslovil iný právny názor, ktorý aplikáciu ustanovenia § 51 na daný prípad vylúčil, lebo bol toho názoru, že pre právnické osoby neplatí. Keďže v danej veci odvolací súd už právny názor vyslovil, je potrebné z neho aj v rámci tohto odvolania vychádzať. Odvolací súd preto vzhľadom na dôvody svojho skoršieho právneho názoru rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil a návrh odporcov I. a II. na zloženie zábezpeky na trovy konania zamietol.“

Ústavný   súd   na záver   hodnotenia   postupu   krajského   súdu   konštatuje,   že   napriek tomu, že v doterajšom priebehu napadnutého konania sa súdny spis nachádzal viac ako dva a pol   roka   na   najvyššom   súde,   z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   právna neistota sťažovateľky nebola odstránená ani po uplynutí viac ako desať rokov od začiatku konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 1/1999 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 € (9 037 800 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že nečinnosť súdnych orgánov v nej vyvolala značnú nedôveru v podnikateľské prostredie v Slovenskej   republike   a v konečnom   dôsledku   aj   obmedzila   rozvíjanie   svojich podnikateľských aktivít.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 35 Cb 1/1999 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nesústredenú a neefektívnu   činnosť   krajského   súdu   opísanú   v   časti III   v bode 3   tohto   nálezu,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500 €   (75 315 Sk)   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   P.   V.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 950 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   2 x 115,90   €   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009