znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., R., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Okresného   dopravného inšpektorátu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-S-248/DI-ZV-2004, rozhodnutím Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Okresného   dopravného   inšpektorátu   Zvolen o zamietnutí   návrhu   na obnovu   konania   sp. zn.   ORP-S-248/DI-ZV-2004   z 10.   novembra 2004,   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Krajského   dopravného inšpektorátu   Banská   Bystrica   sp. zn.   KRP-106-2/DI-SPRAV-2004   z 31. decembra 2004, rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn.   14 S 2/2007   z 12. apríla 2007 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   1 So 4/2007   z 31. októbra 2007 a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 2/2007a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2008 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu Zvolen   (ďalej   len   „okresný   dopravný   inšpektorát“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. ORP-S-248/DI-ZV-2004,   rozhodnutím   okresného   dopravného   inšpektorátu   o zamietnutí návrhu   na   obnovu   konania   sp. zn.   ORP-S-248/DI-ZV-2004   z 10.   novembra   2004, rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu Banská   Bystrica   (ďalej   len   „krajský   dopravného   inšpektorátu“)   sp. zn.   KRP-106-2/DI-SPRAV-2004 z 31. decembra 2004, rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 S 2/2007 z 12. apríla 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   1 So 4/2007   z 31. októbra   2007   a porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 2/2007.

Skutkový   stav,   ktorý   viedol   k   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   v   sťažnosti opísaný   v období   od   9.   mája   2004,   keď   sa   sťažovateľ   ako   cyklista   stal   účastníkom dopravnej nehody na križovatke ulíc (...) v B. a pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenie s dobou liečenia od 9. mája 2004 do 17. novembra 2004.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že «Správne konanie vo veci tohto priestupku na prvom stupni bolo uskutočnené na Okresnom riaditeľstve policajného zboru, Dopravný inšpektorát Zvolen spísaním   „Zápisnice z ústneho pojednávania priestupku“ /ďalej len zápisnica/   dňa   07. 07. 2004.   Tomuto   pojednávaniu   predchádzalo   písomné   predvolanie sťažovateľa   zo   dňa   18. 06. 2004   na   deň   01. 07. 2004.   Ako   je   uvedené   v zápisnici, pojednávanie viedol npor. J. T., starší referent správneho konania Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva PZ Zvolen. Rozhodnutie má Č. p. ORP-S-248/DI-Zv- 2004».

Sťažovateľ   ďalej   chronologicky   vymenúva   všetky   nadväzné   rozhodnutia   vydané v predmetnej   veci   a konštatuje,   že   vo   všetkých   konaniach   bol   uznaný   za   vinného „zo spáchania dopravného priestupku, že tento zapríčinil on, čím porušil ustanovenie § 18 zákona č. 315/996 Z. z. o prevádzke na pozemných komunikáciách.

Sťažovateľ   s týmito   závermi   orgánov   verejnej   správy   nesúhlasí   a tvrdí,   že   ich konaním bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v čl. 46 ods. 2, ďalej právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov tak   ako   je   to   uvedené   v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a obdobne   aj v medzinárodnej zmluve čl. 6 Dohovoru v znení Protokolu č. 11 a že nie je vinný zo skutku ktorý sa mu pripisuje“.

Sťažovateľ   opiera   svoje   tvrdenia   o argumentáciu,   že   všetky   orgány   rozhodujúce vo veci   predmetnej   dopravnej   nehody   vychádzali   z predpokladu   zákonnosti   rozhodnutia okresného dopravného inšpektorátu, a to zo zápisnice zo 7. júla 2004, a neprihliadali pritom na   obranu   sťažovateľa   uvádzanú   v rámci   ním   podaných   opravných   prostriedkov. V súvislosti s tým sťažovateľ najmä tvrdí, že „Inkriminované prvostupňové pojednávanie podľa zápisnice je poznačené nezákonnosťou a zaujatosťou staršieho referenta správneho konania npor. J. T.

Nezákonné   bolo   z dôvodu,   že   neboli   dodržané   základné   pravidlá   konania   podľa zákona č. 138/2004 Z. z. § 3 ods. 2, 3 a 4“.

Podľa sťažovateľa prvostupňový správny orgán nekonal v zmysle uvedených zásad, „keď (...) pri prejednávaní priestupku a následnom podpisovaní zápisnice starší referent správneho konania vedel, tak ako je to uvedené v zápisnici str. 3 ods. 3 posledná veta, že sťažovateľ v dobe vypočúvania nie je spôsobilý konať vedome a slobodne, vzhľadom na jeho zdravotný stav a vplyv liekov v tom   čase pôsobiacich.   Z vlastného rozhodnutia v konaní pokračoval a sťažovateľovi ako účastníkovi konania neposkytol pomoc v tom, že ho poučil o možnosti   odmietnutia   výpovede   pre   zlý   zdravotný   stav,   aby   pre   neznalosť   právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu“. V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľ na lekárske správy pripojené k sťažnosti preukazujúce jeho zdravotný stav v čase vyhotovenia zápisnice o priestupku.

Sťažovateľ tvrdí, že zaujatosť staršieho referenta okresného dopravného inšpektorátu sa pri prerokúvaní priestupku prejavila v tom, že sa svedomito a zodpovedne nezaoberal jeho   návrhmi,   hlavne   pokiaľ   ide   o požadované   vykonanie   rekonštrukcie   nehody,   čo zdôvodňoval vysokými finančnými nákladmi. Poukazujúc na bezdôvodnú rýchlosť konania a nevykonanie   dostatočného   a relevantného   dokazovania   dospel   sťažovateľ   k záveru, „že správne   konanie   v prvom   stupni   bolo   uskutočnené   nezákonne“. V súvislosti   s   tým vyjadruje názor, že „Z mýlnej domnienky zákonného prvostupňového správneho konania“ vychádzal aj krajský dopravný inšpektorát, okresný súd, ako aj krajský súd.

Pokiaľ ide   o namietané zbytočné   prieťahy   v konaní,   sťažovateľ   uvádza,   že   k nim došlo „od 11. 03. 2005 kedy sťažovateľ podal vo veci žalobu, až do rozhodnutia Okresného súdu   v Banskej   Bystrici   dňa   12.   04.   2007,   pričom   on   svojím   konaním   k prieťahom neprispel“.

Sťažovateľ napokon „odmieta účelovosť jeho opravných prostriedkov len z dôvodu výzvy Českej poisťovne – Slovensko, a. s. na zaplatenie regresnej pohľadávky v zmysle jej listu   zo   dňa   10. 08. 2004   /pokus   o pokonávku/,   i keď   nepopiera,   že   bol   v presvedčení o platnosti   dohody,   že   každý   si   bude   hradiť   svoju   škodu   a proklamuje,   že   mu   ide   len o zistenie objektívnej pravdy“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   jej   predbežnom prerokovaní rozhodol nálezom, ktorým:

„1. Prizná, že základné práva a slobody sťažoval podľa Čl. 46 ods. 2 a Čl. 48 ods. 2 porušené boli.

2. Že zrušuje zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 07. 07. 2004, napísanú   na   Okresnom   riaditeľstve   PZ   Okresný   dopravný   inšpektorát   Zvolen   Č. p. ORP-S-248/DI-Zv-2004,   všetky   nadväzujúce   rozhodnutia   a   vec   vracia   tomuto   orgánu na ďalšie konanie.

3. Prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100.000,00 Sk, ktoré bude Okresným riaditeľstvom PZ Zvolen vyplatené v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Prizná sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sunie 5.788,00 Sk. /2 právne úkony, prevzatie a príprava, písomné podanie, režijný paušál/ ktorá suma bude Okresným riaditeľstvom Policajného zboru vo Zvolene v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu poukázaná na účet právneho zástupcu JUDr. I. M.“

Súčasne   so   sťažnosťou   sťažovateľa   bolo   ústavnému   súdu   doručené   jeho ďalšie podanie   označené   ako „Návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia“. Poukazujúc na skutkový stav uvedený v sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že sa proti nemu vedie regresné   konanie „č. 2040011210   podľa   ktorého   má   zaplatiť   19.227,00 Sk   z titulu rozhodnutia   Okresného   riaditeľstva   PZ   Okresný   dopravný   inšpektorát   Zvolen   Č. p.: ORP-S-148/DI-Zv-2004 pre   údajné spáchanie   priestupku   podľa   zákona č. 372/1990   Zb. o priestupkoch z dôvodu porušenia ust. § 18 ods. 4 zákona číslo 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie, ktorým   obchodnej   spoločnosti   Česká   poisťovňa   –   Slovensko,   a. s.,   uloží   nepokračovať vo vymáhaní regresnej pohľadávky voči nemu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   dopravného   inšpektorátu v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-S-248/DI-ZV-2004

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   neumožňuje   (napr. m. m. III. ÚS 124/04, III. ÚS 14/03, IV. ÚS 14/03).

Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   konanie,   v ktorom   podľa   sťažovateľa   malo   dôjsť postupom   okresného   dopravného   inšpektorátu   k porušeniu   jeho   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, bolo skončené rozhodnutím sp. zn. ORP-S-248/DI-ZV-2004   zo   7.   júla   2004.   Označeným   rozhodnutím   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného za spáchanie   priestupku   podľa   § 22   ods. 1   písm. l)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“)   z dôvodu   porušenia   ustanovenia   § 18   ods. 4   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších   predpisov.   Týmto   rozhodnutím   bolo   zároveň   upustené   od   uloženia   sankcie a sťažovateľovi bola uložená iba povinnosť nahradiť trovy konania v sume 150 Sk. Ďalej ústavný   súd   z pripojenej   zápisnice   okresného   dopravného   inšpektorátu   z   ústneho pojednávania   o   uvedenom   priestupku   zistil,   že   7. júla 2004   sa   sťažovateľ   zúčastnil   na uvedenom   pojednávaní (za prítomnosti svojej   manželky), kde mu bolo oznámené, že je obvinený zo spáchania priestupku. Z predmetnej zápisnice taktiež vyplýva, že sťažovateľ bol oboznámený so všetkými vykonanými dôkazmi, tieto nenamietal a v tom čase nenavrhol žiadne   ďalšie   dokazovanie.   Oboznámil   sa   tiež   s vyhláseným   rozhodnutím   o priestupku, vypočul   si   jeho   odôvodnenie   a po   poučení   o práve   podať   odvolanie   proti   vyhlásenému rozhodnutiu o priestupku sťažovateľ vyhlásil, že sa vzdáva práva na podanie opravného prostriedku,   ako   aj   na doručenie   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia.   Vzhľadom na uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom vyhlásenia, t. j. 7. júla 2004.

Ústavný   súd   pripomína,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať za časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 20/02).

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   pred   postupom okresného dopravného inšpektorátu, ku ktorému došlo   7. júla 2004, už uplynula lehota na podanie   sťažnosti.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene. Ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľ   navyše   nevyčerpal   v danom   prípade   opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytoval, keď po poučení o práve podať odvolanie podľa § 81 zákona o priestupkoch proti vyhlásenému rozhodnutiu o priestupku vyhlásil, že sa vzdáva práva na jeho podanie.

Citované ustanovenie čl. 127 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   vo   veci   porušenia základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Základným princípom uvedeného princípu je to, že právomoc ústavného súdu nie je založená v prípade, ak sa sťažovateľ podaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov   môže   účinne   domôcť   nápravy   prostredníctvom   rozhodnutia   iného   orgánu verejnej moci.

Právnym   dôsledkom   nevyčerpania   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov   je   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu. Keďže to tak bolo aj v okolnostiach daného prípadu, ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozhodnutím okresného dopravného inšpektorátu o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   sp. zn.   ORP-S-248/DI-ZV-2004 z 10. novembra   2004,   rozhodnutím   krajského   dopravného   inšpektorátu   sp. zn. KRP-106-2/DI-SPRAV-2004 z 31. decembra 2004 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 S 2/2007 z 12. apríla 2007

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného označené rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu a rozhodnutie krajského dopravného inšpektorátu, ako aj   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   14 S 2/2007   z 12.   apríla   2007,   ktorým   rozhodoval v správnom súdnictve o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia okresného   dopravného   inšpektorátu   o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   vedeného pod sp. zn. ORP-S-248/DI-ZV-2004 z 10. novembra 2004 a tiež preskúmania zákonnosti rozhodnutia o odvolaní vydaného 31. novembra 2004 krajským dopravným inšpektorátom pod sp. zn. KRP-106-2/DI-SPRAV-2004.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu   je daná iba vtedy,   ak o ochrane základných   práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd,   ústavný súd nemá právomoc preskúmavať označené rozhodnutia   okresného   dopravného   inšpektorátu   a   krajského   dopravného   inšpektorátu, pretože   ich   rozhodnutia   preskúmal   okresný   súd   a rozhodol   o nich   rozsudkom   sp. zn. 14 S 2/2007   z 12.   apríla   2007,   a rovnako   tak   nemá   právomoc   preskúmavať   označený (prvostupňový)   rozsudok   okresného súdu,   pretože ho preskúmal krajský   súd a rozhodol o ňom rozsudkom sp. zn. 1 So 4/2007 z 31. októbra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   okresnému   dopravnému inšpektorátu,   krajskému   dopravnému   inšpektorátu,   ako   aj   v časti   smerujúcej   proti okresnému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 So 4/2007 z 31. októbra 2007

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, III. ÚS 107/05).

Citovaný   čl. 46   ods. 2   ústavy   je   primárnym   východiskom pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 48 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   tak,   že   postupujú   v   konaní   v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 49/04, I. ÚS 31/05).

Sťažovateľ vo vzťahu ku krajskému súdu nekonkretizuje svojej námietky, z ktorých by bolo možné zistiť, v čom podľa neho spočíva porušenie označeného základného práva.

Zmieňuje sa len o tom, že krajský súd vychádzal „z mýlnej domnienky zákonného prvostupňového   správneho   konania“,   a zároveň „odmieta   účelovosť   jeho   opravných prostriedkov len z dôvodu výzvy Českej poisťovne – Slovensko a. s. na zaplatenie regresnej pohľadávky v zmysle jej listu zo dňa 10. 08. 2004 /pokus o pokonávku/, i keď nepopiera, že bol v presvedčení o platnosti dohody, že každý si bude hradiť svoju škodu a proklamuje, že mu ide len o zistenie objektívnej pravdy“.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade vyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konania.   Sťažovateľ   navyše   neuviedol   žiadnu   skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné prijať záver, že napadnutý rozsudok krajského súdu má také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného práva sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že: „Okresný   súd   na   základe   podanej   žaloby   mal   za   to,   že   ako   procesný   postup správnych orgánov, tak i zákonnosť ich rozhodnutí bol správny. Taktiež vychádzal z toho, že žaloba žalobcu bola zavčasu podaná len proti žalovanému v prvom rade a II. st. správny orgán vychádzal zo zisteného skutkového stavu tak, ako ho zistil na ústnom pojednávaní 07. 07. 2004. Žalobca voči takto zistenému skutkovému stavu nemal žiadne námietky, ani nepredložil nové návrhy na dokazovanie. Bol riadne poučený o práve na právne zastúpenie v   konaní,   na   doručenie   rozhodnutia   v   písomnej   forme   a   taktiež   poučený   o   opravnom prostriedku proti rozhodnutiu. Žalobca svoj návrh na povolenie obnovy konania právne odôvodnil podľa § 62 ods. 1 písm. b/ a e/ Správneho poriadku, na obnovu konania však nie je daný dôvod podľa písm. b/, t. j. že rozhodnutie správneho orgánu by malo závisieť od posúdenia   predbežnej   otázky.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   rámci   správneho konania vyšetrujúci orgán neoprel svoje rozhodnutie o vyriešenie predbežnej otázky. Pokiaľ ide   o   dôvody   písm. e/,   že   by   sa   rozhodnutie   opieralo   o   dôkazy,   ktoré   sa   ukázali   ako nepravdivé, alebo sa dosiahlo dokazovanie trestným činom, okresný súd uviedol, že ani jeden   z   týchto   dôvodov   nebol   preukázaný   a   potvrdený.   Dôkazy,   ktoré   boli   dané k nahliadnutiu   žalobcovi,   boli   podkladom   aj   pre   rozhodnutie,   neboli   v   tomto   smere doplnené,   ani   menené.   Žalobcovi   nič   nebránilo   vzniesť   námietky   voči   dôkazom   už na pôvodnom pojednávaní a keď tak urobil len po právoplatnosti rozhodnutia, považoval to okresný súd za účelový postup v snahe dosiahnuť pre neho čiastočné zavinenie na spáchaní dopravného priestupku u inej osoby.

Z   uvedených   dôvodov   okresný   súd   voči   žalovanému 1/   žalobu   ako   nedôvodnú zamietol   a   voči   žalovanému 2/   konanie   zastavil   jednak   preto,   že   žaloba   bola   podaná oneskorene, zhruba po dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia a jednak z dôvodu, že rozhodnutie I. st. orgánu nie je konečné, právoplatné, preto nemohol inak, ako konanie zastaviť. O trovách rozhodol tak, že žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu nevzniklo právo na náhradu trov konania.

Na   odvolacom   pojednávaní   žalobca   zotrval   na   dôvodoch   podaného   odvolania. Naviac   uviedol,   že   pokiaľ   pred   vyšetrujúcim   policajným   orgánom   podpísal   zápisnicu o výsledku priestupkového konania, že tak urobil okrem uvedeného aj pod vplyvom jeho manželky, ktorá s ním bola účastná tohto úkonu a napokon bol zdravotne indisponovaný, nevedel v podstate, čo sa tam deje. Jednal len pod jej vplyvom.

Po takto zistenom skutkovom stave sa krajský súd plne stotožnil s právnym záverom okresného súdu, a preto ho, ako je vyššie uvedené, potvrdil. Okrem toho, čo zdôvodnil okresný   súd,   udáva,   že   nie   je   možné   tak,   ako   v   danom   prípade,   pripustiť   spôsob preskúmavania   zákonnosti,   akým   sa   snaží   presadiť   žalobca.   Je   potrebné   uviesť,   že od prejednania priestupku dňa 07. 07. 2004, voči ktorému sa neodvolal a súhlasil s jeho závermi,   čo   potvrdil   podpísaním   zápisnice,   naďalej   akceptuje   zistený   skutkový   stav a prijíma svoju zodpovednosť, avšak len do doby, kedy zisťuje, že bude od neho vymáhaný, resp.   vyžadovaný   regres   škody   spôsobenej   na   poistenom   osobnom   motorovom   vozidle účastníčky dopravnej nehody p. Č. V dôsledku toho potom žalobca už neuznáva zistený a preukázaný   skutkový   stav,   neplatia   výsledky   tak,   ako   boli   vyšetrené   a konštatované, odvoláva svoj podpis a už naďalej nevidí svoju zodpovednosť a v podstate spochybňuje všetko, čo bolo v rámci vyšetrovania dopravnej nehody urobené i napriek tomu, že dovtedy tieto výsledky akceptoval a s nimi súhlasil.   Toto svoje konanie zdôvodňuje zdravotným stavom, ktorý preukazuje dodatočnými lekárskymi správami jeho vyšetrení.

Má preto za to krajský súd tak, ako konštatoval okresný súd, že ide jednoznačne o účelovú   zmenu   postoja,   ku   ktorému   by   sa   mala   prispôsobiť   celá   doterajšia   dôkazná situácia.   Možno   teda   uviesť,   že   okresný   súd   vyhodnotil   a   vysporiadal   sa   so   všetkými skutkovými   okolnosťami   prípadu   a   najmä   dôsledne   postupoval   v   zmysle   procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ ide o posúdenie lehôt, miestnej či vecnej príslušnosti správnych orgánov, ale predovšetkým správne ustálil, že žaloba v danej veci je nedôvodná   a   uvádzaný   dôvod   na   obnovu   konania   tak,   ako   bol   adresovaný   správnym orgánom, neobstojí. Preto potom krajský súd v napadnutej časti, pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby voči   žalovanému v   prvom rade,   potvrdil   v nenapadnutej   časti,   pokiaľ   I.   st.   súd konanie   zastavil   konanie   a   odvolaním   tento   výrok   napadnutý   nebol,   ponechal   ho nedotknutý.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú argumentáciu, ktorou krajský súd odôvodnil svoj   rozsudok,   ktorým   v napadnutej   časti   potvrdil   odvolaním   napadnutý   prvostupňový rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   14 S 2/2007   z 12.   apríla   2007,   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   obsahuje dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. Výhrady   sťažovateľa   sa   napokon   týkajú   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a sťažovateľ tvrdí,   že   k nim   došlo „od 11. 03.   2005   kedy   sťažovateľ   podal   vo   veci   žalobu,   až do rozhodnutia   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   dňa   12. 04. 2007,   pričom   svojím konaním k prieťahom neprispel”.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 11. februára 2008 a krajský súd rozhodol v právnej veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 1 So 4/2007 z 31. októbra 2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   v prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánu verejnej moci   do   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   bola ústavnému   súdu   doručená,   už nemôže   dochádzať   k porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Vzhľadom na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo už konanie pred okresným súdom (ale aj odvolacie konanie), v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   právoplatne   končené,   možno   urobiť jednoznačný   záver,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   už   k namietanému   porušovaniu   práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Preto aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), ústavný súd sa už týmito časťami návrhu na rozhodnutie nezaoberal.   Z toho   istého   dôvodu   považoval   ústavný   súd   za   bezpredmetné   rozhodovať o návrhu sťažovateľa o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V Košiciach 21. februára 2008