znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., bytom M., ktorou namieta porušenie jeho práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 184/01 postupom Carion Slovakia, a. s., Banská Bystrica, v súvislosti s odcudzením jeho osobného motorového vozidla ŠKODA OCTAVIA LX a postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine vo veci jeho   oznámenia   o   skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin z 24. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Františka Majora   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2003 doručená sťažnosť Ing. F. M., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 184/01 postupom Carion Slovakia, a. s., Banská Bystrica (ďalej len „Carion, a. s.“) v súvislosti s odcudzením jeho osobného motorového vozidla ŠKODA OCTAVIA LX a postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine (ďalej len „ORPZ“) vo veci jeho oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, z 24. novembra 2003.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v tom, že „... 25. novembra 2003 som dal podnet na Carion Slovakia, a. s. Partizánska cesta 3, 974 01 Banská Bystrica pre trestný čin krádeže môjho auta ŠKODA OCTAVIA na Okresný súd v Martine, ktorý vo veci 11 C 184/01 nerozhodol v stanovenej lehote podľa § 49 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že pracovníci firmy MARTIN PAUMER – MP odcudzili na   základe   zmluvy   s   Carion,   a.   s.,   jeho   uvedené   motorové   vozidlo,   čím   sa   dopustili spáchania viacerých trestných činov. Zmieňuje sa tiež o tom, že Carion, a. s., podala proti nemu na okresnom súde žalobu o zaplatenie finančnej čiastky a tento spor sa vedie pod sp. zn. 11 C 184/01. Poukazuje na to, že svojím správaním nezapríčinil vznik uvedeného sporu, ale tento bol podľa neho vyvolaný nesprávnym postupom Carion, a. s., pri účtovaní splátok za jeho osobný automobil, a tým, že dodatočne jednostranne zmenila podmienky s ním uzavretej zmluvy. Sťažovateľ tvrdí, že bol postupom Carion, a. s., poškodený a výška škody   predstavuje   21 384,40   Sk.   Na   túto   skutočnosť   upozornil   okrem   Carion,   a.   s., aj okresný   súd,   avšak   žiadne   stanovisko   k   veci   nedostal.   Dňa 24.   novembra   2003   dala Carion, a. s., prostredníctvom firmy MARTIN PAUMER – MP násilne odobrať vozidlo sťažovateľa, a keďže pri tomto zákroku došlo k jeho poškodeniu, domáha sa, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým ju zaviaže uhradiť mu sumu, ktorú jej dosiaľ zaplatil spolu s cenou dodatočne namontovaných doplnkov.

Na výzvu ústavného súdu zo 14. januára 2004 sťažovateľ podaním z 30. januára 2004   doplnil   svoju   sťažnosť   a   uviedol,   že   ňou   namieta   porušenie   dohovoru,   a   to čl. 17 - Zákaz zneužitia práv a čl. 1 dodatkového protokolu – Ochrana majetku. Tvrdí, že v konaní pred všeobecným súdom vyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytol a súčasne požiadal, aby mu ústavný súd ustanovil vzhľadom na jeho pomery v konaní pred ním právneho zástupcu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že zaviaže Carion, a. s., zaplatiť mu sumu 504 197 Sk, ktorá pozostáva zo zaplatenej čiastky za osobný automobil ŠKODA OCTAVIA,   ako   aj   hodnoty   autorádia   a   ťažného   zariadenia,   oproti   vydaniu   kľúčov a dokladov od vozidla.

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 11 C 184/01, z ktorého zistil, že pod touto spisovou značkou sa vedie konanie, v ktorom sa Carion, a. s., na základe žaloby doručenej okresnému súdu 13. júna 2001 domáha proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 67 373 Sk s príslušenstvom. V spise sa nachádza „trestné oznámenie“ sťažovateľa týkajúce   sa   odcudzenia   jeho   vozidla   doručené   okresnému   súdu   26.   novembra   2003. Ostatným úkonom ku dňu   predloženia spisu   ústavnému súdu,   t.   j. k 29.   januáru 2004, bol pokyn zákonnej sudkyne z 22. januára 2004 na predvolanie účastníkov a ich právnych zástupcov na pojednávanie nariadené na 2. marec 2004. Zo spisu nevyplýva, že by bol sťažovateľ   (ako   žalovaný)   uplatnil   za   konania   svoje   práva   proti   Carion,   a.   s., (ako žalobkyni) vzájomným návrhom [§ 97 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie   náležitosti   sťažností   a   podmienky   konania   o   nich   sú   upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí a skúmal, či neexistujú aj iné dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   platí   bezvýhradne   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   §   49   a   nasl. citovaného zákona. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha.

V   okolnostiach   prípadu   sa   sťažovateľ   podľa   petitu   sťažnosti   domáha   takého rozhodnutia (vrátenia zaplatených splátok za motorové vozidlo), na ktoré ústavný súd nie je oprávnený. V   tomto   prípade   ide   o   právny   vzťah   medzi dvoma   subjektami súkromného práva, ktorého obsah je zásadne chránený v rámci právomoci všeobecného súdnictva.

Ústava rozdeľuje súdnu právomoc medzi všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy) a ústavný súd (čl. 125 až 129 ústavy), a tým zároveň rozdeľuje súdnu ochranu medzi tieto systémy   súdnej   moci   (čl.   46   ústavy).   Práva   na   súdnu   ochranu   sa   možno   domáhať len v medziach,   za   podmienok,   v   rozsahu   a   spôsobom   ustanoveným   v zákone   na   jeho vykonanie (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) a iba na tom súdnom orgáne, ktorému vec podľa procesných zákonov na jej vykonanie patrí do právomoci. Podľa § 7 ods. 1 OSP v občianskom súdom konaní súdy prejedávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov.

Pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu nemožno si voľne vyberať nielen medzi všeobecnými   súdmi,   ktorých   vecnú   a   miestnu   príslušnosť   ustanovuje   Občiansky   súdny poriadok, s čím súvisí aj právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), ale ani medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v danom prípade požaduje, aby ústavný súd nahradil   právomoc   všeobecného   súdu   právomocou   ústavného   súdu.   Samostatné a rovnocenné postavenie každého z uvedených systémov súdnej moci však nepripúšťa, aby orgány jedného systému nahradzovali rozhodovaciu právomoc orgánov druhého systému vo veciach, ktoré ústava a zákony na jej vykonanie zverujú do ich právomoci. Akýkoľvek zásah, resp. vstup orgánov jedného systému do rozhodovacej právomoci orgánov druhého súdneho systému by preto znamenal porušenie tých ustanovení ústavy, ktoré ju upravujú. Do   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   rozhodovať   v   merite   veci   o   vrátení sťažovateľom požadovanej sumy, ktorú zaplatil firme Carion, a. s., za označený osobný automobil.   Takýto   návrh   sťažovateľa   ide   nad   rámec   právomoci   ústavného   súdu   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ sa mohol a musel obrátiť so žiadosťou o súdnu ochranu proti subjektu súkromného práva, ktorým označená   spoločnosť   nesporne   je,   na   všeobecný   súd.   Ochranu   pred   konaním   takého subjektu (za splnenia zákonných podmienok) poskytujú zásadne všeobecné súdy v rámci ich právomoci. Právomoc všeobecných súdov v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že jeho práva boli porušené aj postupom ORPZ, ktoré nereagovalo na jeho „trestné oznámenie“ z 24. novembra 2003, ústavný súd poznamenáva, že súčasťou   žiadneho   zo   sťažovateľom   označených   práv   nie je povinnosť   orgánu   štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin, a začať na základe ním podaného „trestného oznámenia“ trestné stíhanie. Potvrdzuje to aj judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   „Právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného konania...   na   základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 211/03, II. ÚS 25/04).

Rovnako   tak   ani   z   ustanovení   Trestného   poriadku   nemožno   vyvodiť   subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného stíhania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených   jeho   preverením),   je   plne   v   právomoci   orgánov   činných   v   trestnom   konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Odmietnutím celej sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 zákona o ústavnom súde sa stala bezpredmetnou sťažovateľova žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu. Preto sa ňou ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2004