znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 67/02-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 27. marca 2003 v konaní o sťažnosti A. K., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16 C 37/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 37/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 37/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom   Šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. O. Š., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 19. novembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 67/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Bratislava, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 37/98.

V návrhu   na   rozhodnutie   sťažovateľka   okrem   toho,   že   žiada,   aby   ústavný   súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci, vedenej pod sp. zn. 16 C 37/98 bez zbytočných prieťahov. Súčasne žiada, aby jej bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

K skutkovému stavu, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľka uviedla:

„Uvedené konanie začalo podaním návrhu na začatie konania zo dňa 17. 02. 1998. V priebehu rokov 1998 a 1999 sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, na ktorých sa však nerozhodlo   o   merite   veci   a   poslednýkrát   sa   pojednávalo   20.   09.   1999,   nakoľko pojednávania vytýčené v rokoch 2000 a 2001 boli z rôznych dôvodov odročené.

S ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde trvá 4 roky a i posledný termín pojednávania vytýčený na 31. 02. 2002 bol zrušený, navrhovateľka využila aj svoje právo zakotvené v § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   v znení neskorších predpisov a dňa 20. 02. 2002 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej zároveň žiadala o vytýčenie pojednávania. Touto sťažnosťou adresovanou predsedovi Okresného súdu Bratislava II. poskytla príležitosť súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a zároveň aj vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR. Listom   zo   dňa   15.   03.   2002   predseda   okresného   súdu   uznal   sťažnosť   ako   dôvodnú a prisľúbil   pridelenie   spisu   na   vybavenie   inému   sudcovi   po   vyriešení   personálneho obsadenia, nakoľko zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku.

Napriek   tomu,   že   jej   neprítomnosť   bola   súdu   známa   a jeho   povinnosťou   bolo zabezpečiť   vykonanie   nevyhnutných   organizačných   opatrení   a úkonov   v konaní, do   dnešného   dňa   sa   vo   veci   nevykonalo   nič   nové   a navrhovateľke   sa   nezabezpečilo odstránenie   stavu   právnej   neistoty   vo   veci,   s ktorou   sa   na   Okresný   súd   Bratislava   II. obrátila už vo februári 1998.“

Pokiaľ   ide   o argumentáciu   sťažovateľky   k návrhu   na   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia,   poukazuje   v nej   predovšetkým   na   to,   že: „...pre osobu v obdobnej situácii je veľmi obtiažne nájsť si vhodnú prácu. Aj keď jej nebolo dokázané, že niekedy odcudzila hotovosť, nebola tejto viny ani nikdy oficiálne zbavená. Preto je málo pravdepodobné,   že   takúto   osobu   by   niekto   zamestnal   ako   pokladníčku,   vediac   o jej predchádzajúcom zamestnaní a obvinení z odcudzenia hotovosti, pričom je súčasne neustále vystavená ohováraniu. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj reálna skúsenosť navrhovateľky, keď sa po nastúpení do zamestnania mala stať vedúcou smeny a náhle s ňou bez udania akéhokoľvek dôvodu rozviazal nový zamestnávateľ pracovným pomer.   Navrhovateľka sa dôvodne   domnievala,   že   táto   náhla   a neodôvodnená   zmena   v správaní   a postoji   svojho zamestnávateľa bola zapríčinená tým, že sa dozvedel o jej obvinení z odcudzenia hotovosti vo svojom predchádzajúcom zamestnaní.“

V nadväznosti na to poukazuje sťažovateľka na morálnu, psychickú a finančnú ujmu, ktorá jej v dôsledku nečinnosti súdu vznikla.

K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril predseda okresného súdu listom z 23. januára 2003 (Spr. 2003/03), v ktorom uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti   ako   aj   obsahom   predmetného   spisu   si dovoľujem uviesť, že vo veci sp. zn. 16 C 37/97 (správne ide o sp. zn. 16 C 37/98) sa od novembra 2001 nekonalo z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne Mgr. A. Č. na materskú dovolenku (riziková gravidita).

Zároveň   si   dovoľujem   uviesť,   že   vzhľadom   na   opakované   personálne   zmeny tunajšieho súdu nebolo možné vec prideliť na vybavenie inému sudcovi.“

Keďže obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   pripojeného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   na   okresnom   súde   19.   februára   1998   žalobu   o neplatnosť okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy   proti   spoločnosti   s ručením obmedzeným B., so sídlom v B. (ďalej len „žalovaná“).

Žalovaná sa na výzvu okresného súdu vyjadrila k žalobe podaním, ktoré mu bolo doručené 26. mája 1998.

Okresný súd nariadil 4. júna 1998 vo veci pojednávanie na 7. september 1998, ktoré však bolo odročené pre neprítomnosť prísediacej na 22. október 1998.

Právny zástupca sťažovateľky doplnil žalobu podaním z 2. októbra 1998 doručeným okresnému súdu 6. októbra 1998, o ktorom okresný súd rozhodol na pojednávaní konanom 22.   októbra   1998   tak,   že   pripustil   rozšírenie   žaloby   v   časti   o   neplatnosť   výpovede z pracovného   pomeru,   ktorú   žalovaná   medzičasom   doručila   sťažovateľke.   Na   tomto pojednávaní súd vypočul sťažovateľku a konateľa žalovanej. Ďalší termín pojednávania bol určený na 10. december 1998, ale pojednávanie sa neuskutočnilo pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

Dňa 29. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí dvaja svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 24. máj 1999.

Zo zápisnice z pojednávania z 24. mája 1999 vyplýva, že na ňom boli vypočutí dvaja svedkovia a za účelom vykonania ďalšieho dokazovania došlo k odročeniu pojednávania na 20. september 1999.

Na pojednávaní uskutočnenom 20. septembra 1999 bola vypočutá jedna svedkyňa. Súd pojednávanie opäť odročil, a to na neurčito s tým, že vyžiada od Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   II   informáciu,   v akom   štádiu   sa   nachádza   policajné preverovanie   vo   veci   trestného   oznámenia   podaného   na   sťažovateľku   žalovaným pre podozrenie z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 Trestného zákona a zároveň predvolá ďalších svedkov.

Listom doručeným okresnému súdu 8. októbra 1999 mu dožiadaný policajný orgán na jeho vyššie uvedenú žiadosť oznámil, že policajné preverovanie ešte nie je ukončené.

Následne okresný súd dvoma prípismi urgoval (z 11. novembra 1999 a 2. marca 2000)   na   Okresnom   riaditeľstve   Policajného   zboru   Bratislava   II   doručenie   oznámenie o výsledku preverovania trestného oznámenia podaného na sťažovateľku žalovaným.

Listom   zo   7.   marca   2000   informoval   dožiadaný   policajný   orgán   okresný   súd, že policajné preverovanie vo vyššie uvedenej veci bolo 3. marca 2000 ukončené podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku a na ďalšie dožiadanie okresného súdu mu zaslal spis ČTS: ORP-131/98, ktorý mu bol doručený 4. apríla 2000.

Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   28.   november   2000   sa   neuskutočnilo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanej (ktorý sa 27. novembra 2000 ospravedlnil z dôvodu   kolízie   termínov   pojednávaní),   ale   nedostavili   sa   ani   predvolaní   svedkovia. Okresný súd pojednávanie odročil na 6. február 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo pre práceneschopnosť prísediacich a ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 2. apríl 2001 (16. februára 2001 došlo k jeho preročeniu na 3. apríl 2001).

Keďže sa na pojednávanie nariadené na 3. apríl 2001 neustanovili predvolané dve svedkyne (z ktorých jedna nemala vykázané doručenie), okresný súd pojednávanie odročil na 19. jún 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanej (nedostavila sa však ani prísediaca ani svedkyňa).

Pre ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľky sa neuskutočnilo pojednávanie nariadené na 23. október 2001.

Termín ostatného pojednávania vo veci nariadeného na 31. január 2002 bol zrušený pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

V spise sa nachádza aj list predsedu okresného súdu z 15. marca 2002 (Spr. 2017/02), ktorým oznamuje sťažovateľke, že jej sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za dôvodnú. Súčasne   uvádza,   že   zákonná   sudkyňa   nastúpila   na   materskú   dovolenku   a po   vyriešení personálneho obsadenia okresného súdu bude spis pridelený na vybavenie inému sudcovi. Od   uvedeného   dátumu   až   do   doručenia   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu (6. septembra 2002 ) nebol vo veci urobený žiaden úkon.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím“.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS 70/98,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   vo   veci   sp.   zn.   16   C   37/98   pred okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   určenie   neplatnosti   okamžitého zrušenia   pracovného   pomeru   a   náhrada   mzdy.   Ústavný   súd   zastáva   názor, že   pracovnoprávny   spor   týkajúci   sa   skončenia   pracovného   pomeru,   resp.   rozhodnutia o neplatnosti   jeho   zániku,   nemožno   vo   všeobecnosti   považovať   za   skutkovo   a právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.

Ústavný súd síce hodnotí rozhodovanie a zisťovanie právne relevantných dôkazov v danej veci s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ako právne a fakticky náročnejšie, než je tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch, napriek tomu však zastáva názor, že celkovú dĺžku   konania   pred   okresným   súdom   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   jeho priebeh   a doteraz   dosiahnuté   výsledky   nie   je   možné   považovať   za   dôsledok   vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani okresný súd   v   jeho   vyjadrení   zaslanom   ústavnému   k prijatej   sťažnosti   a celkovú   dĺžku   konania nedáva do súvislosti s právnou alebo faktickou zložitosťou veci ani predseda okresného súdu v odpovedi na vyššie citovanú sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaní.

Doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   nemôže   byť   akceptovaná   aj   z toho   dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru, ktorého   jestvovanie   je   základom   pre   príjem   sťažovateľky   zabezpečujúci   jej   živobytie. V týchto sporoch by mal súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. So zreteľom na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   v tejto   veci   okresný   súd   nezohľadnil v dostatočnej miere povahu predmetného sporu a ani to, o čo v ňom sťažovateľke ide.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. 16 C 37/98, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Ústavný súd vyhodnotil postup sťažovateľky v tejto veci ako aktívny a súčinnostný a nezistil žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená v jej neprospech v tom zmysle, že by bola závažnejšie prispela k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a to aj napriek tomu, že v jednom prípade (23. októbra 2001) došlo   k odročeniu   pojednávania   z dôvodov   na   jej   strane   (ospravedlnenie   jej   právneho zástupcu).

3.   Tretím   kritériom, podľa ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľky začalo 17. februára 1998, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby do dňa vydania tohto nálezu bolo aspoň raz rozhodnuté vo veci samej.

V sledovanom   období   nariadil   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľky   celkom 12 pojednávaní, z ktorých sa však iba na štyroch vykonalo dokazovanie, pričom posledné z nich sa uskutočnilo 20. septembra 1999.

Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd koná   a   rozhoduje   o   právach   sťažovateľky   v   neprimeraných   časových   odstupoch   (napr. interval   viac   než   14   mesiacov   od   pojednávania   uskutočneného   20.   septembra   1999 do   nariadenia nasledujúceho pojednávania 28. novembra 2000), a preto vyhodnotil   jeho konanie ako neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný postup organizoval tak,   aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby bola vec čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a preto konanie pred ním možno kvalifikovať ako konanie, v ktorom dochádzalo doposiaľ k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   o zbytočných   prieťahoch   v súdnom   konaní   možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania (I. ÚS 57/97). Priznanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu na organizovanie práce tak, aby sa toto základné právo objektívne   realizovalo   (II.   ÚS   26/95).   Otázky   množstva   vecí,   personálne   a organizačné problémy   súdu   však   nie   sú   v zásade   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho,   či   došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Povinnosťou všeobecného súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. Napriek tejto povinnosti si však okresný súd ani po piatich rokoch od začatia konania vo veci sp. zn. 16 C 37/98 nevytvoril podmienky na to, aby mohlo byť rozhodnuté vo veci samej.

Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že samotný okresný súd vo vyššie citovanej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní pred ním uznal jej opodstatnenosť.

IV.

Sťažovateľka   ďalej   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať o jej žalobe bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia,   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume   500   000   Sk.   Dôvody,   z ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné reparovať. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Tak je tomu aj v danom prípade. Z toho dôvodu je namieste priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 37/98, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nepričinila, a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy   60   000   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. O. Š., B. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov konania   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   Osemtisíc   slovenských   korún)   z dôvodu   trov   jej právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2003