znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 668/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej F., s. r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené pod sp. zn.   Rvp   13234/2012,   sp. zn.   Rvp   13630/2012,   sp. zn.   Rvp   13631/2012,   sp. zn. Rvp 13632/2012,   sp. zn.   Rvp   13633/2012   a   sp.   zn.   Rvp   13634/2012,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 488/2011, sp. zn. 2 Er 1896/2008, sp. zn. 4 Er 2379/2008, sp. zn. 4 Er 1246/2008, sp. zn. 2 Er 1473/2008 a sp. zn. 4 Er 2692/2008 a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012, 3. februára 2012, 24. apríla 2012 a 12. júna 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 142/2012, sp. zn. 23 CoE 186/2012, sp. zn.   8   CoE   103/2012,   sp.   zn.   17   CoE   111/2012,   sp. zn. 2 CoE 170/2012   a sp. zn. 2 CoE 226/2012 a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012, 7. augusta 2012, 8. augusta 2012 a 11. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13234/2012, sp. zn.   Rvp   13630/2012,   sp. zn.   Rvp   13631/2012,   sp. zn. Rvp 13632/2012,   sp. zn. Rvp 13633/2012 a sp. zn. Rvp 13634/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13234/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra 2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorými   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy   a čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou   (ďalej   len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 488/2011, sp. zn. 2 Er 1896/2008, sp. zn.   4   Er   2379/2008,   sp.   zn.   4   Er   1246/2008,   sp.   zn.   2 Er 1473/2008   a   sp.   zn. 4 Er 2692/2008 a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012, 3. februára 2012, 24. apríla 2012 a 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 2 CoE 142/2012, sp. zn. 23 CoE 186/2012, sp. zn. 8 CoE 103/2012, sp. zn. 17 CoE 111/2012, sp. zn. 2 CoE 170/2012 a sp. zn. 2 CoE 226/2012 a jeho uzneseniami zo 6.   augusta   2012,   7.   augusta   2012,   8.   augusta   2012   a 11.   septembra   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami   o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   spísaniu   notárskych   zápisníc, ktoré obsahovali   právny   záväzok   dlžníkov   a   v   ktorých   bola   označená   oprávnená   osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku   sporu.   Vzhľadom   na   omeškanie   dlžníkov   a   návrhy   sťažovateľky,   aby   Stály rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažných pohľadávok   a   uložil   dlžníkom   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkom   na   základe   rozsudkov Stáleho   rozhodcovského   súdu   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Er 488/2011 (Rvp 13234/2012) žiadosť súdneho exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol.   Na   základe   odvolania sťažovateľky bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   uznesením   krajského súdu   sp. zn.   2 CoE 142/2012   zo   6.   augusta   2012.   Vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. 2 Er 1896/2008, sp. zn. 4 Er 2379/2008, sp. zn. 4 Er 1246/2008, sp. zn. 2 Er 1473/2008 a sp. zn. 4 Er 2692/2008 (Rvp 13630/2012 – Rvp 13634/2012) okresný súd poveril súdneho exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   ex   offo exekúcie uzneseniami sp. zn. 5 Er 488/2011 z 5. marca 2012, sp.   zn. 2 Er 1896/2008 z 21. novembra 2011, sp. zn. 4 Er 2379/2008 z 12. júna 2012, sp. zn. 4 Er 1246/2008 z 3. februára 2012, sp. zn. 2 Er 1473/2008 z 24. apríla 2012 a sp. zn. 4 Er 2692/2008 z 12. júna 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolaní sťažovateľky boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   potvrdené   uzneseniami   krajského   súdu sp. zn. 23 CoE 186/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 8 CoE 103/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 111/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 170/2012 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 2 CoE 226/2012 z 11. septembra 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci,   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný...   a...   neprihliadol k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach   a jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu a napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 13234/2012, sp. zn. Rvp 13630/2012, sp. zn. Rvp 13631/2012, sp. zn. Rvp 13632/2012, sp. zn. Rvp   13633/2012 a sp.   zn.   Rvp   13634/2012 a z   ich   obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania, ktoré boli 1. októbra 2012, 15. januára 2013, 5. februára 2013, 27. februára 2013, 24. apríla 2013 a 28. augusta 2013 postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   o   ktorých   do   dňa   predbežného prerokovania   sťažností   ako   dovolací   súd   nerozhodol   (okrem   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 13632/2012).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažností   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania (9. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním   dovolaní, ako   aj podaním   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažností   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 13234/2012   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   na   titulnej   strane   sťažnosti   uvádza ako prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný   súd   si   je   vedomý   skutočnosti,   že   formalistický   prístup   okrem   iného aj pri posudzovaní   toho,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti,   nie   je   vhodný pri orgáne, ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd však zároveň zastáva názor, že v okolnostiach   danej   veci   nemožno   o formalizme   pri   odmietnutí   sťažnosti   uvažovať. Ústavný súd už totiž v minulosti nespočetnekrát vyzýval sťažovateľku v typovo (skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu, že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj o nepredloženie kópií právoplatných   rozhodnutí   súdov,   ktorých   postup   a rozhodnutia   sťažovateľka   namietala a namieta (pozri napr. I. ÚS 283/2012, I. ÚS 284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012,   III. ÚS 328/2012,   III. ÚS 329/2012,   I. ÚS 500/2012,   IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani táto sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, keďže kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu ústavnému súdu nedoručila napriek tomu, že jej táto povinnosť výslovne vyplýva z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že   ústavný   súd   už   v typovo   zhodných   veciach   sťažovateľky   vo svojich   rozhodnutiach poukázal   aj   na   už   identifikované   nedostatky   jej   sťažností,   ústavný   súd   túto   sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013