znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 667/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti E. D., zastúpenej advokátom JUDr.   Radkom   Timkaničom,   Jakobyho   19,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 127/2001, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C   127/2001 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 127/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   D.   trovy   konania   v   sume 331,13 €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   trinásť   centov)   na   účet   jej právneho   zástupcu JUDr. Radka Timkaniča, Jakobyho 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2013   doručená   sťažnosť   E.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Radkom   Timkaničom,   Jakobyho   19,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 127/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľka   návrhom   na   začatie   konania   z   23.   januára   2001   podanom na Okresnom   súde   Košice   I   dňa   29.   januára   2001   proti   odporcovi:   P.   D...   žiadala vyporiadať   ich   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov.   Okresný   súd   Košice   I   vedie uvedené konanie pod sp. zn. 20 C 127/2001 a toto nebolo ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti   právoplatne   skončené   (ďalej   len   „konanie“).   Konanie   ku   dňu   podania   tejto ústavnej   sťažnosti   trvá   12   rokov   a   9   mesiacov   a   nebolo   v   ňom   zatiaľ   vydané   ani prvostupňové rozhodnutie. Konanie bolo na návrhy sťažovateľky prerušené v období od mája 2003 do mája 2009.

Sťažovateľka má za to, že napriek jej návrhom na prerušenie konania je konanie vedené   na   Okresnom   súde   Košice   I   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   a   to   z   dôvodu nečinnosti a neefektívnej činnosti Okresného súdu Košice I...

... Nečinnosť a neefektívna činnosť Okresného súdu Košice I v konaní trvá podľa názoru sťažovateľky od júna 2009 do súčasnosti. Dôvody zbytočných prieťahov spočívajú podľa   názoru   sťažovateľky   najmä   v   neprimeraných   časových   intervaloch   medzi nariadenými pojednávaniami, ktoré sú častokrát ihneď odročované, nezabezpečení prípravy pojednávania tak, aby sa na nich zúčastnili predvolané osoby ako aj neprimerane dlhom vypracovaní znaleckého posudku zo strany ustanoveného znalca.

Sťažovateľka v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podala predsedovi Okresného súdu Košice I dňa 26. júna 2013 sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 127/2001. Predseda Okresného súdu Košice I na sťažnosť sťažovateľky ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti neodpovedal.

Vzhľadom   na   to,   že   týmto   sťažovateľka   vyčerpala   prostriedky   proti   nečinnosti Okresného súdu Košice I obracia sa touto ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný   súd   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   127/2001   svojou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky preto prikazuje Okresnému súdu Košice I vo veci konať a vydať rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo výške 10.000 €, ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   právneho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 € (2 úkony právnej služby   a 130,16   €,   2 x   režijný   paušál   a   7,81 €   +   20 % DPH)   a   to   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní prijal podľa § 25 ods.   1   a   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením č. k. IV. ÚS 667/2013-10 z 12. decembra 2013 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 9. januára 2014 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   27.   januára   2014 (sp. zn. Spr 71/13, doručenom ústavnému súdu 30. januára 2014) okrem iného uviedol:„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a spisu sp. zn. 20 C/127/2001 Vám dávam nasledovné vyjadrenie:

Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky E. D., ktorý doručila súdu 29. 1. 2001. Predmetom konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov. Po právnej stránke nepovažujem vec za zložitú. Zo skutkového hľadiska pripúšťam, že   ide   o   zložitejšiu   vec,   ktorá   si   vyžiadala   vypracovanie   znaleckých   posudkov,   výsluch svedkov a prerušenie konania za účelom vyriešenia otázok, ktoré mali význam pre toto konanie. Pre prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 24 C/186/2001 bolo toto konanie prerušené po dobu 3 rokov a 8 mesiacov. Pre prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 24 C/127/2001 bolo toto konanie prerušené po dobu 1 roka a 4 mesiacov.

K dĺžke namietaného konania prispeli aj samotní účastníci, keď niekoľkokrát na ich žiadosť   boli   pojednávania   odročené,   či   už   za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody, pre zdravotný stav účastníka, zmenu právneho zástupcu a pod.

V predmetnej veci došlo niekoľkokrát aj k zmene v osobe zákonného sudcu..., čo tiež prispelo k predĺženiu konania.

Vo veci zatiaľ bolo nariadených 13 pojednávaní, ale súd vo veci zatiaľ nerozhodol. Na základe uvedeného preto hodnotím sťažnosť ako čiastočne odôvodnenú.“

Predseda   okresného   súdu   súčasne   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s   tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   vyzval   31.   januára   2014   aj   právneho   zástupcu   sťažovateľky, aby sa vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejného pojednávania.   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   osobne   doručenom ústavnému súdu 18. februára 2014 okrem iného uviedol:

„Predseda   Okresného   súdu   Košice   I   vo   svojom   vyjadrení   jednoznačne   potvrdil, že neuviedol žiadne relevantné dôkazy ako obranu proti skutočnostiam, ktoré sú uvedené v sťažnosti,   ktorými   by   vyvrátil   tvrdenie   sťažovateľky   je   dôvodná,   a   to   napriek   tomu, že hodnotí jej dôvodnosť ako čiastočnú. S uvedeným tvrdením, resp. hodnotením predsedu Okresného súdu Košice I sa sťažovateľka stotožňuje len sčasti. Sťažovateľka má naďalej za to,   že   jej   sťažnosť   je   dôvodná   v   celom   rozsahu   a   nie   len   v   časti.   Naviac   predseda Okresného súdu Košice I ani neuviedol v ktorej časti, resp. namietané prieťahy za dôvodné a v ktorej nie. Sťažovateľka naďalej zotrváva na svojej sťažnosti a považuje ju za dôvodnú v celom rozsahu.“

Sťažovateľka súčasne oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Predseda   okresného   súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že vec po právnej stránke nepovažuje za zložitú, poukázal na skutočnosť, že vec je zo skutkového hľadiska zložitejšia, pretože si vyžiadala znalecké posudky,   výsluch   svedkov   i   prerušenie   konania   na   účely   vyriešenia   súvisiacich   otázok v inom   konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o   vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nie je právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu nejde o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajší neprimerane dlhý čas konania okresného súdu (trinásť rokov), počas ktorého tento súd stále neprijal meritórne rozhodnutie.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky namietaného súdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj z predloženého spisu   vyplýva, že sťažovateľka niekoľkokrát ospravedlnila svoju neúčasť   na   nariadených   súdnych   pojednávaniach   z   dôvodu   svojej   práceneschopnosti. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní nemalo zásadný negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný   súd   zistil,   že   okresnému   súdu   bol   návrh   sťažovateľky   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   bývalých   manželov   z   23.   januára   2001   doručený 29. januára 2001 a ďalej vedený pod sp. zn. 20 C 127/2001.

Okresný súd pojednávanie nariadené na 4. február 2002 odročil na neurčito s tým, že účastníci konania v rámci 90-dňovej lehoty oznámia, či došlo medzi nimi k mimosúdnej dohode.

Sťažovateľka navrhla okresnému súdu 25. apríla 2003, aby prerušil konanie vedené pod sp. zn. 20 C 127/2001 až do nadobudnutia právoplatnosti súvisiaceho konania vedeného pod sp. zn. 24 C 186/2001.

Po pojednávaní okresného súdu uskutočnenom 6. mája 2003 okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 127/2001 z 13. januára 2004 (právoplatným 2. marca 2004) prerušil označené konanie   až do   právoplatného   skončenia   konania   sp.   zn.   24   C   186/2001.   Konanie   bolo prerušené počas doby 3 rokov a 8 mesiacov, t. j. do 3. januára 2008.

Okresný súd opätovne prerušil napadnuté konanie až do právoplatného skončenia súvisiaceho   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   34   C   197/2007.   Okresný   súd   zistil,   že   toto konanie bolo skončené uznesením okresného súdu z 29. apríla 2009 na základe späťvzatia návrhu. Konanie bolo prerušené približne 1 rok.

Ústavný súd v súvislosti s dvomi prerušeniami konania uvádza, že vzhľadom na to, že aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 210/2013, III. ÚS 332/2011, I. ÚS 162/03 a pod.) v prerušenom konaní neplynú lehoty a nevykonávajú sa pojednávania (§ 111 OSP), je vylúčené, aby počas prerušenia konania mohlo dochádzať k zbytočným prieťahom súdu v takomto konaní, a to odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania až do momentu, v ktorom nastane skutočnosť, po vznik ktorej bolo konanie prerušené. Počas tohto obdobia nie je príslušný súd povinný vykonávať žiadne procesné úkony okrem tých, ktorými overuje trvanie konania, z dôvodu ktorého je nariadené konanie prerušené. Ústavný súd zohľadnil prerušenie konania v trvaní 4 rokov 8 mesiacov pri priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke.

Okresný   súd   odročoval   pojednávania   nariadené   na   21. september 2009, na 2. november 2009 a následne na 4. december 2009 na účely doplnenia dokazovania.

Okresný   súd   uznesením   z   1.   februára   2010   ustanovil   súdneho   znalca   z   odboru stavebníctva, ktorému určil lehotu 40 dní na vypracovanie znaleckého posudku na zistenie trhovej hodnoty sporných nehnuteľností. Súdny znalec doručil 13. apríla 2010 okresnému súdu svoj znalecký posudok. Okresný súd ďalej uznesením z 25. mája 2010 ustanovil súdnu znalkyňu z odboru ekonómie a manažmentu na zistenie majetkovej hodnoty vlastníckeho podielu   odporcu   v   označenej   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   k   4.   februáru   1998, pričom jej určil na vypracovanie posudku lehotu 30 dní. Súdna znalkyňa 21. júna 2010 odmietla vypracovať znalecký posudok, argumentujúc tým, že nie je v zozname znalcov, v ktorom bola ustanovená na vypracovanie posudku. Okresný súd v nadväznosti na uvedené ustanovil   14.   júla   2010   za   súdneho   znalca   znaleckú   organizáciu   z   odboru   ekonomiky a riadenia podnikov a uložil jej vypracovať posudok v lehote 3 mesiacov, ktorý znalecká organizácia predložila okresnému súdu 6. apríla 2011.

Dňa 16. novembra 2010 bolo doručené okresnému súdu oznámenie, že 18. októbra 2010 žalovaný zomrel a do konania vstúpila na základe univerzálnej sukcesie pozostalá manželka a tri deti (dve z prvého manželstva).

Na   pojednávaní,   ktoré   okresný   súd   nariadil   na   22.   august   2011,   boli   vypočutí účastníci   konania,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   na   účely   uzavretia   mimosúdnej dohody. Sťažovateľka 29. septembra 2011 okresnému súdu oznámila, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Pojednávanie   nariadené   na   7.   október   2011   okresný   súd   odročil   z   dôvodu neprítomnosti právnych nástupcov žalovaného na účely doplnenia dokazovania. Okresný súd pojednávanie nariadené na 25. november 2011 odročil na neurčito.

Pojednávanie   nariadené   na   19.   júl   2012   okresný   súd   z   dôvodu   ospravedlnenia sťažovateľky pre jej práceneschopnosť a hospitalizáciu odročil na neurčito.

Následne šesť nariadených pojednávaní (na 11. september 2012, 25. október 2012, 4. december   2012,   5.   marec   2013,   15.   október   2013   a   19.   február   2014)   boli   taktiež odročené (ostatné pojednávanie bolo odročené na 15. apríl 2014).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj   jeho   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Ústavný súd uzavrel, že už samotná   doterajšia   dĺžka   namietaného konania (13   rokov)   je neakceptovateľná,   a preto, poukazujúc na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo ani po 13 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené z dôvodu jeho neefektívnej činnosti, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 127/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiada   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 €, pričom „Poukazuje na to, že najmä celková dĺžka konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 20 C 127/2001, ktorá podľa jej názoru nie je právne ani fakticky zložitá je nezdôvodniteľná   a   neospravedlniteľná,   čo   v   nej   zároveň   vyvoláva   pocit   právnej a vnútornej   neistoty.   Sťažovateľka   zároveň   podotýka,   že   uvedené   konanie   má   pre   ňu zásadný   význam,   nakoľko   toto   sa   týka   vyporiadania   spoločného   majetku   a   konečného vyriešenia otázok spojených so spoločným majetkom a možného nadobúdania majetkovej hodnoty.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho poručovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa   názoru ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 20 C 127/2001 o návrhu sťažovateľky z 21. januára 2001 (viac ako 13 rokov), zohľadňujúc dobu,   za ktorú   označené   konanie   bolo   prerušené,   so   zreteľom   na   výsledok   súvisiacich konaní   (4   roky   8   mesiacov)   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   7 000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Radkom Timkaničom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka   si uplatnila   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   v   sume 331,13 €.

V zmysle relevantných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 patrí odmena 130,16 €, čo spolu s režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 137,97 €. Ústavný súd priznal   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2013, pričom úhradu v sume 275,94 € (dvakrát po 137,97 €) zvýšil o 20 % DPH (55,19 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca je platiteľom DPH.

Celková   suma   trov   konania   tak   predstavuje   331,13   €,   ktorú   je   okresný   súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014