znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 666/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. H., zastúpenej Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky   Mgr.   Martiny Beňovej,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 16/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 31/03), za účasti Okresného súdu Námestovo, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Námestovo   v   konaní vedenom   pod sp.   zn.   2   C   16/2008 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 16/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý   uhradiť H. H. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu   Advokátska   kancelária   Beňová,   s.   r.   o.,   Blumentálska 8,   Bratislava,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013 doručená   sťažnosť   H.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Námestovo (ďalej len „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 16/2008.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   jej   bývalý   manžel   D.   H.   (ďalej len „navrhovateľ“)   podal   5. marca 2003   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov (ďalej len „BSM“). Okresný   súd viedol   konanie pod   sp.   zn. 5 C 31/03.   Dňa   9.   februára   2009   bola   vec   pridelená   novej   sudkyni   a   je   ďalej   vedená pod sp. zn.   2   C   16/2008.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza   podrobný   priebeh   konania s prehľadom úkonov okresného súdu, ako aj účastníkov konania a poukazuje na obdobia neefektívnej   činnosti   a   nečinnosti   okresného   súdu,   ktorá   má   podľa   nej   za   následok porušenie jej základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   konaní   vystupuje   dostatočne   aktívne   a   s   náležitou súčinnosťou.   Opakovane   v   konaní   poukazovala   na   potrebu   vypracovania   znaleckých posudkov   na   určenie   hodnoty   majetku   patriaceho   do   BSM,   napriek   tomu   okresný   súd nariadil   znalecké   dokazovanie   až   po   7   rokoch   a   10   mesiacoch   od   začatia   konania. Sťažovateľka sa nezúčastnila štyroch pojednávaní (10. decembra 2004, 13. septembra 2005, 23.   októbra   2006   a   19.   júla   2010)   z   dôvodu   práceneschopnosti,   čo   s   odkazom na rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Matoušková   v.   Slovenská republika nepovažuje za významné vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania.

Sťažovateľka   namieta,   že   napriek   uskutočneniu   veľkého   počtu   pojednávaní, ako aj znaleckého   dokazovania   okresný   súd   nebol   schopný   za   obdobie   10   rokov a 5 mesiacov zistiť skutkový stav, na základe ktorého by mohol o veci rozhodnúť. Preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... základné   právo   sťažovateľky   H.   H...   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/16/2008 bolo porušené.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Námestovo   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 C/16/2008 konať.

Ústavný   súd   priznáva   H.   H...   primerané   finančnú   zadosťučinenie   vo   výške 8 000,- EUR, slovom osemtisíc EUR, ktoré je mu Okresný súd Námestovo povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Námestovo   je   povinný   uhradiť   H.   H...   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 275,94 EUR na účet právneho zástupcu – Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., so sídlom Blumentálska č. 8, 811 07 Bratislava..., za ktorú koná Mgr. Martina Beňová, konateľka, advokátka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   666/2013-19   z   12.   decembra   2013   prijal sťažnosť   na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   1   a   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“).   Následne   ústavný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr   4507/14 z 27. januára 2014 uviedla:

„Sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vo   veci   vedenej   po   sp.   zn.   2   C/16/2008 na strane žalovanej. Žaloba o o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bola súdu podaná   dňa   05. 03. 2003.   Zo   spisu   som   zistila,   že   sťažovateľka   od   začatia   konania sťažovala postup v konaní tým, že nepreberala písomnosti alebo na výzvy súdu nereagovala vôbec. Napríklad k žalobe sa vyjadrila až na tretiu výzvu súdu s odstupom 10 mesiacov a to dva dni pred termínom pojednávania, na ktorom obaja účastníci požiadali o jeho odročenie z dôvodu možnej dohody. Nereagovala ani na ďalšie výzvy, resp. žiadala predĺžil lehotu, z dôvodu   pokračujúcich   jednaní.   Pojednávanie   vytýčené   po   9   mesiacoch   na   september 2004,   žiadala   odročiť.   Ďalšie   pojednávanie   vytýčené   v   ten   istý   mesiac   žiadal   odročiť žalobca.   Na   tretie   pojednávanie   vytýčené   v   septembri   2004   sa   opätovne   nedostavila sťažovateľka. Toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyžiadania listinných dôkazov. Aj ďalšie pojednávanie vytýčené   na   november 2004 bolo odročené   na   žiadosť   žalobcu. Pojednávanie vytýčené na december 2004 odročené na žiadosť žalovanej. Pojednávanie vytýčené   na   10. 12. 2004   odročené   z   dôvodu   PN   žalovanej.   V   sťažnosti   sťažovateľka uvádza,   že   dňa   10. 12. 2004   sa   uskutočnilo   v   poradí   tretie   pojednávanie.   Z   prehľadu nariadených pojednávaní to bolo šieste nariadené pojednávanie.

Dňa   21. 01. 2005   odročené   pojednávanie   za   účelom   vyžiadania   ďalších navrhovaných   listinných   dôkazov.   Sťažovateľke   bola   dňa   18. 02. 2005   a   07. 03. 2005 vyzvaná   na   predloženie   dokladov,   ktoré   neboli   predložené   do   nariadeného   termínu pojednávania na deň 15. 07. 2005. Na tomto pojednávaní sťažovateľka si vyžiadala lehotu 15 dní na vyjadrenie k navrhovaným dôkazom žalobcom.

Listiny   predložila   dňa   31. 08. 2005   (nie   všetky)   a   vyjadrila   sa,   že   tieto   predloží znalcovi.

Na   ďalšie   pojednávanie   vytýčené   na   deň   13. 09. 2005   opätovne   sťažovateľka predložila PN a žiadala pojednávanie odročiť.

Sťažovateľka a jej právny zástupca boli vyzvaní na predloženie listinných dôkazov výzvou zo dňa 29. 09. 2005 a pojednávanie vytýčené na deň 20. 10. 2005 bolo odročené za účelom doplnenia listín, na doplnenie ktorých boli vyzvaní účastníci konania.

Sťažovateľka   predložila   listiny   dňa   21. 11. 2005   a   zároveň   navrhla   súdu, aby vyžiadal od žalobcu predloženie ňou označených listín.

Dňa   22. 12. 2005   a   následne   dňa   06. 02. 2005   bol   vyzvaný   právny   zástupca sťažovateľky   na   predloženie   označených   listín.   Listiny   predložené   dňa   28. 02. 2006, (nie úplne).   Právny   zástupca   sťažovateľky   opakovane   vyzvaný   dňa   28. 03. 2006.   Listiny doručené súdu dňa 10. 05. 2006.

Pojednávanie   vytýčené   na   20. 07. 2006   a   zároveň   bola   urgovaná   sťažovateľka na doručenie listín, ktoré ešte neboli doručené, opakovaná urgencia dňa 16. 06. 2006. Pojednávanie   vytýčené   na   23. 10. 2006   a   sťažovateľka   vyzvaná   na   doručenie dokladov.   Predvolanie   sťažovateľka   neprevzala,   pojednávanie   odročené.   Pojednávanie vytýčené na deň 29. 11. 2006, zrušené z dôvodu PN sudcu.

Na pojednávaní dňa 31. 01. 2007 vypočutí účastníci konania, pojednávanie odročené na 26. 02. 2007, ktoré odročené pre PN sťažovateľky ako i pojednávanie vytýčené na deň 02. 04. 2007.

Pojednávanie   zo   dňa   16. 05. 2007   odročené   za   účelom   predloženia   dokladov jednotlivými stranami, ktoré požadovala predložiť druhá stranami.

Vo   veci   nebolo   pokračované   bez   zbytočných   prieťahov   od   uvedeného   dátumu do pridelenia   veci   zákonnej   sudkyni   na   novozriadenom   Okresnom   súde   Námestovo. Zákonnej sudkyni bola vec pridelená dňom 09. 02. 2009. Obdobie od 01. 01. 2008,   ako aj v rokoch 2009 a 2010 bolo obdobím veľmi zložitým pre novozriadený súd, z dôvodu nedostatočného   personálneho   obsadenia   a   množstva   neskončených   veci   prevzatých z odovzdávajúceho   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   ako   aj   vysokého   mesačného   nápadu jednotlivým sudcom.

Po   pridelení   veci   zákonnej   sudkyni   dňom   09. 02. 2009   neboli   zistené   subjektívne dôvody na strane zákonnej sudkyne, pre ktoré by sa vo veci nekonalo priebežne. Naopak sťažovateľka   svojím   obštrukciami   viackrát   prispela   k   predĺženiu   konania   (opakované žiadosti   o   odročenie   pojednávania,   ktoré   boli   doručené   súdu   deň   pred   pojednávaním alebo dokonca   v   deň   pojednávania,   takže   súd   nemal   časový   priestor   zmeniť   termín pojednávania), nedodanie požadovaných dokladov, ktoré potom súd musel vyžiadať sám od osôb, ktoré ich vystavili alebo nimi disponujú. Na pojednávaní dňa 14. 10. 2009 požiadala o poskytnutie   lehoty   do   15. 12. 2009   na   predloženie   dokladov,   ktoré   musí   vyhľadať vo svojom   archíve   a   následne   dňa   16. 12. 2009   doručila   súdu   len   jednu   faktúru s vysvetlením, že ostatné požadované faktúry ešte musí dohľadať. Aj jej posledné podanie, t. j. rozsiahle písomné vyjadrenie, doručené deň pred termínom pojednávania, spôsobilo, že súd musel termín pojednávania zrušiť a určiť na iný deň.

V   skutočnosti   ide   o   konanie   s   náročným   dokazovaním,   nakoľko   obaja   účastníci konania   sú   a   aj   v   čase   rozvodu   boli   osoby   oprávnené   na   podnikanie.   V   konaní   bolo vykonané   množstvo   listinných   dôkazov,   dva   znalecké   posudky,   ku   ktorým   znalci   museli v dôsledku výhrad účastníkov vypracovať dodatky. Čo sa týka komplikácií s vypracovaním znaleckého   posudku,   na   určenie   hodnoty   podnikov   účastníkov,   tam   súd   využil   uloženie poriadkovej   pokuty   znaleckej   organizácii   a keď   ani   potom   znalecký   posudok   doručený nebol, súd ustanovil inú znaleckú organizáciu, ktorá znalecký posudok vypracovala. V tejto   súvislosti   poukazujem   aj   na   záver   správy   o   výsledkoch   revízie   vykonanej na Okresnom   súde   Námestovo   v   roku   2013.   Revízne   odd.   Krajského   súdu   v   Žiline konštatovalo príčiny reštančnosti aj zo strany účastníkov ako i objektívne dôvody. Na strane účastníkov   bolo   poukázané   na:   nedostatok   súčinnosti,   najmä   zo   strany   odporkyne, keď nerešpektovala   výzvy   súdu   na   predloženie   listinných   dôkazov,   ktoré   boli   nevyhnuté na zistenie   rozsahu   majetku   patriaceho   do   BSM,   opakovaná   neúčasť   účastníkov a ich zástupcov   na   pojednávali,   opakované   žiadosti   o   odročenie   pojednávania, predkladanie návrhov na dokazovanie a listinných dôkazov nie pri prvotných úkonov, ale počas   celého   konania.   Pri   objektívnych   dôvodoch   bolo   poukázané   na   komplikovanosť dôkaznej   situácie,   keď   účastníci   predkladajú   množstvo   listinných   dôkazov,   navrhujú vykonať   množstvo   dôkazov   počas   celého   konania,   nie   na   prvom   pojednávaní   resp.   pri prvotných úkonoch, problémy so znalcami, čo bolo riešené uložením poriadkovej pokuty. Ako som už uviedla, k neodôvodneným prieťahom v konaní došlo len v čase zriadenia konajúceho súdu.“

Sťažovateľka   zaujala   nesúhlasné   stanovisko   k vyjadreniu   predsedníčky   okresného súdu   podaním   zo   17.   februára   2014,   v ktorom   okrem   iného   uviedla,   že   jej   neúčasť na pojednávaniach   bola   odôvodnená   zdravotnými   problémami   a v porovnaní   s celkovou dĺžkou   konania   nebola   významným   faktorom.   K nedostatku   súčinnosti,   ktorým argumentovala   predsedníčka   okresného   súdu,   sťažovateľka   uviedla,   že   predkladanie účtovných dokladov bolo objektívne náročné pre odstup času od obdobia, ktorého sa tieto doklady týkali. Poukázala, že konanie okresného súdu bolo v danom období neefektívne a riešením tejto situácie by bolo ustanovenie znalca, čo opakovane navrhovala okresnému súdu.   Sťažovateľka   tiež   poukázala,   že   doplnenie   znaleckých   posudkov   bolo   potrebné, pretože   boli   neúplné   a obsahovali   vady,   ktoré   bolo   potrebné   odstrániť.   Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu trov konania za podanie stanoviska.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02,   IV.   ÚS   272/04,   IV. ÚS 99/07)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   vecí   patriacich   do   zaniknutého   BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   §   150   Občianskeho   zákonníka,   najmä   pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci v tomto konaní vyplývala z charakteru a rozsahu majetku tvoriaceho BSM a skutočnosti, že obaja účastníci sú a aj v čase rozvodu boli osobami oprávnenými na podnikanie, ako na to poukázal okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, a to aj preto, že k tejto problematike existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku   postupu a prerokovania   uvedených   majetkových   sporov.   Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd k záveru,   že   pri   sústredenejšom   a najmä   efektívnejšom   postupe   mohol   okresný   súd v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   sťažovateľka   sa   v určitej   miere   podieľala na predĺžení priebehu namietaného konania tým, že nepreberala niektoré zásielky zo súdu, resp. na niektoré nereagovala, niektoré výzvy súdu splnila až v predĺžených lehotách a osem termínov   pojednávaní   bolo   odročených   z dôvodu   na   jej   strane   (pojednávanie   nariadené na 9. september   2004,   10.   december   2004,   13.   september   2005,   23.   október   2006, 26. február 2007,   2.   apríl   2007,   30.   september 2009 a 19.   júl 2010).   Tieto   skutočnosti zohľadnil ústavný súd pri priznaní finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd však zároveň konštatuje, že uvedené skutočnosti nezbavujú okresný súd zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   osobitne   vyhodnocovať   priebeh   postupu a jednotlivé   procesné   úkony   vykonané   okresným   súdom   v namietanom   konaní,   pretože s poukázaním na svoju prechádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011) je nútený konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby namietané konanie nebolo ani po 11 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

V postupe okresného súdu sa vyskytlo obdobie dlhodobejšej nečinnosti od 16. mája 2007   do   4.   septembra   2009,   teda   viac   ako   dva   roky   a tri   mesiace,   ktoré   ústavný   súd vyhodnotil   ako   nečinnosť   majúcu   v spojení   s neefektívnym   postupom   okresného   súdu za následok zbytočné prieťahy v posudzovanom konaní. Neefektívnosť postupu okresného súdu   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   prejavila   v príliš   dlhom   období,   počas   ktorého sa okresný   súd   sústreďoval   na   postupné   zabezpečenie   účtovných   dokladov   týkajúcich sa podnikania účastníkov konania, ktoré boli potrebné pre znalecké dokazovanie.

V súvislosti s „obranou“ okresného súdu o vysokom počte vecí ústavný súd uvádza, že podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v   namietanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   16/2008   porušil   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie jej veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 16/2008 konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   8 000 €   z dôvodu neprimerane   dlhej   doby   konania,   poukazuje   na   význam   konania   z hľadiska   možnosti uplatnenia svojich majetkových práv a zdôrazňuje negatívny psychický efekt dlhoročného konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 C 16/2008,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   negatívny   podiel sťažovateľky na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4   000   € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom právnym zástupcom Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava. Podľa § 36 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie   sťažnosti)   v   súlade   s relevantnými   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1. júla 2013 (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, a režijný paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   za 2 úkony   vykonané   v roku   2013   po   7,81   €,   čo   spolu predstavuje   sumu   275,94   €.   Ústavný   súd   nepriznal   uplatnenú   náhradu   trov   za   podanie stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   pretože   ho   vyhodnotil   ako   úkon,   ktorý neobsahoval ďalšiu ústavnoprávne relevantnú argumentáciu na rozhodnutie ústavného súdu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014