znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 664/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného opatrovníčkou E. S., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95, za účasti Okresného súdu Nové Zámky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom pätnásťtisíc eur), ktorú mu j e   Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nové Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť J. S. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Evy Borovskej, Štefánikova 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného opatrovníčkou E. S. (ďalej aj „opatrovníčka   sťažovateľa“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 a porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 171/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ utrpel 4. júna 1994 pracovný úraz, keď   ho   počas   výkonu   práce   v priestoroch   zamestnávateľa   S...   napadol   K.   B.   (ďalej aj „odporca v 1. rade“) a spôsobil mu ťažké zranenia, v dôsledku ktorých bol konštatovaný u sťažovateľa „ťažký   stupeň   debility   s poúrazovým   úbytkom   intelektových   schopností“. Za tento úraz zodpovedá K. B., ktorý bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 124/94 z 9. januára 1995 uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví. Za pracovný úraz zodpovedá   aj zamestnávateľ.   Na následky   úrazu   bol   sťažovateľ   uznaný   Sociálnou poisťovňou za invalidného od 4. apríla 1995.

Návrhom   podaným   okresnému   súdu   18.   mája   1995   sa   sťažovateľ   domáhal proti odporcovi   v 1.   rade   náhrady   škody   spôsobenej   mu   trestným   činom.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 12 C 62/95 z 18. októbra 1995 schválil súdny zmier.

Manželka   sťažovateľa   podala   10.   novembra   1999   návrh   na   pozbavenie   jeho spôsobilosti na   právne   úkony,   ktorému   okresný   súd   vyhovel   rozsudkom   sp. zn. 7 Nc 1332/99 z 31. januára 2000 a ustanovil mu ju za opatrovníčku.

Opatrovníčka   sťažovateľa   podala   27.   marca   2000   návrh   na   zrušenie   uznesenia o schválení súdneho zmieru z 18. októbra 1995. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 55/00 z 27. októbra 2000 zrušil toto uznesenie o schválení súdneho zmieru z 18. októbra 1995. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 349/01 zo 6. februára 2002 rozsudok okresného súdu z 27.   októbra   2000   zmenil   tak,   že návrh   opatrovníčky   sťažovateľa   proti   odporcovi na zrušenie   uznesenia   o schválení   zmieru   zamietol.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 14/03 z 28. januára 2004 v dovolacom konaní zrušil rozsudok   krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   5   Co   62/2004   z 25. augusta   2004   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 27. októbra 2000   (ktorým   okresný   súd   návrhu   opatrovníčky   sťažovateľa   vyhovel) a uznesenie okresného súdu z 18. októbra 1995 o schválení súdneho zmieru z 18. októbra 1995 zrušil.

Po   zrušení   súdneho   zmieru   opatrovníčka   sťažovateľa   na   výzvu   okresného   súdu doplnila návrh sťažovateľa, v nadväznosti na čo okresný súd uznesením z 10. februára 2005 pribral do konania na strane odporcu – P... (ďalej len „odporca v 2. rade“), a pripustil zmenu návrhu v zmysle upraveného petitu. Uznesením zo 17. marca 2005 okresný súd pripustil, aby do   konania   vstúpila   namiesto   odporcu   v 2.   rade   S...,   a pripustil   vstup   do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu v 2. rade Sociálnu poisťovňu...

V roku 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu v 2. rade. Okresný súd uznesením z 2. mája 2006 pripustil, aby na miesto odporcu v 2. rade vstúpila správkyňa konkurznej podstaty, a pribral do konania na strane odporcu v 3. rade Sociálnu poisťovňu, ústredie...   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   158/2006   z 31. júla   2006   na   odvolanie správkyne konkurznej podstaty zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 2. mája 2006 tak, že návrh   zamietol.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3 Cdo 321/2006   z 28. februára 2008 zrušil uznesenie krajského súdu z 31. júla 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd následne uznesením sp. zn. 5 Co 68/2008 z 30. júna 2008 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil.

Uznesením   z   12.   septembra   2008   okresný   súd   prerušil   konanie   okrem   konania o rozhodovaní o nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v časti   nároku   splatného   3 mesiace   pred   vyhlásením   konkurzu   a   počas   konkurzu. Na odvolanie   opatrovníčky   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9 Co 56/2009 z 31. augusta 2009 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 12. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 27. januára 2010 pripustil zmenu návrhu a konanie proti odporcovi v 2. rade prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Uznesením z 10. mája 2010 okresný súd pripustil ďalšiu zmenu návrhu týkajúcu sa sumy uplatnených nárokov.

Okresný   súd   rozsudkom   z   27.   mája 2010   rozhodol,   že   odporcovia   v 1. a 3.   rade sú povinní   uhrádzať   sťažovateľovi   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti – úrazovú rentu v sume 221,25 € mesačne a túto sumu upravovať o sumu zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s tým, že plnením jedného   odporcu   zaniká   v rozsahu   plnenia   povinnosť   druhého   odporcu.   Odporcovi v 1. a 3. rade uložil zaplatiť sťažovateľovi aj úroky z omeškania. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.   Na   odvolanie   odporcu   v 3.   rade   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 25 Co 171/2010 z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa odporcu v 3. rade zmenil a návrh proti nemu zamietol. Opatrovníčka sťažovateľa podala proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, o ktorom nebolo do podania sťažnosti rozhodnuté.Po zrušení konkurzu na majetok odporcu v 2. rade (uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 97/2005   z 13. decembra 2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   19. januára 2012) opatrovníčka sťažovateľa žiadala podaním z 26. januára 2012 okresný súd, aby pokračoval v konaní s odporcom v 2. rade, a podaním z 23. februára 2012 upravila návrh. Podaním z 12. marca 2012 opatrovníčka sťažovateľa opäť žiadala o určenie termínu pojednávania. Okresný   súd   sťažovateľovi   23. marca   2012   oznámil,   že   v   spise   bola   vykonaná   úprava na predloženie   veci   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   dovolaní   a do   vrátenia   spisu nemožno určiť termín pojednávania.

Opatrovníčka   sťažovateľa   v súvislosti   s namietanou   doterajšou   dĺžkou   konania vo vzťahu k odporcovi v 2. rade uvádza:

„Odporca v 2. rade je totiž v likvidácii a tým, že porušovateľ v 1. rade bude vyčkávať na rozhodnutie dovolacieho súdu a nevytýči pojednávanie, hoci mu v tom nič nebráni, môže dôjsť   k   zániku   odporcu   v   2.   rade   a   tým   pádom   sa   pohľadávka   sťažovateľa   stane nevymožiteľnou. Pre sťažovateľa je nepochopiteľné prečo porušovateľ v 1. rade nekoná s odporcom v 2. rade, keďže nárok sťažovateľa je dôvodný, výška škody bola ustálená pred dvoma rokmi, zodpovednosť odporcu v 2. rade ako bývalého zamestnávateľ sťažovateľa za pracovný úraz je nespochybniteľná, preto sťažovateľ nevidí dôvod, prečo by porušovateľ v 1. rade nemohol rozhodnúť o pokračovaní v prerušenom konaní voči odporcovi v 2. rade... V   tejto   súvislosti   treba   uviesť   i   to,   že   od   počiatku   zodpovednosť   odporcu i zamestnávateľa bola nesporná. A nesporné bolo i to, že sťažovateľ v čase úrazu bol riadne zamestnaný a nesporný bol nielen jeho príjem, ale i výpočet priemerného zárobku, ktorý vykonala Slovenská poisťovňa ako právny predchodca odporcu v 3. rade. O to závažnejšie je konanie porušovateľov, ktorí o nespornom nároku (dnes už právoplatne rozhodnutom voči odporcovi v 1. rade) rozhodujú 18. rok, resp. 9 rokov po tom, čo bol zrušený súdny zmier.“

Na základe uvedeného opatrovníčka sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 porušil základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Nové Zámky sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva J. S. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky vo veci 12 C 62/95 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.

3. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 171/2010 porušil základné právo J. S. právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. J. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 €.

5. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 331,15 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €, 2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81 Eur, 20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   664/2013-11   z 12.   decembra   2013   prijal sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Následne ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 49/2014 zo 7. februára 2014 uviedol:

„V predmetnej veci súd uznesením zo dňa 18. 10. 1995 schválil súdny zmier, ktorý nadobudol   právoplatnosť   11.   11.   1995.   Uvedený   zmier   bol   rozsudkom   16   C   55/00-64 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Nitra 5 Co 62/04-152 zo dňa 25. 8. 2004 zrušený, rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 10. 2004. Vzhľadom na túto skutočnosť úpravou zo dňa   6.   10.   2004   bol   pripojený   spis   16   C 55/00   a   zároveň   bol   navrhovateľ   vyzvaný na doloženie   plnej   moci   na   zastupovanie   v   konaní,   ktorú   doručil   súdu   29.   10.   2004. Úpravou zo dňa 29. 10. 2004 konajúca sudkyňa vyzvala navrhovateľa na doplnenie návrhu o uvedenie presného výroku súdu v súlade so zákonným ustanovením § 79 a 42 O. s. p. ako aj o právne zdôvodnenie žalovaného nároku a predloženie dôkazov, na ktoré sa odvoláva. Dňa   19.   11.   2004   navrhovateľ   oznámil,   že   žiada   o   predĺženie   stanoveného   termínu na doplnenie návrhu o ďalších 10 dní, keďže si musí zadovážiť potrebné doklady. Dňa 23. 12. 2004 doručil navrhovateľ písomné doplnenie návrhu vrátane žiadosti o pribratie vedľajšieho   účastníka   ako   aj   ďalšieho   účastníka   na   strane   odporcu   a   to   P...   O   zmene návrhu a pribratí ďalšieho odporcu do konania súd rozhodol uznesením zo dňa 10. 2. 2005. Zároveň týmto dňom bola vyzvaná Sociálna poisťovňa označená v návrhu ako vedľajší účastník, aby oznámila či mieni vstúpiť do konania ako vedľajší účastní a ak áno na strane ktorého z odporcov. V rámci doručovania uvedeného uznesenia bolo zistené, P... na základe rozhodnutia   Ministerstva   pôdohospodárstva   SR   zlúčilo   so   štátnym   podnikom   S...,   ktorá skutočnosť bola úpravou zo dňa 16. 2. 2005 oznámená navrhovateľovi. Dňa 3. 3. 2005 navrhovateľ za odporcu v II. rade označil S... a zároveň Sociálna poisťovňa dňa 22. 2. 2005 oznámila, že mieni vstúpiť do konania na strane odporcu v II. rade. Následne uznesením zo dňa   17.   3.   2005   bola   pripustená   zámena   účastníkov   a vstup   vedľajšieho   účastníka do konania. Odporca II 5. 4. 2005 doručil súdu svoje písomné vyjadrenie. Úpravou zo dňa 15.   4.   2005   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   17. 5.   2005,   ktoré   z   dôvodu ospravedlnenia   vedľajšieho   účastníka   bolo   odročené   na   deň   21. 6.   2005.   Predmetné pojednávanie sa neuskutočnilo vzhľadom na ospravedlnenie odporcu I a ním predloženú plnú moc na zastupovanie v konaní. Následne dňa 28. 9. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že odporca I. v lehote 10 dní predloží všetky poštové poukážky o   vyplatení   súm   za   žalované nároky   v prospech   navrhovateľa,   ďalej vedľajší účastník   doklady   o   vyplatení   jednotlivých   súm   zo   žalovaných   nárokov   v   prospech navrhovateľa a navrhovateľ v lehote 10 dní vyšpecifikuje nárok v časti uplatnenej vecnej škody.   Odporca   dňa   5.   10.   2005   predložil   doklady   o   úhradách,   vedľajší   účastník   dňa 21. 10. 2005 požiadal o predĺženie lehoty na zabezpečenie dôkazov, ktoré len v súčinnosti s ústredím   vie   predložiť.   Úpravou   zo   dňa   4.   1.   2006   bol   vedľajší   účastník   urgovaný o predloženie dokladov a tak isto aj navrhovateľ. Vedľajší účastník žiadané doklady doručil súdu 12. 1. 2006 a navrhovateľ 20. 1. 2006. Úpravou zo dňa 14. 3. 2006 bol určený termín pojednávania   na   deň   5.   4.   2006,   o   odročenie   ktorého   požiadal   odporca   pre   kolíziu pojednávania   jeho   právneho   zástupcu   doložené   predvolaním   v   trestnej   veci   2 T 20/06, zároveň   sa   ospravedlnil   aj   vedľajší   účastník.   Na   základe   toho   bol   zmenený   termín pojednávania na deň 26. 4. 2006. Dňa 3. 4. 2006 správkyňa konkurznej podstaty JUDr. D. B.   súdu   oznámila,   že   uznesením   KS   Bratislava   1   K   97/05   zo   dňa   13. 12. 2005   bol   na majetok odporcu II vyhlásený konkurz. Z uvedeného dôvodu za účelom rozhodnutia či už o prerušení   konania   alebo   inom   procesnom   postupe   bol   termín   pojednávania   z   dôvodu hospodárnosti zrušený. Navrhovateľ súdu dňa 12. 4. 2006 oznámil, že voči odporcovi II návrh neberie späť. Dňa 18. 4. 2006 správkyňa konkurznej podstaty odporcu II oznámila, že nedáva súhlas na pokračovanie v konaní o náhradu škody so žalovaným II. Poukázala na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) Zákona o konkurze, podľa ktorého sa prerušujú všetky konania,   ktoré   sa začali   pred   vyhlásením   konkurzu.   Súd   uznesením   zo   dňa   2.   5.   2006 pripustil   zámenu   účastníkov   na   strane   odporcu   II.   a   zároveň   pribral   do   konania   ako odporcu III. Sociálnu poisťovňu... Voči tomuto rozhodnutiu navrhovateľ podal odvolanie a preto bol spis dňom 24. 05. 2006 predložený na Krajský súd Nitra, ktorý spis po rozhodnutí vrátil 20. 9. 2006 s tým, že napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh zamietol. Vychádzajúc z dôvodov tohto rozhodnutia, tunajší súd uznesením z 18. 10. 2006 konanie vo veci prerušil vzhľadom   na vyhlásený   konkurz   na majetok   odporcu   II.   Voči   uvedenému   uzneseniu navrhovateľ podal odvolanie, zároveň aj dovolanie voči rozhodnutiu Krajského súdu, preto bol spis dňa 12. 12. 2006 predložený na Najvyšší súd SR, ktorý spis vrátil dňa 20. 03. 2008 stým,   že uznesenie   Krajského   súdu zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd po rozhodnutí veci, uznesením 5 Co 68/08-261 zo dňa 30. 06. 2008 spis vrátil 20. 08. 2008 s tým, že pripustil zámenu účastníkov na strane odporcu II. Následne tunajší súd uznesením zo dňa 12. 09. 2008 v časti uplatneného nároku konanie prerušil, v dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na Krajský súd Nitra, ktorý spis vrátil 27. 11. 2009 s tým, že napadnuté   uznesenie   zrušil.   Uznesením   zo   dňa   27.   01.   2010   bola   pripustená   zmena návrhu   a   zároveň   súd   konanie   voči   odporcovi   II   prerušil.   Toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 17. 02. 2010. Vo veci bolo potom vytýčené pojednávanie na deň 30. 03. 2010, ktoré bolo odročené na deň 13. 05. 2010. Pred uskutočnením pojednávania dňa 10. 05. 2010   bola   pripustená   ďalšia   zmena   návrhu.   Pojednávanie   zo   dňa   13.   05.   2010   bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Voči rozsudku 12 C 62/95-341 zo dňa 27. 05. 2010 podal odporca III. odvolanie, po jeho doručení účastníkom bol spis dňa 22. 09. 2010 predložený na Krajský súd Nitra, ktorý rozsudkom 25 Co 171/10-409 zo dňa 28. 09. 2011 napadnutý rozsudok zmenil tak, že v časti týkajúcej sa odporcu III. návrh zamietol, zároveň vydal uznesenie, ktorým zmenil napadnuté uznesenie týkajúce sa nesprávneho označenia odporcu III. Voči rozsudku KS Nitra dňa 13. 01. 2012 podal navrhovateľ dovolanie, dňa 30. 01.   2012   zároveň   navrhovateľ   doručil   do spisu   uznesenie   o   zrušení   konkurzu na odporcu II. so žiadosťou o pokračovanie v konaní. V dôsledku podaného dovolania bol spis dňa 29. 03. 2012 predložený na Najvyšší súd SR. Pred predložením spisu bolo dňa 23. 03. 2012 navrhovateľovi oznámené, že spis bude bezodkladne predložený na Najvyšší súd SR a po jeho vrátení budú vykonávané úkony vo vzťahu k odporcovi II s tým, že do času rozhodnutia o podanom odvolaní napriek jeho žiadosti nie je možné vo veci určiť termín pojednávania tak ako žiada. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci boli zo strany tunajšieho súdu vykonávané jednotlivé úkony plynule, bez prieťahov. Napriek tomu, že v rámci dovolacieho konania odpadla prekážka prerušenia konania voči odporcovi II tým, že v predmetnej veci navrhovateľ   voči   rozsudku   KS   Nitra   25   Co   171/10-409   zo   dňa   28.   09.   2011   podal dovolanie, nebolo možné pokračovať v konaní s odporcom II. Z týchto dôvodov mám za to, že nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa postupom tunajšieho súdu.“

Opatrovníčka   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   vyjadreniu   okresného   súdu uviedla, že s ním nemožno súhlasiť. Ďalej argumentuje tým, že podané dovolanie nebráni okresnému súdu   pokračovať v konaní proti   odporcovi   2.   rade,   pričom   okresný súd mal dostatok času vyhotoviť si kópiu súdneho spisu a tak pokračovať v konaní. V stanovisku uvádza:

„Takéto   tvrdenie   porušovateľa   je   zvláštne,   minimálne   z   toho   dôvodu,   že   práve postupom   porušovateľa   v 1.   rade   došlo   k   uzatvoreniu   súdneho   zmieru,   ktorý   zjavne uzatvorený   nemal   byť   a   musel   byť   preto   následne   zrušený.   Taktiež   je   potrebné   uviesť, že od počiatku právny základ, t. j. zodpovednosť odporcu v 2. rade, ako právneho nástupcu zamestnávateľa   sťažovateľa   bola   nesporná   a   rovnako   bola   nesporná   i   zodpovednosť odporcu v 1. rade. Ďalším faktom je, že právny predchodca odporcu v 3. rade Slovenská poisťovňa a. s vypočítala priemerný zárobok sťažovateľa a s týmto sa sťažovateľ stotožnil, pričom   uplatnený   nárok   titulom   straty   na   zárobku   tvorí   takmer   celú   sumu   uplatnenú v konaní. Ak takýto súdny spor prebieha na súde 19 rokov (a od zrušenia súdneho zmieru 10 rokov), je už len vzhľadom na dĺžku súdneho sporu pre sťažovateľa vyjadrenie predsedu súdu neprijateľné, lebo nepociťuje a nevníma konanie ako plynulé, keď sa po tak dlhú dobu svojho života nevie domôcť nielen svojich nárokov, ale ukončenia súdneho konania vôbec, pričom   osobitnými   predpismi   je   garantované,   že   práve   vysporiadavanie   nárokov zamestnancov vyplývajúce z pracovného úrazu, ako je to u sťažovateľa bude rýchle, účinné, ba dokonca zabezpečené aj vtedy, keď zamestnávateľ, ako povinný subjekt zanikne, alebo je insolventný.“

Najvyšší   súd   prípisom   zo   6. marca 2014   ústavnému   súdu   oznámil, že vo veci dovolania sťažovateľa proti   rozsudku   krajského súdu   sp. zn. 25 Co 171/2010 z 28. septembra 2011 rozhodol 6. marca 2014 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   je   súd   povinný postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 117 ods. 1 OSP sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Podľa § 119 ods. 1 OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3). V rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj vo veci sťažovateľa.

1. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti veci podľa prvého kritéria ústavný súd uzavrel, že konanie vzhľadom na jeho predmet, t. j. rozhodovanie o návrhu na náhradu škody   spôsobenej   ublížením   na   zdraví,   má   pre   sťažovateľa   nepochybne   mimoriadny význam, čo v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu vyžaduje od všeobecných súdov   zvýšenú   starostlivosť   (m.   m.   II.   ÚS   125/06,   II.   ÚS   53/04,   IV.   ÚS   366/2011, IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05, III. ÚS 329/2011, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Stefanova proti Bulharsku z 11. 1. 2007).

Pokiaľ ide o posúdenie právnej zložitosti veci, ústavný súd poukazuje na to, že vec tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   v   zásade   nie   je mimoriadne právne zložitá. Podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a bežne používaná   právna   úprava.   Výklad   a   používanie   tejto   právnej   úpravy   je   stabilizovaný a na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti veci s ohľadom na uplatnené nároky z dôvodu škody na zdraví (bolestné, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, vecná škoda a úrazová renta) a ich povahu.

2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní vychádzal z   toho,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   spor,   v   ktorom   je   každý   účastník   povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby   súd   mohol   o   ochrane   uplatneného   práva   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohol pričítať na vrub sťažovateľovi v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   bola   ovplyvnená   uplatnením   riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkmi konania, čo však nezbavuje okresný súd zodpovednosti za stav konania, pretože primárnym pochybením okresného súdu bolo schválenie súdneho zmieru uznesením z 18. októbra 1995, keď z okolností prípadu muselo byť zjavné, že sťažovateľ nie je spôsobilý takéhoto právneho úkonu pre ťažkú duševnú poruchu. Z prehľadu konania tiež vyplýva, že opravné prostriedky uplatnené opatrovníčkou sťažovateľa boli podané dôvodne. V opravnom konaní boli zrušené procesné rozhodnutia okresného   súdu,   ktoré   súviseli   s vyhlásením   konkurzu   na   majetok   odporcu   v 2.   rade. Ústavný   súd   preto   hodnotí   tento   postup   okresného   súdu   ako   neefektívny   a majúci za následok zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd rozhodol rozsudkom z 27. mája 2010 o nároku   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   odporcovi   v 1.   rade   a odporcovi   v 3.   rade,   rozsudok je však právoplatný len vo vzťahu k odporcovi v 1. rade, a dosiaľ okresný súd nerozhodol o nároku sťažovateľa vo vzťahu k odporcovi v 2. rade.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   konanie   z ústavnoprávneho   hľadiska neprimerane dlhé (takmer 19 rokov) bez ohľadu na to, aký nárok sa uplatňuje. O to viac to platí v konaní, v ktorom sa vyžaduje osobitná rýchlosť postupu (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 459/2013) vzhľadom na povahu veci.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 12 C 62/95 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000 € z dôvodu neprimerane dlhej doterajšej doby konania vo veci, ktorá má pre neho mimoriadny význam.   Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   charakter   zbytočných   prieťahov   v súvislosti s rozhodnutiami   okresného   súdu   a zvlášť   krajského   súdu,   ktorých   zrušenia   sa   musel domáhať v opravnom konaní vrátane dovolacieho konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 12 C 62/95, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, význam veci pre   sťažovateľa,   ako   aj skutočnosť,   že konanie   nebolo   v celom   rozsahu   do   rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Evou Borovskou, ktorá je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v sume 331,15 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   za   2   úkony   vykonané   v roku   2013   po   7,81   €,   čo   spolu predstavuje sumu 275,94 €. Po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 331,12 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014