znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 663/2013-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   K.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl. 48   ods.   2   a   čl.   49   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5, čl.   6,   čl.   7   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. novembra 2013 doručené podanie R.   K. (ďalej len „sťažovateľ“)   označené ako sťažnosť,   v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5, čl. 6, čl. 7 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013.

Sťažovateľ uvádza, že podal dva návrhy na zastavenie trestného stíhania, o ktorých okresný súd nerozhodol, čo považuje za porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na účely odstránenia tohto stavu podal sťažnosť podľa § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   a   sťažnosť   podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku.   Okrem   toho namieta,   že obžaloba v jeho veci   bola podaná nezákonne,   pretože mu   nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „prikázal Okresnému súdu v Žiline zastaviť nezákonne konanie proti nezákonne obvinenému R. K., tak isto aby zakázal porušovať jeho ústavou zaručenou rodičovské práva k mal. synovi a aby vo vecí bolo rozhodnuté v primeranej lehote bez prieťahov“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť v predloženom znení nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd však   nevyzýval   sťažovateľa   na   jej   doplnenie,   pretože   zistil,   že   v časti   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v súvislosti   so   zbytočnými   prieťahmi   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená a vo zvyšnej časti je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd berie do   úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03).

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   18.   novembra   2013   a namieta   ňou porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov postupom okresného súdu. Z príloh sťažnosti vyplýva, že okresný súd je príslušný konať vo veci od 16. apríla 2013, keď bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Okresný súd 20. mája 2013 nariadil hlavné pojednávanie a určil jeho termín na 27. jún 2013. Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 14. november 2013.

Doterajšia dĺžka konania, ako aj úkony, ktoré okresný súd vykonal, svedčia o tom, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ za porušenie svojho práva považuje skutočnosť,   že okresný súd nerozhodol o jeho návrhoch na zastavenie konania, opomína však, že v trestnom konaní sa uplatňuje zásada   oficiality   a   Trestný   poriadok   ukladá   súdu   rozhodnúť   len   vtedy,   keď   zistí, že sú splnené   podmienky   na   zastavenie   konania.   Namietaný   postup   okresného   súdu preto nemôže byť v príčinnej súvislosti s porušením základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s tým, že mu nebolo doručené   uznesenie   o vznesení   obvinenia,   je   potrebné   uviesť,   že   trestné   konanie   stále prebieha pred súdom prvého stupňa, v ktorom sťažovateľ môže uplatňovať všetky práva, ktoré mu ako obvinenému patria, vrátane práva namietať ich porušenie orgánmi prípravného konania. V prípade rozhodnutia v jeho neprospech má k dispozícii riadny aj mimoriadny opravný prostriedok, ktoré ústavný súd považuje za účinné právne prostriedky na ochranu tých   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta.   Až   vyčerpaním   všetkých   účinných právnych prostriedkov podľa Trestného poriadku by bola splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   je   viazaný   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   vo   vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd nie je oprávnený   prijať na   ďalšie   konanie sťažnosť   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby vo veci   porušenia jej základných práv alebo slobôd,   ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať, resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov sťažnosti (doplnenie petitu v súlade s § 20 ods. 1 v spojení s § 56 zákona o ústavnom   súde   a doplnenie   splnomocnenia   pre   advokáta   na   zastupovanie   v konaní pred ústavným súdom) a sťažnosť odmietol v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013