znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 662/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. E. E., občana Spojených štátov amerických, t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 80/2012   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Tos 73/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. E. E. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2013 doručená sťažnosť M. E. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 80/2012 v spojení s konaním vedeným Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 73/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   občanom   Spojených   štátov   amerických a nerozumie slovenskému jazyku (§ 28 ods. 1 Trestného poriadku). Na území Slovenskej republiky   bol   obvinený   z trestného   činu   podvodu   a z   trestného   činu   falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov. Okresný súd viedol proti nemu   konanie   pod   sp.   zn.   5 T 80/2012.   Sťažovateľ poukazuje   v sťažnosti   na   jednotlivé zápisnice   o úkonoch   trestného   konania   od   jeho   začatia   až po hlavné   pojednávanie a rozhodnutia   vrátane rozhodnutí   o väzbe,   ktoré neboli preložené   do   anglického jazyka, v súvislosti s čím namieta:

„Poukazujeme na to, že sťažovateľ sa počas súdneho konania domáhal prekladov dokumentov,   rovnako   napádal   skutočnosť,   že   Bruno   Sluka   nie   je   zapísaný   v zozname tlmočníkov a prekladateľov a preto nemôže vykonávať riadne tlmočenie. Túto skutočnosť, že B. S. nie je zapísaný v zozname prekladateľov sa dozvedel sťažovateľ až na niektorom z posledných   pojednávaní.   Počas   konania   na   súde   mal   tlmočník   niekedy   problémy s pretlmočením   toho,   čo   povedal   sudca,   rovnako   sťažovateľ   si   nie   je   istý,   že tlmočník preložil   sudcovi   všetko,   čo   povedal.   Sťažovateľ   dôveroval   súdu,   že   zabezpečil   osobu na tlmočenie, ktorá môže takúto činnosť vykonávať a je zapísaná v zozname tlmočníkov.“

Sťažovateľ   uvádza,   že   mal   právo,   aby   boli   vyhotovené   preklady   písomností minimálne   pri   vznesení   obvinenia,   pri   rozhodnutí   o pozbavení   osobnej   slobody, pri obžalobe a pri rozsudkoch. Namieta tiež, že v konaní malo byť zabezpečené tlmočenie tlmočníkom,   ktorý   je   zapísaný   v zozname   tlmočníkov   a prekladateľov   vedenom Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   čo   žiadal   v priebehu   konania,   jeho žiadosti však nebolo vyhovené. V dôsledku toho sťažovateľ „nemohol efektívne využívať zákonné prostriedky na svoju obhajobu v trestnom konaní, nevedel sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a nepoznal obsah dokumentov, na základe ktorých bol odo dňa 03. 11. 2011 pozbavený osobnej slobody. Advokát zastupujúci obžalovaného rozumie anglickému jazyku čiastočne na úrovni bežnej hovorovej reči.“.

Ústavný súd zistil, že trestné konanie vo veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené, sťažovateľ   bol   uznaný   za   vinného   a bol   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 12 rokov. Krajský súd mu znížil výmeru trestu odňatia slobody na 10 rokov. Sťažovateľ uvádza,   že   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky,   ktorými   sa   mohol   domáhať   nápravy pochybení,   ktoré   namieta,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa na:

- právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR,

- právo na rovnosť v konaní podľa § 47 ods. 3 Ústavy SR,

- právo na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy SR,

- právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ústavy SR a

- právo na poskytnutie čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy SR

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II a rozsudok Krajského súdu   Bratislava,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   a bol   mu   uložený   trest   odňatia slobody.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   30.000   €   (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   20.000   €   (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Bratislava   II   a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 275,94 € za 2 úkony právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   vypracovanie   a podanie   ústavnej sťažnosti) v zmysle   §   11   ods.   3   vyhlášky   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov (jeden úkon   právnej   pomoci   130,16   €   +   7,81   €   režijný   paušál)   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom. Vzhľadom na to môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom okresného   súdu   a krajského   súdu   a v nadväznosti   na   tento   výrok,   aby   zrušil   rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu. Iné práva, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti (podľa čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), nie sú predmetom posúdenia sťažnosti na predbežnom prerokovaní, pretože tieto sťažovateľ neuviedol v petite svojej sťažnosti.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.   Petit   nie   je   formulovaný   v súlade   s   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde v spojení   s   požiadavkami   vyplývajúcimi   z   §   56   zákona   o   ústavnom   súde   (sťažovateľ neoznačil   namietané   konania   spisovou   značkou   a rozsudky   dátumom   vyhlásenia), na základe takto formulovaného petitu by ústavný súd nemohol o veci rozhodnúť. Tieto údaje   okrem   spisovej   značky   konania   vedeného   okresným   súdom   nemožno   zistiť ani z odôvodnenia   sťažnosti.   Sťažovateľ   nepripojil   k sťažnosti   ani   kópie   napadnutých súdnych rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej   povinnosti   nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti,   ak je sťažovateľ zastúpený advokátom (napr. IV. ÚS 409/04). Účelom povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom je vzhľadom na podmienky konania o sťažnosti upravené v zákone o ústavnom súde podanie kvalifikovaného návrhu. Advokát je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd však zistil, že je aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to v časti proti postupu a rozsudku okresného súdu pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a v časti proti postupu a rozsudku krajského súdu pre neprípustnosť.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 80/2012

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal na účely ochrany svojich práv proti postupu a rozsudku okresného súdu   k   dispozícii   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil,   a o tomto   bol   príslušný rozhodnúť v odvolacom konaní krajský súd. Právomoc všeobecného súdu v tomto prípade vylučuje, aby mohol ústavný súd rozhodovať o poskytnutí ústavnej ochrany vo vzťahu k rozsudku okresného súdu. Je preto daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že v trestnom konaní bol pribratý tlmočník   z jazyka   anglického,   ktorý   nie   je   zapísaný   v zozname   tlmočníkov,   neboli vyhotovené preklady písomností (návrhov, zápisníc a rozhodnutí) nevyhnutné pre riadne uplatňovanie   jeho   práv   a jeho   obhajca   ovládal   anglický   jazyk   len   na   úrovni   bežnej hovorovej reči, v dôsledku čoho sa nevedel vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli   za   vinu,   a   nemohol   efektívne   využívať   zákonné   prostriedky   na   svoju   obhajobu v trestom konaní.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal pred podaním sťažnosti všetky účinné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   ešte   má   k dispozícii   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je oprávnený podať v trestnom konaní z tých dôvodov, ktoré uvádza v sťažnosti ústavnému súdu a ktoré možno podradiť pod dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   právo na obhajobu. Podľa obsahu sťažnosti a zistenia ústavného súdu sťažovateľ dovolanie zatiaľ nepodal.

Ústavný súd opäť poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky   jemu   dostupné   právne   prostriedky   ochrany   svojho   základného   práva   v systéme všeobecného súdnictva a nebol s ich uplatnením úspešný, je splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ pritom nemá na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k   súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný ústavný súd.

Z   právnej   úpravy   trestného   konania   vyplýva,   že   dovolanie   je   pre   sťažovateľa dostupný   opravný   prostriedok,   ktorého   uplatnením   sa   môže   domáhať   preskúmania zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia,   ako   aj   konania,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzalo, na základe námietok subsumovateľných pod niektorý z dovolacích dôvodov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú, alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pretože príslušným súdom na ich posúdenie je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd však tiež musí rešpektovať ústavný príkaz vyjadrený v čl.   2   ods.   2   ústavy   a svoju   právomoc   uplatňovať   v súlade   s ústavným   princípom subsidiarity, a teda až po tom, ako námietky sťažovateľa posúdi príslušný všeobecný súd.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v   záujme   právnej   istoty   sťažovateľa poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, III. ÚS 142/2012), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   s   výnimkou   prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04, alebo rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie a v časti smerujúcej proti krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013