znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 661/2013-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   G.,   t. č.   Veľká   Británia,   vo   veci   namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. EX 2633/2012, sp. zn. EX 3053/2012 a sp. zn. EX 710/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013 doručená sťažnosť Š. G., t. č. Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   súdneho exekútora   v exekučných   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   EX   2633/2012,   sp.   zn.   EX 3053/2012 a sp. zn. EX 710/2013.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že mu „bolo činnosťou dvoch exekútorov v troch exekučných konaniach upreté právo na spravodlivý súdny proces, keď odvolávajúc sa na exekučné konania zablokovali peňažné prostriedky na... osobnom účte... v S. Ani   jeden   z   uvedených   exekútorov   mi   pred   začatím   exekúcie   nedoručil ani upovedomenie o začali exekúcia, ani výzvu na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Ja som sa o exekúcií dozvedel z banky, keď došlo k zablokovaniu mojich peňazí.

Doteraz som žiadne upovedomenie nedostal. Žiaden dlh voči Sociálnej poisťovni, ani voči...   zdravotnej   poisťovni   nemám! Nemám   ani   podrobnejšie informácie o žiadnom z týchto dvoch exekútoroch. Informácie ktoré mám, mám len neoficiálne od pracovníčky v banke.

Na internete som vyhľadal emailové kontakty na oboch exekútorov a emailom som ich požiadal o okamžite ukončenie blokácie, nakoľko som od nich žiadne upovedomenie nedostal   a   zároveň   nemám   dlh   ani   v   Sociálnej   ani   v   Zdravotnej   poisťovni.   Môj   email odignorovali a peniaze na mojom účte sú naďalej zablokované vo výške približne 211 €. Podľa   uvedeného   skutkového   stavu   došlo   k   porušeniu   môjho   základného   práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.

Vzhľadom   k   tomu,   že   mi   nebolo   doručené   žiadne   upovedomenie   o   začatí spomínaných exekúcií, niet inej možnosti dovolania sa ochrany svojich práv, než obrátiť sa na Ústavný súd SR.“.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   svojím rozhodnutím „prikázal   zrušenie   protizákonného   blokovania...   peňazí,   aby   prikázal exekútorom, aby v prípade, že trvajú na oprávnenosti exekúcie... doručili upovedomenie na adresu: Š. G... tak, aby... mal možnosť podať voči exekúciám námietky, o oprávnenosti ktorých by potom rozhodol príslušný súd“.

Sťažovateľ   tiež   navrhuje,   aby   mu   ústavný   súd   priznal „finančné   odškodnenie vo výške   5 000   €   za   každé   porušenie   práva,   čo   znamená,   že exekútor   E.   B.   je   povinný zaplatiť... odškodné vo výške 10 000 € za 2 protiprávne exekučné zákroky a blokácie na... účte a exekútor H. P. je povinná zaplatiť... odškodné vo výške 5 000 € za 1 protiprávny exekučný zákrok a blokáciu na... účte... do 3 dní od rozhodnutia Ústavného súdu...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné v prvom rade upozorniť na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07,   IV.   ÚS   251/2012).   Ak   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdnych   exekútorov   v   exekučných   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   EX   2633/2012, sp. zn. EX   3053/2012   a   sp.   zn.   EX   710/2013   na   tom   základe,   že   mu   nebolo   doručené upovedomenie o začatí exekúcie ani výzva na uspokojenie pohľadávky oprávneného s tým, že   ani   na základe   jeho žiadosti   mu   súdni   exekútori   neodblokovali   peňažné prostriedky na jeho účte.

Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06, I. ÚS 281/2013) nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Súdnu   exekúciu   riadi   exekučný   súd,   ktorý   má   dosah   na   zákonnosť   vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom ustanovených povinností.

Ústavný súd konštatuje, že v súlade s Exekučným poriadkom preskúmanie postupu, resp.   činnosti   súdneho   exekútora   a   kontrola   zákonnosti   a   ústavnosti   jeho   postupu a rozhodnutí v exekučnom konaní patrí prioritne do právomoci všeobecného súdu, ktorý súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu na preskúmanie postupu súdneho exekútora môže byť daná len v prípadoch, keď neexistuje prostriedok nápravy podľa Exekučného poriadku.

Účastník   exekučného   konania   má   k   dispozícii   prostriedky   nápravy   podľa Exekučného poriadku, preto v súlade so zásadou subsidiarity môže byť daná právomoc ústavného súdu   len vo vzťahu k preskúmaniu postupu či rozhodnutia exekučného súdu o prostriedku   nápravy   (rozhodnutie   o   námietkach,   rozhodnutie   o   návrhu   na   zastavenie exekúcie a pod.), ak voči nemu už neexistuje iný prostriedok nápravy pred všeobecným súdom.

Ústavný   súd konštatuje, že   v   danom   prípade   vo   vzťahu k   namietanému postupu súdnych   exekútorov   vo   vymedzených   exekučných   konaniach   sťažovateľ   mal   možnosť využiť prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku (predovšetkým námietky, prípadne návrh na zastavenie exekúcie). Z jeho sťažnosti nie je zrejmé, či tieto prostriedky nápravy využil.   V   tomto   smere   je   však   relevantný   záver,   že   ústavný   súd   nemôže   nahrádzať právomoc   exekučného   súdu   v   konkrétnom   exekučnom   konaní.   Sťažovateľ   v   sťažnosti poukazuje na to, že ním namietaný protiprávny stav stále trvá (t. j. blokácia jeho účtu). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   sťažovateľ je povinný využiť v prvom rade všetky mu dostupné prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku a uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy až po ich vyčerpaní. Zo sťažnosti nevyplýva, že by uvedené prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku sťažovateľ vyčerpal.

Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   totiž   spočíva   v   tom,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 251/2012).

S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku jeho právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013