znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   G.   a   N.   G.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   Danielou   Simanovou,   Palkovičova   15,   Bratislava,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 22/2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. G. a N. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013   doručená   sťažnosť   D.   G.   a   N.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 22/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že «podávajú týmto v zmysle čl. 127 ods. 1   ústavného   zákona   č. 460/1992   Zb.   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   platnom   znení sťažnosť   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   im   zaručuje   čl. 48   ods. 2   zákona   č. 460/1992   Zb.   Ústavy Slovenskej   republiky,   čl. 38   ods. 2   ústavného   zákona   č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza Listina základných práv a slobôd, § 6 a § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovanom v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb.

K   porušeniu   uvedených   základných   práv   sťažovateliek   došlo   postupom   a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom v právnej veci sťažovateliek ako navrhovateliek proti žalovaným E. K. a M. B. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie istiny v sume 11 818,10 EUR s príslušenstvom pod sp. zn. 19 C 22/2001 rozhodnutom rozsudkom 19 C/22/2001-304 zo dňa 29. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2013 na základe potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom – Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 199/2012-328 zo dňa 17. septembra 2013.».

V súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania sťažovateľky okrem iného uviedli:

«Vzhľadom   na   to,   že   prvostupňový   súd   si   vyhradil   právo   rozhodnúť   o   trovách konania,   uplatnili   si   sťažovateľky   podaním   zo   dňa   31. 10. 2013   trovy   konania, pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia. Prvostupňový súd   o   trovách   konania   rozhodol   svojím   uznesením   č. k.   19 C/22/2001-335   zo   dňa 29. novembra 2013, doručeným navrhovateľkám dňa 9. 12. 2013. Sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že ani o náhradách trov nerozhodol súd tak, ako si sám určil, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ale až v posledný deň lehoty, avšak majú za to, že ani v posledný deň lehoty vzhľadom na dátum doručenia rozhodnutia 9. 12. 2013 súd skutočne rozhodnutie   nevydal.   Opätovne   teda   konal,   aj   pokiaľ   je   dátum   uvedený   na   rozhodnutí pravdivý, so zbytočnými prieťahmi a rozhodovanie ponechal až na posledný možný deň lehoty na vydanie rozhodnutia, a to i napriek tomu, že spis je sledovaný „v osobitnom režime   súdu“   podľa   vyjadrenia   súdu   k   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podanej sťažovateľkami dňa 20. 9. 2006.

Vydaným   uznesením   však   uviedol   súd   sťažovateľky   opätovne   do   právnej   neistoty a spochybnil spravodlivosť súdneho konania, keď nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania v súlade s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 415/2007-251 zo dňa 31. 3. 2011,   ktorým   odvolací   súd   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   č. k. 19 C/22/2001-198 v časti napadnutej odvolaním sťažovateliek a vrátil   vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Sťažovateľky   okrem   argumentov,   ktoré   nemali   príčinnú   súvislosť   s namietaným porušením   v sťažnosti   označených   práv,   v spojitosti   s postupom   okresného   súdu   pri rozhodovaní o trovách   konania ešte poukázali na to,   že „Z   uvedených skutočností   teda vyplýva, že i napriek tomu, že sa sťažovateľky takmer po 13 rokoch odo dňa začatia konania konečne dočkali spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, hoci nešlo o prípad zložitý a ako sťažovateľky,   tak   ani   ich   právna   zástupkyňa   sa   v   konaní   nesprávali   tak,   že   by   svojím konaním   akokoľvek   prispeli   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   súd   i   naďalej   predlžuje právnu   neistotu   sťažovateliek.   Napriek   ich   úspechu   vo   veci   samej   a   napriek   tomu,   že v odvolaní   výslovne   napadli   trovy   konania   priznané   súdom   neúspešným   žalovaným vyčíslené   prvostupňovým   súdom   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a odvolací súd rozhodnutie v časti trovy konania zrušil, ukladá Okresný súd Bratislava IV sťažovateľkám   povinnosť   ich   úhrady   v   prospech   neúspešných   žalovaných.   Naviac sťažovateľkám nimi vynaložené náklady na uplatnenie ochrany ich práv na súde za obdobie od podania návrhu do 15. 8. 2007 v rozpore s ustanovením § 151 ods. 2 zákona č. 99/963 O. s. p. nepriznal.

Svojho   práva   na   priznanie   nákladov   vynaložených   na   uplatnenie   svojich   práv na súde sa opätovne musia sťažovateľky domáhať zbytočným odvolaním, ktoré je opätovne ďalším prieťahom pri uplatnení ich práva na súde.“.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateliek D. G. a N. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a   slobôd   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   a v § 6   a 100   ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/22/2001 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   D.   G...   finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur) a sťažovateľke N. G... finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV, Saratovská   1/A,   Bratislava,   povinný   vyplatiť   sťažovateľkám   do   2   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   uhradiť   D.   G.   a N.   G.   trovy   právneho zastúpenia v sume 349,88 eur (slovom tristoštyridsaťdeväť eur a osemdesiatosem centov) na účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   Daniely   Simanovej   do dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 22/2001.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti, z listinných dôkazov k nej pripojených a zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 19 C 22/2001 bolo   vo   veci   samej   skončené   rozsudkom   z 29. marca   2012   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 199/2012 zo 17. septembra 2013, ktorý okrem výroku o trovách nadobudol právoplatnosť 29. októbra 2013. O trovách konania okresný súd rozhodol následne uznesením sp. zn. 19 C 22/2001 z 29. novembra 2013, proti ktorému sťažovateľky podali odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 19. decembra 2013.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozhodnutie   o trovách konania okresný súd realizoval podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom dodržal aj ustanovenú lehotu, keď o trovách konania rozhodol do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Predmetný súdny spis okresného súdu spolu s odvolaním proti uzneseniu o trovách konania z 29. novembra 2013 bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie po doručení vyjadrenia odporcov k odvolaniu.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keď   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľky namietali porušenie svojich označených práv, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   a teda   k   ich porušovaniu   už   nemohlo   dochádzať,   sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne   právoplatným   rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Sťažnosť   sťažovateliek   zo   4.   decembra   2013   bola   ústavnému   súdu   doručená 30. decembra 2013.

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku o trovách   konania   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   prichádzalo   v   danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (III. ÚS 145/02),   dospel v okolnostiach   danej   veci   k   záveru,   že   vzhľadom   na   krátkosť   časového   obdobia,   ktoré uplynulo   od   rozhodnutia   okresného   súdu   o náhrade   trov   konania   (29. novembra 2013) do predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom,   nemohlo   dôjsť   v konaní týkajúcom sa náhrady trov súdneho konania k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu označených práv sťažovateliek.

Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateliek   právoplatným skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu ich označených práv nemohlo dochádzať.

V súvislosti   s tým   poukazuje ústavný   súd   na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa ktorej je jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   to,   že   musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu   funkciu,   a to ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných   práv,   a v prípade,   že už   k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   týchto   práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľky   sa   domáhajú   aj   priznania   finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   v žiadnom   rozsahu   a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako nejaký samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní   príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto ochrany.   Takýmto   titulom   je   len   výlučne   potreba   chrániť   konkrétne   základné   právo sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty.   Meritórne   konanie o námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými   prieťahmi.   V prípade,   že   sťažovateľkám   už   bolo   doručené   právoplatné rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť   zo   zrejmých   dôvodov   neexistuje“ (I. ÚS 235/03, IV. ÚS 168/04).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2   listiny,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vylučovali   ďalšie   konanie   ústavného   súdu o sťažnosti sťažovateliek, ústavný súd ju už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateliek obsiahnutými v petite ich sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014