znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/12/2012 a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 Cb/257/2007 z 3. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   O.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/12/2012 a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Cb/257/2007 z 3. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

P. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou doručenou okresnému súdu 22. februára 2007 domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti sťažovateľky (žalovanej) zaplatiť mu sumu 9 543 824,05 Sk spolu s príslušenstvom (po prepočte konverzným kurzom 30,126 Sk/1 €  316 796,92 €).

Žalobca   žalobný návrh   odôvodňoval   tým,   že na základe kúpnej   zmluvy, zmluvy o nájme   hnuteľných   vecí   a   zmluvy   o   nájme   nehnuteľného   majetku   uzavretých so sťažovateľkou (žalovanou) 16. mája 2005 vyúčtoval sťažovateľke (žalovanej) faktúrami sumu spolu vo výške 9 889 462,25 Sk, z čoho suma 43 570 Sk predstavovala náklady spojené s vypracovaním znaleckých posudkov, suma 2 184 528 Sk kúpnu cenu za predaj zvierat odporcovi, suma 3 190 000 Sk hodnotu „nedokončenej výroby“ a suma 4 471 364,25 Sk cenu „zásob“. Žalobca ďalej tvrdil, že podľa článku IV zmluvy o nájme hnuteľného majetku   mala   sťažovateľka   (žalovaná)   povinnosť   zaplatiť   mu   alikvotnú   časť   ročného nájomného   za   rok   2005   v   hodnote   5   %   z   účtovnej   hodnoty   majetku,   spolu   vo   výške 167 396,60 Sk a 3 splátky ročného nájomného za rok 2006 vo výške 215 224,20 Sk, čo spolu činilo sumu 382 620,80 Sk. Podľa tvrdenia žalobcu sťažovateľka (žalovaná) z celkovo vyúčtovanej sumy   10 272 083,05   Sk uhradila   v dvoch   splátkach   len jej   časť   vo   výške 800 000 Sk, zostatok neuhradila, a keďže nezaplatila ani štvrtú splátku nájomného za rok 2006 vo výške 71 741,50 Sk, ktorú mala uhradiť do 20. decembra 2006, vznikol jej dlh v žalovanej výške 9 543 824,05 Sk (316 796,92 €).

V priebehu konania pred okresným súdom došlo zo strany sťažovateľky postupne k zaplateniu celej kúpnej ceny za zvieratá a zaplateniu nákladov za znalecké posudky.

Okresný   súd   na   základe   vykonaného dokazovania   dospel   k   záveru,   že   žalobcom uplatnený nárok bol takmer v celom rozsahu dôvodný a rozsudkom sp. zn. 1 Cb/257/2007 z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe v časti vyhovel a v časti uplatneného úroku z omeškania žalobu čiastočne zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka (žalovaná) odvolanie.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   (žalovanej)   rozsudkom   sp.   zn. 4 Cob/12/2012 z 21. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Následne   sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   sa   na   základe argumentácie v nej uvedenej domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Cob/12/2012-439, z 21. júna 2012, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Cb 257/2007- 382, z 03. októbra 2011, základné právo spoločnosti O., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Cob/12/2012-439, z 21. júna 2012 a rozsudok   Okresného   súdu   Bardejov,   sp.   zn.   1Cb   257/2007-382,   z   03.   októbra   2011, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti O., s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáhala,   aby   ústavný   súd   nariadil   dočasné   opatrenie v tomto   znení: „Sťažovateľ   si   zároveň   dovoľuje   požiadať,   aby   Ústavný   súd   SR   odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   -   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn. 4Cob/12/2012-439, z 21. júna 2012.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

V   spojitosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sťažovateľka predovšetkým namieta, že „... krajský súd bez náležitého odôvodnenia, o čo skutkové zistenie oprel, aké právne úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne procesné a hmotné námietky účastníka konania,   teda postupoval nedôsledne, a tým porušil právo účastníka konania domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Skutkové a právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   mali   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka   konkrétne   uvádza,   že «ohľadne   uplatneného   nároku   na   zaplatenie zásob   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   materiál   s   „najväčšou pravdepodobnosťou“ bol zo strany žalovanej obchodnej spoločnosti spotrebovaný, a preto musí   dôjsť   z   jej   strany   k   zaplateniu   zásob,   lebo   došlo   z   jej   strany   k   bezdôvodnému obohateniu. Teda bez toho, aby sa druhostupňový súd akýmkoľvek spôsobom presvedčil, či došlo   k   spotrebovaniu   zásob   alebo   nie,   čím   zopakoval   chybu,   ktorej   sa   dopustil   aj prvostupňový súd, svojvoľne, bez dôkazu, túto otázku uzavrel...

Krajský súd sa tým usvedčil nielen z nedôslednosti, ale aj z neznalosti Občianskeho zákonníka, pretože ustanovenie § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje, že ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, t. j. toto ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje celkom inú problematiku, ako tú, o ktorej sa snažil hovoriť krajský súd, t. j. o bezdôvodnom obohatení.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že už od prvého pojednávania je pripravená žalobcovi vrátiť zásoby, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „zo strany P. nebol počas celého konania predložený akýkoľvek dôkaz, že by zo strany O. nebolo možné vrátiť zásoby, naopak spoločnosť O. opakovane deklarovala pripravenosť vrátiť tieto zásoby. Tento stav, hoci   evidentne   vypovedal   o   tom,   že   Prešovský   samosprávny   kraj   neuniesol   dôkazné bremeno,   bol   odvolacím   súdom,   a   predtým   aj   prvostupňovým   súdom,   vyhodnotený   na neprospech O., t. j. v príkrom rozpore so základnými zásadami civilného procesu...“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namieta,   že   krajský   súd „...   sa   nevysporiadal s poukazom spoločnosti O. na skutočnosť, že celý právny vzťah medzi P. a O. bol založený na zmluvách, ktoré vypracoval a predložil k podpisu P., a teda na túto skutočnosť bolo treba prihliadať v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 243/07, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala. Tento právny názor ústavného súdu korešponduje aj so zákonným ustanovením § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento   výraz   použila,   pričom   spoločnosť   O.   poukazovala   na   túto   právnu   skutočnosť   v súvislosti s nedokončenou výrobou...“.

Sťažovateľka v závere konštatuje, že „... krajský súd prejavil nedôslednosť aj pri ďalších bodoch odvolania, napr. v otázke praxe študentov a s ňou súvisiacu refundáciu platieb zaplatených S. spoločnosťou O. alebo v otázke účinnosti kúpnej zmluvy na zvieratá, a to v nadväznosti na citované judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

Z uvedeného vyplýva, že ťažisko argumentácie sťažovateľky uvedené v sťažnosti spočíva   v   námietke   zakladajúcej   sa   na   jej   tvrdení,   že   všeobecné   súdy   sa   nedostatočne vysporiadali s jej právnym názorom, že výklad zmluvy o nájme hnuteľných vecí mal byť uskutočnený na ťarchu žalobcu, ako aj na tom, že okresný súd nesprávne právne posúdil jej námietku   započítania   vznesenú   proti   nároku   uplatnenému   zo   strany   žalobcu,   ďalej v námietke   nesprávneho   zistenia   skutkového   stavu   veci   (sťažovateľka   v   rámci   tejto argumentačnej línie predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu) zakladajúcej sa na jej tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní nebolo dokázané, že sťažovateľka preukázala schopnosť vrátiť žalobcovi „zásoby“, a v tejto súvislosti oponuje aj tým, že oba súdy sa nepresvedčili, že „zásoby boli spotrebované“ sťažovateľkou.

V súvislosti so sťažovateľkou nastolenými námietkami ústavný súd pripomína, že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Ústavný   súd   teda   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje len   na kontrolu,   či   skutkové   zistenia   všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom,   či   právne   závery   nie   sú   v   extrémnom   rozpore   so   skutkovými zisteniami   a   či   rozhodnutia   vydané   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   sú   riadne odôvodnené.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie   niektorého   základného   práva   a   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach námietok   nastolených   sťažovateľkou   v sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil   s odôvodnením   rozhodnutia   okresného   súdu,   v   súlade   s   §   219   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov poukázal na jeho odôvodnenie a na potvrdenie jeho vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody.

K   námietke   týkajúcej   sa   výkladu   zmluvy   o   nájme   hnuteľných   vecí   krajský   súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol: „Žalovaný rozporoval povinnosť zaplatiť hodnotu nedokončenej výroby s poukazom na to, že úmyslom obidvoch zmluvných strán bol prenájom Školského majetku. V článku I., bod 1.4 zmluvy sa jasne uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je potrebné poukázať   na   ďalší   článok   IV.,   bod   4.4   zmluvy,   kde   žalovaný   ako   nájomca   sa   zaviazal zaplatiť   túto   nedokončenú   výrobu   do   31.   12.   2005.  ...   Zmluvná   povinnosť   vyplýva jednoznačne z článku IV., bod 4.4 zmluvy. Dodatočné sú stanoviská žalovaného, že mal v úmysle len prenajímať podnik a nemá zaplatiť hodnotu nedokončenej výroby. Ak žalovaný hospodáril na prenajatých priestoroch a bola mu odovzdaná nedokončená výroba, ktorú nesporne žalovaný využil a spotreboval,   je povinný   hodnotu   tejto   nedokončenej výroby zaplatiť.   K   tejto   povinnosti   sa   žalovaný   zaviazal   v   čl.   IV.,   bod   4.4   Zmluvy   o   nájme hnuteľných vecí v termíne do 31. 12. 2005.... Z hľadiska úmyslu zmluvných strán a výkladu vôle podľa textu zmluvy je tu nesporný záväzok žalovanej spoločnosti zaplatiť nedokončenú výrobu do 31. 12. 2005 v cene podľa znaleckého posudku.“

K otázke povinnosti sťažovateľky zaplatiť za „zásoby“ krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol, že „(p)odľa doložených inventúrnych súpisov, jednalo sa o   výrobky   rastlinnej   výroby   (seno   lúčne,   seno   lucernové,   ovocné   stromy   a   podobne, zahrnuté vo výrobkoch rastlinnej výroby), ďalej výrobky živočíšnej výroby, a to maštaľný hnoj, nakupované osivá a sadby, nakupované hnojivo chemické - liadok, pohonné hmoty (červená nafta), chemické ochranné prostriedky, stavebný materiál (trapézový pozinkovaný plech), bukové valčeky a podobne, predmety postupnej spotreby (tlakomery, kotle, tenisové stoly, kalkulačky a podobne), ostatný materiál ako alikol, renova, fixinela, či ochranné prostriedky (ľadvinové pásy, utierky, montérky, mikrokazety a podobne), ako aj náhradné diely...

Je   potrebné   prisvedčiť   tomu,   že   hodnota   majetku   z   inventúrneho   súpisu   nebola predmetom zmluvy, kúpnej či nájomnej. Keďže sa jedná o spotrebný materiál, je aj pri týchto prostriedkoch predpoklad, že boli za obdobie trvania nájmu do doby rozhodnutia súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu spotrebované. Obrana žalovaného, že tieto veci vráti žalobcovi, čo dokladá výzvami z roku 2009 a 2010, je účelovou obranou zo strany žalovaného, pretože Prešovskému samosprávnemu kraju dňa 27. 12. 2011 bola doložená žiadosť žalovaného o odkúpenie materiálu s tým, že podal žiadosť o odpredanie majetku vo vlastníctve PSK, nachádzajúceho sa v Školskom majetku Č., a to zásob špecifikovaných v inventúrnom súpise z 31. 5. 2005 a nedokončenej výroby na úseku rastlinnej výroby v skladbe poľná produkcia, ovocný sad, ovocná škôlka a skleník. Ak žalovaný hovorí o tom, že takýmto návrhom chcel doriešiť zmluvný vzťah účastníkov, je nesporné, že tieto zásoby boli v   hodnote   a   skladbe   tak,   ako   sú   uvedené   v   inventúrnom   súpise,   odovzdané   žalovanej obchodnej spoločnosti. Za užívanie tohto majetku zo strany žalovaného nič nebolo platené. Tento   krátkodobý   spotrebný   materiál   je   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   zo   strany žalovanej   obchodnej   spoločnosti   spotrebovaný.   Ak   na   strane   žalovaného   došlo   k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., kde podľa   odseku   2,   bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez právneho   dôvodu,   to   znamená   užívanie   spotrebovaných   zásob,   a   keď   toto   bezdôvodné obohatenie nie je možné vrátiť, pretože pravdepodobne už neexistuje, podľa § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí sa poskytnúť peňažná náhrada, v danom prípade cena za tieto zásoby 4.471.364,25 Sk. Aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, že vzhľadom na povahu zásob a uplynutý čas od ich prevzatia nie je možné vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Žalobca má právo na peňažnú náhradu.“.

Pokiaľ ide o započítaciu námietku vznesenú sťažovateľkou, krajský súd konštatoval, že „... započítaciu námietku žalovaného neuznal s poukazom na to, že žalovaný nepreukázal výučbu   študentov   školy   v   prenajatých   priestoroch   žalovanému.   Na   č.   l.   316   spisu   je prehlásenie   Spojenej   školy   Č.   a   jej   riaditeľa   školy   Mgr.   S.   K.,   že   žalovaná   obchodná spoločnosť neumožnila škole výkon praxe študentov, resp. odborný výcvik a odbornú prax študentov,   čo   bolo   potvrdené   aj   ďalšou   výpoveďou   vypočutého   riaditeľa   Mgr.   K.   na pojednávaní dňa 17.   2.   2011 (č. l. 348 spisu). Aj keď ďalší svedok Ing. M.   K., bývalý zamestnanec žalovanej spoločnosti, trval na tom, že žalovaná spoločnosť zabezpečovala odborný výcvik študentov, dôkazné bremeno v prvom rade je na žalovanej spoločnosti. Táto nemá žiaden výkaz o výkone praxe študentov Spojenej školy v Č. v prenajatých priestoroch, nemá žiadne záznamy o výkone praxe, o poučení BOZP pre študentov, nie je k dispozícii žiaden rozvrh odbornej praxe, takže táto obrana tak, ako konštatuje súd prvého stupňa, je účelová. Ak podľa zmluvy o prenájme nehnuteľného majetku má byť uzavretá osobitná zmluva medzi žalobcom a žalovaným na výkon praktickej výučby študentov a žalovaný trvá na tom,   že žalobca odmietol podpísať takýto návrh zmluvy o výkone praktickej výučby študentov, bolo na strane žalovaného domáhať sa uzavretia takejto zmluvy už z hľadiska toho,   že   mal   možnosť   znížiť   náklady,   ktoré   mal   vo   vzťahu   k S.   za   prenajaté   pozemky, spätným   účtovaním   P.   Táto   nečinnosť   žalovaného   a   nepreukázanie   listinných   dôkazov o zabezpečovaní výkonu praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy v prenajatých objektoch znamená neunesenie dôkazného bremena na započítaciu námietku žalovaného do výšky celého uplatneného nároku v súdnom konaní. Preto konštatovanie súdu   prvého   stupňa,   že   žalovanému   nevznikol   nárok   na   refundáciu   nájomného,   ktorý zaplatil S. za roky 2005 až 2011, spolu v čiastke 86.262,96 Eur, je rozhodnutím správnym.“.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal z právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý   v   relevantnej   časti   uviedol,   že «ďalším   uplatneným   nárokom,   ktorého   dôvodnosť musel súd posúdiť bol nárok na zaplatenie sumy 105.888,60 € požadovanej navrhovateľom titulom odporcom nezaplatenej hodnoty tzv. „nedokončenej výroby“ a úroku z omeškania... Navrhovateľ tento nárok zdôvodňoval v konaní tým, že v článku IV. bod 4.4 Zmluvy o nájme hnuteľného majetku zo dňa 16. 5. 2005 sa odporca zaviazal uhradiť mu v termíne do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej výroby no napriek tomu, že nedokončenú výrobu prevzal a užíval, jej hodnotu, ktorá mu bola na základe znaleckého posudku vyúčtovaná faktúrou číslo 2050006 zo dňa 21. 10. 2005, splatnou dňa 31. 12. 2005 znejúcou na sumu 3.190.000,- Sk (105.888,60 €) doposiaľ neuhradil. Odporca nárok popieral tvrdiac, že pri podpise Zmluvy o nájme hnuteľných vecí, dňa 16. 05. 2005, bolo jasne vzájomne dohodnuté (ČI. I, bod 1.4/), že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu a len za tejto vzájomne dohodnutej podmienky odporca zmluvu aj podpísal. Na otázku súdu na odporcu, prečo keď tvrdí, že nedokončená výroba bola predmetom nájmu neplatil za ňu nájomné odporca na pojednávaní dňa 17. 2. 2011 uviedol, že preto, lebo ho nikto neúčtoval. Vychádzajúc z obsahu a účelu účastníkmi uzavretých zmlúv označených ako Zmluva o nájme hnuteľných vecí a Zmluva o nájme nehnuteľného majetku, ktorej súčasťou sú aj tzv. „Iné   ustanovenia“   (článok   VII   Zmluvy)   upravujúce   prevzatie   zamestnancov   (bod   7.1), spísanie preberacieho protokolu (bod 7.2) ako aj ustanovenie obsahujúce záväzok nájomcu (odporcu) zachovať všetky zmluvné vzťahy existujúce ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy (čl. VI. bod 6.19 Zmluvy) súd je toho názoru, že v danom prípade medzi účastníkmi išlo o záväzkový vzťah, ktorý aj keď vznikol z dvoch samostatných zmlúv treba ako celok za analogického   použitia   §   5   Obchodného   zákonníka   definujúceho   „podnik“   označiť   ako nájom podniku, resp. časti podniku na poľnohospodársku výrobu. Svedčí o tom aj obsah podmienok Obchodnej verejnej súťaže vyhlásenej navrhovateľom na prenájom Školského majetku   Č.   Navrhovateľ   sa   v   predmetných   zmluvách   zaväzoval   prenechať   nájomcovi- odporcovi   ako   obchodnej   spoločnosti,   podnikateľovi,   ktorého   predmetom   činnosti zapísanom v obchodnom registri je poľnohospodárstvo vrátane predaja nespracovaných poľnohospodárskych   výrobkov   za   účelom   spracovanie   alebo   ďalšieho   predaja, mechanizačné   služby   v   poľnohospodárstve   (žatva,   orba,   kosenie...),   poradenská   činnosť v poľnohospodárstve Školský majetok Č. (hnuteľné veci podľa zmluvy o nájme hnuteľných vecí, nehnuteľnosti podľa zmluvy o nájme nehnuteľného majetku, zamestnancov), ktorý je možné za analogického použitia § 5 Obchodného zákonníka považovať za „podnik“, pričom prenechaný   mal   byť   na   účely   poľnohospodárskej   výroby,   zabezpečovania   služieb predovšetkým   v   poľnohospodárstve   a   zachovania   účelovosti   zariadenia,   t.   z. zabezpečovania praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy (čl.   II predmetných zmlúv). Zaviazal sa prenechať ho dočasne nájomcovi, aby ho prevádzkoval a bral z neho úžitky. Preto je podľa názoru súdu potrebné pri právnom posúdení záväzkového vzťahu medzi účastníkmi založeného predmetnými zmluvami vychádzať z ustanovení zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, konkrétne z ustanovení o nájme podniku na poľnohospodársku výrobu (§§15 až 19 tohto zákona)....

Podľa § 17 ods. 2 tohto zákona ak nie je v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali alebo   spracovali,   a   veci   určené   na   odbyt   prechádzajú   platnosťou   zmluvy   na   nájomcu; o týchto   veciach   sa   urobí   súpis,   ktorý   sa   pripája   k   zápisnici   o   odovzdaní   podniku   do nájmu...

V zmysle vyššiecitovaného ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona platí, že ak nie je v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom   prevádzkovaní   podniku   spotrebovali   alebo   spracovali,   a   veci   určené   na   odbyt prechádzajú   platnosťou   zmluvy   na   nájomcu.   To,   čo   zmluvné   strany,   vychádzajúc z demonštratívneho výpočtu v článku IV bod 4.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí v spojení z obsahom znaleckého posudku považovali za nedokončenú výrobu... sú nepochybne veci určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali alebo spracovali. Preto za predpokladu, že v zmluve nie je dohodnuté inak, pri takýchto veciach (tu pri nedokončenej výrobe) platí, že platnosťou zmluvy prechádzajú na nájomcu. Je pravdou tvrdenie odporcu, že v čl. I bod 1.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí zo dňa 16. 5. 2005 je uvedené, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je pravdou ale aj tvrdenie navrhovateľa, že v čl. IV bod 4.4. tejto zmluvy je uvedená povinnosť nájomcu uhradiť prenajímateľovi (navrhovateľovi) do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej výroby   (napr.   pracovné   vstupy,   osivá,   hnojivá,   chemické   prípravky)   určenú   znaleckým posudkom   vyhotoveným   na   ťarchu   a   náklady   nájomcu.   Preto   za   takejto   situácie   treba konštatovať,   že   v   zmluve   označenej   ako   „zmluva   o   nájme   hnuteľných   vecí“   nie   je jednoznačne, presne, určito a zrozumiteľne „dohodnuté inak“, teda žeby tzv „nedokončená výroba“ mala byť predmetom nájmu (vzhľadom na rozpor medzi článkom I bod 1.4 a čl. IV bod 4.4), preto platí pravidlo uvedené v § 17 ods. 2 horeuvedeného zákona, a síce že nedokončená výroba v tomto prípade platnosťou zmluvy prešla na nájomcu (odporcu) a ten je vzhľadom na svoj záväzok v článku IV bod 4.4 Zmluvy povinný uhradiť navrhovateľovi jej hodnotu.   Odporca   fyzicky   „nedokončenú   výrobu“   prevzal,   čo   v   konaní   sám   potvrdil. Povinnosťou odporcu bolo hodnotu nedokončenej výroby zaplatiť...».

Okresný   súd   k   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť za „zásoby“ uviedol: «Návrhom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.471.364,25 Sk (148.422,10 €) za zásoby navrhovateľ zdôvodňoval   v konaní tým,   že   jej   zaplatenia   sa domáha titulom   vydania bezdôvodného obohatenia odporcom....

Je   nesporné,   že   prevzatím   zásob   od   navrhovateľa   v   hodnote   4.471.364,25   Sk (148.422,10 €) a ich nevrátením odporca získal majetkový prospech. Účastníci sa zhodli na tom, že na toto prevzatie v čase keď k nemu došlo neexistoval žiaden platný právny titul, keďže zásoby neboli predmetom kúpnej zmluvy, ktorá sa vzťahovala len na zvieratá, ani zmluvy o nájme hnuteľných vecí (článok I bod 1.3 tejto Zmluvy).... Keďže ale žiadna zmluva uzavretá nebola, pričom odporca ani nepreukázal, žeby v období od 9. 6. 2005, kedy fyzicky prevzal zásoby do 22. 5. 2006, kedy mu navrhovateľ zaslal dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve upravujúci   kúpu   zásob   vyvinul   akúkoľvek   iniciatívu   smerujúcu   k   uzavretiu   samostatnej nájomnej   zmluvy,   o   ktorej   tvrdil,   že   ňou   mali   byť   riešené   zásoby,   treba   súhlasiť s navrhovateľom,   že   márnym   uplynutím   lehoty   určenej   na   prijatie   ním   vypracovaného návrhu dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý odporca prevzal dňa 23. 5. 2006, čím návrh podľa § 43b Občianskeho zákonníka zanikol došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu titulom majetkového   prospechu   získaného   plnením   bez   právneho dôvodu.   Vzhľadom na   povahu zásob a uplynutý čas od ich prevzatia treba prisvedčiť navrhovateľovi že nie je možné vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením (§ 458 Občianskeho zákonníka), preto odporca   je   povinný   vydať   peňažnú   náhradu   vo   výške   hodnoty   prevzatých   zásob,   ktorá nebola medzi účastníkmi sporná, t. j. vo výške 4.471.364,25 Sk (po prepočte na menu euro 148.422,10 €). Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že „absolútne neplatným odovzdaním zásob“ došlo k zániku všetkých ostatných zmlúv medzi účastníkmi, keďže boli závislé jedna od druhej   a   trvanie   ich   platnosti   bolo   vzájomne   podmienené   platnosťou   ostatných   zmlúv uzavretých zmluvnými stranami v súvislosti s nájmom školského majetku, tak s tým nemožno súhlasiť. Mohlo by tomu tak byť len v prípade, že by ohľadom zásob bola nejaká zmluva uzavretá a tá by bola neplatnou. Keďže na zásoby žiadna zmluva uzavretá nebola, na čom sa účastníci zhodli, táto nemôže byť ani neplatná. Neuzavretá zmluva nemôže byť neplatná. To, že zmluva o nájme hnuteľných vecí vylučovala zásoby z nájmu neznamená automatickú povinnosť uzavretia inej zmluvy na „zásoby“, preto ani neexistencia zmluvy ohľadom zásob nemôže spôsobovať neplatnosť ostatných účastníkmi uzavretých zmlúv.»

Okresný súd k ďalšej argumentácii sťažovateľky poukázal na to, že „Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že mu proti navrhovateľovi vznikol nárok na refundáciu nájomného ktoré   zaplatil   S.   za   roky   2005   až   2011   spolu   86.262,96   €,   čo   v   konaní   uplatnil   aj započítacou námietkou, tak tu súd uvádza, že s týmto názorom odporcu nesúhlasí a teda započítacia námietka je nedôvodná. Podľa čl. IV bod 4.1 Zmluvy o nájme nehnuteľného majetku odporcovi totiž nevzniká automatický nárok na refundáciu nájomného ktoré platí S. V spomínanom článku Zmluvy (bod 4.1 písm. b/) je zakotvené len to, že ak bude odporca ako nájomca povinný platiť nájomné S., zaväzujú sa zmluvné strany podpísať k zmluve dodatok, ktorým sa dohodne výška platby za prax, splatnosť a spôsob jej úhrady s tým, že táto bude recipročná výške úhrady S. Teda nárok na úhradu uvedenej sumy by odporcovi vznikol len za dvoch predpokladov. 1./ prvým je, že by bol uzavretý predmetný dodatok a 2./ druhým, že by odporca poskytoval prax študentom. Keďže je nesporné, že prvý predpoklad, t. j. uzavretie dodatku ktorým by sa dohodla výšky platby za prax, splatnosť a spôsob jej úhrady nebol splnený, otázka, či bola alebo nebola zo strany odporcu poskytovaná prax študentom je v konečnom dôsledku irelevantná, Pokiaľ ide o otázku poskytovania praxe, svedok Mgr. K. na pojednávaní vypovedal, že prax študentom neposkytoval odporca, ale súkromne hospodáriaci roľník S. V., čo potvrdil aj svedok Ing. K., ktorý do roku 2008 pracoval ako riaditeľ odporcu s tým, že mal za to, že skutočnosť, že žiaci pracovali na majetku a so strojmi p. V. považoval za plnenie dohody o poskytovaní praxe študentov. Keďže odporcovi vznikla povinnosť platiť S. nájomné a tvrdí, že prax študentom poskytoval, za   predpokladu   uzavretia   Dodatku   k   zmluve   o   nájme   nehnuteľných   vecí   by   bolo povinnosťou navrhovateľa platiť mu za prax študentov úhradu recipročnú výške úhrady S. Účastníci sa zhodli, že žiaden Dodatok uzavretý nebol. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že návrh Dodatku mal vypracovať navrhovateľ, keďže on vypracovával aj návrhy ostatných zmlúv, tak s tým nemožno súhlasiť, keďže v článku IV bod 4.1 písm. b/ Zmluvy o nájme nehnuteľného   majetku   žiadna   takáto   povinnosť   pre   navrhovateľa   ako   prenajímateľa zakotvená nie je. Naopak bolo v záujme odporcu iniciovať uzavretie predmetného Dodatku k zmluve, pričom odporca nepreukázal, ani netvrdil, že by tak od roku 2005 doposiaľ urobil. Pri absencii uvedeného dodatku preto navrhovateľ nie je povinný refundovať odporcovi nájomné,   ktoré   platí   S.,   započítacia   námietka   odporcu   je   preto   nedôvodná.   Údaj   o recipročnej   výške   úhrady   za   prax   úhrade   S.,   z   ktorého   odporca   zrejme   pri   svojej argumentácii vychádzal je len vopred dohodnutým pravidlom určenia úhrady pre budúci dodatok, ktorý však uzavretý nebol. Predmetná zmluva nehovorí o automatickej refundácii úhrady nájomného účtovaného S., ale iba o úhradách navrhovateľa ako prenajímateľa za prax.“.

Vzhľadom na uvedené, pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov   v   danom   prípade   ide   najmä   o   posúdenie,   či   ustálenie   skutkového   deja a následného právneho posúdenia veci nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľkou označených   práv,   ako   aj   o   posúdenie,   či   rozhodnutia   všeobecných   súdov   nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných   metód,   ktoré   sú   v   súdnej   praxi   všeobecne   zastávané,   prípadne   ak   by skutkové zistenia všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.

K   námietke   sťažovateľky,   ktorou   napádala   nesprávnosť   skutkového   zistenia o nepreukázaní jej spôsobilosti vrátiť žalobcovi „zásoby“ a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho sa na túto skutočnosť, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v tomto   smere   predkladá   ústavnému   súdu   vlastnú   skutkovú   verziu   (prezentovanú   už v konaní pred všeobecnými súdmi), odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Podstata jej   argumentácie   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sa   v   tejto   súvislosti   orientuje   iba   na požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovateľka v podstate len konštatuje, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.

K uvedenému je potrebné uviesť, že skutková argumentácia sťažovateľky je vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým (nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, ak by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad spravodlivého procesu. Ak však skutkový   stav   bol   ustálený   výberom   z   niektorej   do   úvahy   prichádzajúcej   skutkovej alternatívy, ktorá z hodnotených dôkazov racionálne vyplývala, tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne. Všeobecné súdy tento záver odôvodnili najmä spotrebnou povahou „zásob“ a tým, že sťažovateľka nepredložila dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu „zásob“. Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike   vedenej   pred všeobecnými súdmi,   ktorú   prenáša do   konania pred   ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu nie je v danom prípade priestor na záver, že by sa všeobecné súdy dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu, pretože záver o neunesení dôkazného   bremena   sťažovateľky   o   jej   spôsobilosti   vrátiť   „zásoby“   je   dostatočne odôvodnený tak v rozsudku okresného súdu, ako aj v rozsudku krajského súdu. Všeobecné súdy   v   tomto   smere   náležite   uviedli,   na   základe   akých   úvah   sa   dospelo   k   ustáleniu skutkového deja, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je v danom prípade priestor.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky,   v   rámci   ktorej   namieta,   že všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa posúdenia obsahu zmluvy o nájme hnuteľných vecí, konkrétne vzájomnou rozporuplnosťou článku I bodu 1.4 a článku IV bodu 4.4., ktorú je potrebné interpretovať na ťarchu žalobcu, a teda „nedokončenú   výrobu“   považovať   za   predmet   zmluvy   o   nájme   hnuteľných   vecí. Z ústavnoprávneho hľadiska nemožno všeobecným súdom nič vytknúť, ak za danej situácie vyhodnotili vzájomne protirečivé ustanovenia zmluvy ako neurčité zmluvné dojednanie. Tiež   nemožno   prijať   záver,   že   sa   všeobecné   súdy   nijakým   spôsobom   nevysporiadali s námietkou sťažovateľky za predpokladu, ak je z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zrejmé, že okresný súd vzájomne rozporuplné ustanovenia zmluvy o nájme hnuteľných vecí vyhodnotil ako neurčité a z toho dôvodu na zistený skutkový stav aplikoval dispozitívne ustanovenia   zákona   č.   504/2003   Z.   z.   o   nájme   poľnohospodárskych   pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré boli východiskom pre rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi za „nedokončenú výrobu“. Krajský súd k uvedenému ako alternatívnu argumentačnú   líniu   uviedol,   že   vzhľadom   na   charakter   „nedokončenej   výroby“ a skutočnosť, že sťažovateľka „nedokončenú výrobu“ spotrebovala, je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán nemohol byť nájom „nedokončenej výroby“.

Všeobecné   súdy   sa   náležitým   spôsobom   vysporiadali   aj   s   argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej uvádzala, že započítacia námietka nebola uplatnená dôvodne. Tak   krajský   súd,   ako   aj   okresný   súd   uviedli   dostatočné   racionálne   dôvody,   prečo   túto námietku   sťažovateľky   nepovažovali   za   dôvodnú.   Všeobecné   súdy   svoje   rozhodnutia založili jednak na tom, že sťažovateľkou uvádzané skutočnosti na preukázanie dôvodnosti tejto   námietky   neboli   preukázané,   a jednak   na   tom,   že   predpokladom   vzniku   práva sťažovateľky vo vzťahu k žalobcovi bolo uzatvorenie osobitnej dohody, ktorej existenciu sťažovateľka taktiež nepreukázala.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   a   rozsudku okresného súdu   uvádza,   že   tieto rozhodnutia   obsahujú dostatok   skutkových   a právnych záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   ich   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali so splnením zákonných podmienok na zvolený postup   a   rozhodnutia   z   tohto   pohľadu   náležite   skutkovo   a   právne   odôvodnili.   Výklad príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov nevybočil zo štandardov interpretačných   metód,   ktoré   sú   v   súdnej   praxi   všeobecne   zastávané.   Právne   názory formulované   všeobecnými   súdmi   tak   nepredstavujú   ústavne   neprípustný   výsledok interpretácie   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov.   Aj   z   tohto   dôvodu nemožno   hodnotiť   aplikáciu   zistených   právnych   noriem   na   daný   skutkový   stav   ako svojvoľnú. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov. Z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov je zrejmé, že všeobecné   súdy   sa   náležitým   spôsobom   vysporiadali   aj   so   všetkými   podstatnými sťažovateľkou nastolenými námietkami.

Zhrnúc   doteraz   uvedené   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   síce   v   sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovateľka zakladá ťažiskovú časť argumentácie,   je   zrejmé,   že   táto   neobsahuje   také   tvrdenia,   prostredníctvom   ktorých   by relevantným   spôsobom   odôvodňovala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   z   tohto   pohľadu   spochybňovala   opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

V   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, resp. postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   v   spojení s rozsudkom   okresného   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľkou   označenými právami   na strane   druhej   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy rozhodli vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia   boli   náležite   odôvodnené   na   základe   vlastných   myšlienkových   konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu, je z ústavného hľadiska   akceptovateľný.   Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   namietaného rozhodnutia a rovnako tak samotné namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetnom posudzovania jeho ústavnosti v konaní vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu, rozsudku okresného súdu a na priznanie úhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľku označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. Rovnako z uvedeného dôvodu stratilo opodstatnenie zaoberať sa aj návrhom sťažovateľky na nariadenie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. januára 2013