znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H., obaja bytom B., zastúpených JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   5   Sp/20/2009-19 z 10. augusta   2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo/248/2010 z 21. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Sp/20/2009-19 z 10. augusta 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/248/2010 z 21. septembra 2011.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Dňa 31. 10. 2008 bol Správe katastra K. podaný návrh na vklad vecného bremena titulom kúpnej zmluvy zo dňa 21. 08. 2003, ktorá v článku VI obsahuje dohodu o zriadení vecného   bremena   spočívajúceho   v   práve   používať   prístupovú   komunikáciu   v prospech vlastníkov,   resp.   nájomcov   nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom   tejto   kúpnej   zmluvy,   k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území S., zapísanej na liste vlastníctva č. 14087 ako parcela č. 5051/1, zastavené plochy a nádvoria o výmere 1863 m2. Návrh na vklad vecného bremena podali sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu na čo boli oprávnení v zmysle čl. VI. ods. 1 kúpnej zmluvy zo dňa 21. 08. 2003.

Správa katastra K. vydala rozhodnutie č. k. VK 12143/2008 zo dňa 28. 11. 2008, ktorým   návrh   na   vklad   vecného   bremena   do   katastra   nehnuteľností   zamietla.   Svoje rozhodnutie   odôvodnila   tým,   že   účastníci   tejto   kúpnej   zmluvy   nepodali   návrh   na   vklad vecného bremena do troch rokov od jej uzavretia pričom v zmysle ust. § 47 Občianskeho zákonníka platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili a tým sa zmluva v zmysle ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka ruší od počiatku.“

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú, že «Ako správa katastra K. vo svojom rozhodnutí č. k.: V 12143/2008 zo dňa 21. 12. 2008 (správne má byť 28. novembra 2008, pozn.), tak Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutia uvádzajú, že v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 a 2 a § 48 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“) od uzavretia zmluvy začína plynúť trojročná hmotnoprávna lehota. Jej márnym plynutím, t. j. nepodaním návrhu na rozhodnutie u príslušného orgánu, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili a v takom prípade sa zmluva ruší od počiatku /ex tunc/. Keďže účastníci zmluvy nepodali na príslušnú správu katastra návrh na vklad vecného bremena v trojročnej lehote, zo zákona došlo k zrušeniu zmluvy....

Voči   tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   odvolanie   v   ktorom   argumentovali,   že   rozhodnutie   správy   katastra   spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a   navrhovali   aby   Krajský   súd   v   Košiciach napadnuté rozhodnutie Správy katastra K. zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach Rozsudkom č. k. 5Sp/20/2009-19 zo dňa 10. 08. 2008   (ďalej   aj   ako   „ROZSUDOK   KRAJSKÉHO   SÚDU   V KOŠICIACH“)   potvrdil rozhodnutie   správy   katastra   zo   dňa   28.   11.   2008   č.   k.   V   12143/2008   a   žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.».

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Voči   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   podali sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie   v   ktorom   opätovne argumentovali, že ako Správa katastra K. tak aj Krajský súd v Košiciach vec nesprávne právne   posúdil,   a   teda   je   potrebné   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   tak napadnutý Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/20/2009-19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj rozhodnutie Správy katastra K. zo dňa 28. 11. 2008 č. k. V 12143/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie.

O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 2Sžo/248/2010 zo dňa 21. 09. 2011 (ďalej aj ako „ROZSUDOK NAJVYŠŠIEHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY“), ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania....

V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podali sťažovatelia z procesnej opatrnosti dovolanie.».

Sťažovatelia tvrdia, že «Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/20/2009- 19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 2Sžo/248/2010   zo   dňa   21.   09.   2011   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok vyplývajúce z článku 20 ods. 1 zákona č. 460/1992 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako   „ÚSTAVA   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY“)   z   dôvodu   nezákonných   rozhodnutí popísaných nižšie.».

Sťažovatelia   na   jednej   strane   súhlasia   s tým,   že „v   zmysle   platných   právnych predpisov, sa nadobúda vlastnícke právo k nehnuteľnostiam resp. práva zodpovedajúce vecným   bremenám   až   právoplatným   povolením   vkladu   do   katastra   nehnuteľností.  ...“. Na druhej strane podľa ich názoru „však v prípade takejto zmluvy nemožno mať za to, že zmluva sa stáva účinnou rozhodnutím správy katastra, a teda na ňu nemožno aplikovať ust. § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie príslušnému orgánu, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Podľa názoru navrhovateľov, sa zmluva, ktorou sa zriaďuje vecné bremeno, stáva účinnou   už   vykonaním   právneho   úkonu   vo   forme   a   spôsobom   ustanoveným   právnymi predpismi a povolenie vkladu vlastníckeho práva správou katastra je momentom vzniku vecného bremena.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/20/2009-19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 2Sžo/248/2010 zo dňa 21. 09. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/20/2009-19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 2Sžo/248/2010 zo dňa 21. 09. 2011 sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Sp/20/2009-19 z 10. augusta 2010

Ústava rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia   ich   práv   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   pretože   sťažovatelia   mali k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   ochrany   svojich   práv,   a to   odvolanie   (ktorý   aj využili), o ktorom rozhodol najvyšší súd.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/248/2010 z 21. septembra 2011

1. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľov vychádzal z uvedenej zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde),   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   sťažovatelia   sú   v   tomto   prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr.   II.   ÚS   117/05,   IV.   ÚS   267/08,   IV.   ÚS 213/2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/248/2010 z 21. septembra 2011 ústavný súd poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   žiadneho   z   týchto   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Napriek uvedenej ústavnoprávnej prekážke, uplatniac materiálne chápanie ochrany ústavnosti   vrátane   ochrany   základných   práv   a slobôd,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to,   že sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietali   nesprávny   právny   názor   najvyššieho   súdu, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní, posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, či   ním   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia odôvodnili svoj právny názor takto: „Zmluvy, ktoré upravuje ust. § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú také zmluvy, ktorých   účinnosť   je   podmienená   rozhodnutím   príslušného   orgánu.   Zmluvy   o   prevode nehnuteľností   a   taktiež   zmluvy   o   zriadení   vecného   bremena   nie   sú   zmluvami,   ktorých účinnosť by bola podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, teda príslušnou správou katastra, ale ich platnosť a účinnosť nastáva ich uzavretím, teda súčasne so vznikom platnej zmluvy.

Účinnosťou zmluvy rozumieme skutočnosť, že zmluva začala spôsobovať zamýšľané právne   následky,   inak   povedané,   že   sa   možno   úspešne   domáhať   plnenia   zo   zmluvy (obligačnopravne účinky zmluvy). Vznik zmluvy a jej účinnosť spravidla nastávajú zároveň. Ak teda príslušný predpis ustanovuje, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv sa do katastra zapisujú vkladom a právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení, znamená to, že obligačnoprávne účinky zmluvy nastanú bez ohľadu na rozhodnutie príslušného orgánu a vecnoprávne účinky uzavretej zmluvy (platnej a účinnej) nastávajú až vkladom do katastra.

Teda právny názor, že na kúpnu zmluvu zo dňa 21. 08. 2003 a na jej ustanovenie čl. VI o zriadení vecného bremena sa vzťahuje ust. § 47 Občianskeho zákonníka, teda že po uplynutí   trojročnej   lehoty   od   uzavretia   tejto   zmluvy   platí   nevyvráti   teľná   právna domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili, nie je správny.

V tejto súvislosti navrhovatelia opätovne poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   2Cdo   124/2003   a   2Cdo184/2005,   z   odôvodnenia   ktorých navrhovatelia citovali už v podanom odvolaní: Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci (§47 Občianskeho zákonníka)   Účinky   vkladu   podľa   §   133   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v   obligačnoprávnych   následkoch   (v   účinnosti)   zmluvy,   ktoré   nastali   platným   prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Vzhľadom   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   aj   na   relevantnú   časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 5 Sp/20/2009-19 z 10. augusta 2010, v ktorej sa uvádza:

„Na   základe   vykonaného   dokazovania   a   takto   zisteného   skutkového   stavu, vyhodnotiac dôkazy vykonané v priebehu správneho konania jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre vklad vecného bremena v prospech navrhovateľov v 1. a 2. rade na základe vyššie špecifikovanej kúpnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj zmluva o zriadení predmetného vecného bremena.... Ak dôjde k zriadeniu vecného bremena zmluvou, táto zmluva vzhľadom na závažnosť tohto právneho úkonu a z dôvodu právnej istoty musí mať písomnú formu. Ide o dvojstranné právne dojednanie, pre uzavretie ktorého platia všeobecné ustanovenia o zmluvách (§ 43 a nasl. OZ) vrátane § 47 OZ. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa   vyžaduje   zápis   vkladu   do   katastra   nehnuteľností   (§   28   a   nasl.   KZ).   Vychádzajúc z uvedeného   toto   právo   zo   zmluvy   sa   nadobúda   až   na   základe   vkladu   do   katastra nehnuteľností, ktorý možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia príslušnej správy   katastra.   Právne   účinky   vkladu   vznikajú   zásadne   na   základe   právoplatného rozhodnutia príslušnej správy katastra o jeho povolení, t. j. dňom jeho vyznačenia. So   vznikom   zmluvy   je   obvykle   spojená   aj   jej   účinnosť,   t.   j.   možnosť   úspešne   sa domáhať plnenia zo zmluvy. V prípadoch, kde zákon vyžaduje k zmluve aj rozhodnutie príslušného orgánu, účinnosť zmluvy na rozdiel od jej vzniku nastane až dňom, kedy kladné rozhodnutie tohto orgánu nadobudlo právoplatnosť.

Je   potrebné   rozlíšiť   záväzkovo   právnu   účinnosť   zmluvy,   ktorá   nastáva   uzavretím platnej   zmluvy,   t.   j.   viazanosť   účastníkov   dohody   svojimi   prejavmi   vôle,   obsiahnutými v zmluve a účinnosť zmluvy, resp. dohody vo sfére vecnoprávnej, ktorá nastáva až vkladom do katastra nehnuteľností.

Vychádzajúc z právneho stavu, platného v čase vydania napadnutého rozhodnutia (OZ i KZ) je nepochybné, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena je zmluvou, ktorej účinnosť je podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, čo jednoznačne vyplýva z ust. § 151 o ods. 1 OZ, a preto odporkyňa postupovala správne, keď pri posudzovaní návrhu navrhovateľov skúmala aj to, či predmetný návrh bol podaný v lehote uvedenej v ods. 2 § 47 OZ, t. j. či tu platí nevyvrátiteľná domnienka, že ak účastníci zmluvy nepodali návrh na rozhodnutie o povolení vkladu na príslušnú správu katastra nehnuteľností do 3 rokov   od uzavretia zmluvy   platí,   že od tejto   odstúpili.   Táto   povinnosť   jej   vyplýva z už citovaných ustanovení § 31 KZ i § 36b ods. 1 cit. vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon.

Keďže navrhovatelia podali predmetný návrh na vklad vecného bremena na základe zmluvy,   uzavretej   dňa   21.   8.   2003,   dňa 31.   10.   2008,   t.   j.   po   uplynutí   3-ročnej   lehoty na podanie   návrhu   od   uzavretia   zmluvy,   ktorá   uplynula   dňa   21.   8.   2006,   je   potrebné vychádzať z nevyvráti teľnej domnienky, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Súd   zvážil   všetky   uvedené   skutočnosti   a   na   ich   základe,   v   súlade   s   citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 250q ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie odporkyne ako zákonné potvrdil.“

Najvyšší   súd   v   rozsudku   sp.   zn.   2   Sžo/248/2010   z 21.   septembra   2011,   ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250s OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 250l ods. 2 a § 246c   ods.   1   veta   prvá   OSP   s   tým,   že   deň   verejného   vyhlásenia   rozhodnutia   bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie je možné vyhovieť....

Predmetom súdneho preskúmania v danom prípade je rozhodnutie, ktorým odporca zamietol návrh na vklad vecného bremena do katastra nehnuteľností z dôvodu uplynutia trojročnej lehoty, od uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, na podanie takéhoto návrhu podľa § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská, pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:

V odvolaní navrhovatelia citovali rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Cdo 124/2003 a 2 Cdo 184/2005 a dovolávali sa analogického postupu krajského súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to, že skutkový stav v uvedených veciach bol odlišný od skutkového stavu v danej veci,- nakoľko uvedené rozsudky riešili otázku záväznosti prejavov vôle   účastníka   právneho   úkonu   voči   jeho   právnym   nástupcom   cit:   „Z   platnej   zmluvy vznikajú   pre   jej   účastníkov   obligačné   právne   účinky,   t.   j.   obsah   zmluvy   sa   stáva   pre účastníkov   zmluvy   rovnako   a   bezpodmienečne   záväzným   (účinnosť   zmluvy).   Viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúci k vzniku zmluvy, ku vzniku vecne právnych účinkov, ktorej   treba   ešte   kladné   rozhodnutie   orgánu   katastra,   trvá   aj   pre   dedičov   zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecne právnych účinkov účinnej zmluvy.“

Odvolací súd súhlasí s názorom vysloveným vo vyššie uvedených rozsudkoch,   že rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vecného bremena do katastra nehnuteľností nie   je   rozhodnutím,   ktoré   je   z   hľadiska   obligačné   právnych   účinkov   podmienkou   pre nadobudnutie účinnosti zmluvy v zmysle § 47 OZ.

Avšak   zároveň   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   cieľom   akejkoľvek   zmluvy   je vyvolanie určitých vecne právnych následkov. V prípade zmluvy o prevode vlastníckeho alebo   iného   majetkového   práva   k   nehnuteľnostiam,   je   podmienkou   toho,   aby   k   vecne právnym   následkom   došlo,   právoplatné   rozhodnutie   správy   katastra   nehnuteľností o povolení vkladu takéhoto práva do katastra nehnuteľností. Dôležitosť tohto rozhodnutia je potvrdená   tak   v   §   133   ods.   2,   resp.   §   151o   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom v rozhodnom období, ako aj v § 28 ods. 2 a 3 Katastrálneho zákona v znení účinnom v rozhodnom období.

Je zrejmé, že bez takéhoto rozhodnutia štátneho orgánu k vecne právnym následkom vyplývajúcim zo zmluvy vôbec nedôjde, t. j. zmluva bez takéhoto rozhodnutia nenadobudne vecne právnu účinnosť. Argumentácia navrhovateľov uvedená v odvolaní, ktorá bezdôvodne stotožňuje obligačné právnu a vecne právnu účinnosť zmluvy o prevode vlastníckeho alebo iného majetkového práva k nehnuteľnostiam a je podľa názoru odvolacieho súdu dôsledkom neprípustné širokého výkladu vyššie uvedených   rozhodnutí   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky,   ktoré   sú   navyše   založené   na   posúdení   iného   skutkového   stavu,   by   potom nevyhnutne viedla k záveru, že pre zmluvy o prevode vlastníckeho alebo iného majetkového práva k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností vôbec potrebné, pretože vecne právne následky sa podľa takéhoto ponímania dostávajú do roviny podradenosti voči obligačne právnym následkom.

Prijatím takéhoto výkladu ustanovení § 133 a § 151o O Z ako aj § 28 Katastrálneho zákona, v znení účinnom v rozhodnom období, by došlo k popretiu princípu konštitučného charakteru   právoplatnosti   rozhodnutia   správy   katastra   o   povolení   vkladu   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu k vzniku vecne právnych následkov (t. j. vecne právnej účinnosti) takejto zmluvy, čím by sa tieto ustanovenia platného právneho poriadku stali úplne obsolentnými. Pričom sú to predovšetkým vecne právne následky, ktoré zmluvné strany spravidla uzatvorením zmluvy sledujú.

Preto v tejto súvislosti je potrebné považovať rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu za rozhodnutie, ktoré má na mysli § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s následkami uvedenými v ods. 2 tohto ustanovenia.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že vychádzajúc z právneho   stavu platného v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   je nepochybné, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena je zmluvou, ktorej účinnosť vo vecne právnej sfére je podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, čo jednoznačne vyplýva   z   ustanovenia   §   151   o   ods.   1   OZ,   a   preto   odporca   postupoval   správne,   keď pri posudzovaní   návrhu   navrhovateľov   skúmal   aj   to,   či   predmetný   návrh   bol   podaný v lehote uvedenej v § 47 ods. 2 OZ, t. j. či platí nevyvráti teľná domnienka, že ak účastníci zmluvy   nepodali   návrh   na   rozhodnutie   o   povolení vkladu   na   príslušnú   správu katastra nehnuteľností do troch rokov od uzavretia zmluvy, platí, že od tejto odstúpili.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu zákona a chránených   záujmov   navrhovateľov,   tento   jeho   názor   považoval   aj   odvolací   súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami navrhovateľov. Skutočnosti, ktorými navrhovatelia v odvolaní spochybňujú predmetné rozhodnutie krajského   súdu,   neboli   zistené   v   odvolacom   konaní.   Tieto   boli   v   podstate   totožné s námietkami, ktoré navrhovatelia namietali už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľov nevyhovel a s prihliadnutím   na   všetky individuálne   okolnosti daného   prípadu   rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa   čl.   127   ústavy   však   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil, že   by   interpretácia   a   aplikácia   príslušných   právnych   noriem   najvyšším   súdom   mohla zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje právne závery zdôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy,   keď   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   závermi   a s právnym   názorom   uvedeným v rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5 Sp/20/2009-19   z 10.   augusta   2010   označiac   ich   za presvedčivé.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako odvolací súd svoj rozsudok ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný,   resp. neudržateľný do tej miery, aby mohol mať za následok porušenie označeného základného práva sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozsudkom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu by mohla byť opodstatnená   len   v   prípade   nezlučiteľnosti   namietaného   rozsudku   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   jeho   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj v prípade, ak by sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012