znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 89/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2011 doručená sťažnosť E. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“), základného   práva   na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   89/2010   a jeho   rozsudkom   zo   6. októbra 2010   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporkyni „náhrady škody vo výške 1 118,59 € so 16 % úrokom z omeškania od 26. 4. 2000 a výdajov súdneho konania vo výške 1 344,84 €“. Sťažovateľ odôvodnil návrh tým, že odporkyni udelil splnomocnenie na zastupovanie pri uzatváraní kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. V kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 1 457,83 € nesúhlasila s cenou, ktorá bola vyplatená sťažovateľovi a ktorá predstavovala sumu 339,24 €, a z týchto dôvodov sa domáhal „zaplatenia rozdielu kúpnej ceny“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010 návrh sťažovateľa zamietol.   Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   rozsudkom č. k. 5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 označený rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Krajský   súd   v   Nitre   ako   odvolací   súd   (§   10   ods.   OSP)   preskúmal   odvolaním rozsudok   prvého   stupňa   (rozsudok   Okresného   súdu   Topoľčany   zo   dňa   28.   01.   2010, č. k. 7 C/73/2008-176)   procesným   postupom   podľa   §   212   ods.   1   a   §   214   ods.   2   OSP a dospel   k   záveru   že   odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné   a   preto   ako   odvolací   súd napadnutý rozsudok prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že pri prerokovaní žaloby sťažovateľa, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/89/2010-220 zo dňa 06. 10. 2010 došlo zo strany Krajského súdu v Nitre k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to:

(i) k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky;

(ii) k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

(iii) k porušeniu rovnosti a nedotknuteľnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky;

(iv)   vyvodené   skutkové   aj   právne   názory   KS   v   Nitre   sú   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody podľa vyššie uvedených písmen (i), (ii), (iii) a popretie ústavných princípov zakotvených v čl. 2 odsek 2 a 3 ústavy....

Sťažovateľ sa pokúšal svoj právny nárok uplatniť si aj v iných konaniach a z iných právnych titulov (titulom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 zmenenej na titul bezdôvodného   obohatenia   sa   -   rozsudok   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   zo   dňa 17. 02. 2006, spis. zn. 4 C 273/02 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 04. 2007 pod   spis.   zn.   5   Co   123/2006,   ako   aj   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   sa   -   rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 16.   02.   2001 pod spis.   zn.   4 C 241/00),   avšak bezúspešne.

Taktiež odporkyňa... podala dňa 19. 04. 2010 návrh - žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 č. V 749/00, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde v Topoľčanoch pod spis. zn 6 C 94/2010, avšak svoj žalobný návrh zobrala v celom rozsahu späť a príslušný súd konanie v tejto veci uznesením zastavil.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre postupom a rozsudkom zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn. 5 Co/89/2010 porušil základné právo sťažovateľa E. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   rovnosť   a nedotknuteľnosť vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn. 5 Co/89/2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   ešte   pred   samotným   posúdením   sťažnosti   považoval   za   potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý   je   koncentrovane   vyjadrený   v návrhu   na   rozhodnutie   (petite).   Vychádzajúc zo skutočnosti,   že   sťažovateľ   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   len   v   rozsahu   namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 2 ods. 2 a 3), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, pričom sa sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   postup   jemu   predchádzajúci z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   namietaným   rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vzhľadom   na skutočnosť, „že vyvodené skutkové aj právne názory KS v Nitre sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   o arbitrárnosti   a neodôvodnenosti   právnych a skutkových záverov krajského súdu v namietanom rozsudku ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe, bez naznačenia   ich   organickej   väzby   na   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   [sťažovateľ v sťažnosti   bez   bližšieho   odôvodnenia   „len“   cituje   príslušné   ustanovenia   Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pozn.]. Tieto skutočnosti by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   (nedostatok   odôvodnenia   ako obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Napriek tomuto závažnému nedostatku sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej opodstatnenosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

„Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k tomu záveru, že odvolania obidvoch účastníkov tohto konania nie sú dôvodné.

Podľa § 420 ods. 1, 3 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 415 cit. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa   §   5   ods.   1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa   §   120   ods.   1   veta   prvá   OSP   účastníci   sú   povinní   označiť   dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

V danom prípade z obsahu návrhu na začatie konania, ako aj následných ústnych alebo   písomných   prednesov   navrhovateľa   v   tomto   konaní   vyplýva,   že   tento   sa   voči odporkyni domáhal náhrady škody jednak v sume 1.118,59 eura s príslušenstvom (z titulu rozdielu   medzi   kúpnou   cenou uvedenou v rámci   kúpnej zmluvy a skutočne   dojednanou kúpnou   cenou   medzi   účastníkmi   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   26.   4.   2000),   a   jednak   sa   voči odporkyni domáha aj náhrady škody v sume 1.344,84 eura (z titulu vynaložených súdnych nákladov na súdne konania). Základným predpokladom k čo i len čiastočnému úspechu žaloby o náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. je súčasné naplnenie štyroch esenciálnych   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu,   ktorými   sú:   a)   porušenie právnej   povinnosti,   b)   existencia   škody,   c)   príčinná   súvislosť   medzi   porušením   právnej povinnosti a škodou a d) zavinenie.

Po vykonanom dokazovaní, ktoré súd prvého stupňa viedol v intenciách § 120 ods. 1, 3 a 4 ako aj § 132 OSP nebolo v konaní preukázané súčasné naplnenie týchto štyroch esenciálnych znakov, pri výskyte ktorých je možné konštatovať zodpovednosť odporcu, resp. odporkyne za škodu uplatnenú navrhovateľom v rámci žalobného petitu. Takto sa stalo aj v danom prípade, pretože navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, aby   preukázal,   že   škodu   uplatnenú   v   rámci   obidvoch   žalobných   petitov   mu   skutočne spôsobila odporkyňa. Pokiaľ ide o prvú časť uplatnenej výšky náhrady škody (1.118,59 eura) v prípade odporkyne skutočne nebolo preukázané to, že táto by nejakým spôsobom protizákonne zneužila svoje oprávnenia, ktoré jej ako splnomocnenej zástupkyni vyplývali z udeleného splnomocnenia predávajúcimi v 1., 2., 3., 5. a 6. rade v rámci kúpnej zmluvy zo dňa   26.   4.   2000.   K   uvedenému   je   potrebné   uviesť,   že   odporkyňa   v   tomto   konaní   pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy vystupovala v tej istej pozícii ako navrhovateľ, t. j. ako predávajúci. Vychádzajúc z obsahu rozsudku a najmä odôvodnenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 4. 2007 č. k. 5 Co/323/2006-294 dala práve odporkyňa vypracovať zmluvu   s dátumom   vyhotovenia   dňa   16.   3.   2009,   pričom   práve   touto   zmluvou   sa   malo dosiahnuť navrátenie veci do pôvodného stavu (ako pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 26. 4. 2000), t. j. že navrhovateľovi by sa vrátila ním odpredaná pôda a on by sa zasa vrátil manželom H. obdržanú kúpnu cenu. Na uvedenú možnosť navrhovateľ nepristúpil.“

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ďalej   vyplýva,   že   tento napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 2 OSP, pričom   výslovne uviedol,   že „Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnutý prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 28. 1. 2010 č. k. 7 C/73/2008-216, s ktorým sa stotožňuje a v ďalšom naň odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   danom   prípade   k   námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v   jeho   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto   súvislosti   preto   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   rozsudok   okresného   súdu č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:„Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody a to z dvoch dôvodov: prvým je vyplatenie rozdielu medzi   kúpnou cenou uvedenou v zmluve a tou,   ktorá mu bola vyplatená predávajúcimi, druhým   dôvodom   je   náhrada   škody   z titulu   súdnych   výdajov,   ktoré   doposiaľ   v súdnych sporoch mal. Základom sporu je kúpna zmluva, ktorú uzatvorila odporkyňa za navrhovateľa na základe plnomocenstva zo dňa 27. 3. 2000 a to dňa 26. 4. 2000 s kupujúcimi E. H. a manželkou A. H. Táto kúpna zmluva bola predmetom sporu vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 4 C/273/2002, v ktorom sa domáhal navrhovateľ voči kupujúcim najskôr určenia neplatnosti zmluvy, neskôr zmenil svoj návrh na zaplatenie istiny. Vo veci rozhodol   Krajský   súd   Nitra   rozsudkom   zo   dňa   25.   04.   2007   č. k. 5   Co   123/2006-294, v ktorom vyslovil právny názor, že zmluva je absolútne neplatná a to z dôvodu, že ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu nehnuteľnosti uvedená cena odchylná od kúpnej zmluvy skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a za platnú nemožno považovať ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou, ani kúpnu zmluvu s cenou   uvedenou   v písomnom   vyhotovení...   Absolútna   neplatnosť   nastáva   bez   ďalšieho priamo zo zákona. Súd k absolútnej neplatnosti prihliada i bez návrhu z úradnej povinnosti ex officio. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou   nepredvídaný   a nežiadúci.   Občiansky   zákonník   vychádza   v ustanovení   §   39   zo zásady absolútnej neplatnosti, takže zmluva, ktorá má niektorú z vád v tomto ustanovení uvedených, je zmluvou od počiatku neplatnou. Pri tom nie je rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvodoch jej neplatnosti vedeli. Nakoľko je kúpna zmluva absolútne neplatná, nemôže si z nej uplatniť navrhovateľ od odporkyni náhradu škody vo výške rozdielu medzi vyplatenou sumou a sumou uvedenou v zmluve a preto súd návrh v tejto časti zamietol... Pokiaľ ide o druhý nárok z titulu náhrady škody za súdne náklady v súdnych sporoch, súd poukazuje na to, že všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti sú upravené Občianskym   zákonníkom   a inými   zákonmi,   vytvárajú   systém   občianskoprávnej zodpovednosti za škodu... Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že odporkyňa svojim konaním mu   spôsobila   škodu.   Nárok pozostáva   z trov   konania,   ktoré   mal navrhovateľ   v súdnych konaniach,   v ktorých   bol   neúspešný.   Nemôže   prenášať   svoj   neúspech   v konaní   na odporkyňu   ako   nárok   na   náhradu   škody,   pri   ktorej   neboli   splnené   ani   základy predpokladaného   nároku   na   náhradu   škody   a to   protiprávny   úkon,   ktorý   by   vykonala odporkyňa, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom odporkyne a škodou   ktorá   vznikal   navrhovateľovi.   Vzhľadom   ku   tomuto,   súd   zamietol   návrh navrhovateľa i v tejto časti.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   aplikovali   príslušné   zákony   (predovšetkým   Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok) podľa ich obsahu a rozhodovali aj s prihliadnutím na právny názor vyslovený v inom konaní (rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 123/2006-294 z 25. apríla 2007, pozn.), v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažovateľom uplatnenom nároku vyplývajúcom z kúpnej zmluvy (tej istej, od ktorej sa odvíjal aj nárok sťažovateľa uplatnený v namietanom konaní) a prezentoval právny názor o jej neplatnosti. Vzhľadom na nadobudnutie   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   123/2006-294 z 25. apríla 2007 (právoplatnosť nadobudol rozsudok krajského súdu 7. júna 2007, pozn.), a tým aj prezumpciu   jeho ústavnosti,   krajský súd v namietanom rozsudku   nemal dôvod právne posúdiť rozhodujúcu skutočnosť, od ktorej sa odvíjalo rozhodnutie v merite veci odlišne.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu a zároveň rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v zákonom   predpokladanej   kvalite   (m.   m. II. ÚS 63/06).

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 a postupom jemu predchádzajúcim, dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo aj k porušeniu jeho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   postupom   a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavySťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011