znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť RSDr.   V.   H.,   t. č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2010   doručená   sťažnosť   RSDr.   V.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“). Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému   súdu   13.   januára   2010   nové   (doplnené a upresnené)   znenie   sťažnosti.   V   ďalšom   priebehu   konania   ústavný   súd   považoval za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie sťažnosti obsiahnuté v uvedenom podaní jeho právneho zástupcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal (8. júla 2009 a následne 17. októbra 2009) v jeho trestnej veci námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu JUDr. J. B. Podľa jeho tvrdenia nedostal do predloženia svojej sťažnosti ústavnému súdu na túto   námietku   žiadnu   odpoveď.   Dňa   2.   decembra   2009   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené namietané uznesenie, ktorým bol sudca krajského súdu JUDr. V. D. vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej krajským súdom proti sťažovateľovi ako odsúdenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 244 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona pod sp. zn. 6 Tos 32/08.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   z uvedeného   uznesenia   sa   dozvedel,   že   o vylúčení menovaného   sudcu   rozhodoval   ako   predseda   senátu   JUDr.   J.   B.,   teda   sudca,   ktorého zaujatosť taktiež namietal, avšak o jeho námietke nebolo rozhodnuté.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj Európskeho súdu pre   ľudské   práva   týkajúcu   sa   nestrannosti   súdneho   rozhodovania   a nadväzne   na   to upriamuje pozornosť na § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, podľa ktorého je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený „ten orgán, u ktorého by mohli vniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvody možného vzniku pochybností sú stanovené taxatívne.   Tieto dôvody spočívajú   v okolnostiach,   ktoré charakterizujú   pomer úradnej osoby k prejednávanej veci, ale pomer úradnej osoby k osobám, ktorých sa úkon priamo   dotýka,   prípadne   k ich   zástupcom,   splnomocnencom   alebo   obhajcom.“. Odvolávajúc   sa   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   8 TZ 53/92   z 18.   februára   1993 sťažovateľ zdôrazňuje, že „Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Tr. por. prichádza do úvahy iba vtedy,   ak   je   existencia   pomeru   vzbudzujúceho   pochybnosť   o nezaujatosti   úradnej   osoby preukázaná“.

Sťažovateľ   napokon   uvádza,   že   predmetom   jeho   sťažnosti „nie   je   hodnotenie správnosti   procesných   postupov,   zákonnosti,   dôvodnosti   výrokov   a rozhodnutí porušovateľa,   ale   len   to,   či   sami   osebe   predstavujú   zdroj   objektívnych   pochybností o nepredpojatosti sudcu“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať nález, v ktorom vysloví, že:

«1. Základné práva Dr. V. H. podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky..,. právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj jeho pendantom právo podľa čl. 6 ods. 1... Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie... „aby jeho záležitosť bola prejednaná na nezávislom a nestrannom súde“... boli uznesením KS PO 2 Nto 9/09 zo dňa 19. 11. 2009 porušené.

2. Zrušuje uznesenie KS PO 2 Nto 9/09 zo dňa 19. 11. 2009 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 292,38 €...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 109/05).

Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa od iných dôvodov, ktoré umožňujú takýto postup, ustanovených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť zväčša formálne spĺňa zákonom ustanovené procesné náležitosti, avšak napriek tomu je bez akýchkoľvek relevantných pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé, že jej nebude možné v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.

Do   takejto   kategórie   sťažností   možno   zaradiť   aj   tie,   ktoré   smerujú   proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorým sťažovateľ síce dosiahol v celom rozsahu to, čoho sa v konaní pred týmto súdom domáhal, avšak napriek tomu požaduje, aby ústavný   súd   uplatnil   svoju   kasačnú   právomoc   a predmetné   rozhodnutie   zrušil argumentujúc tým, že procesným postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v okolnostiach danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že ním bolo rozhodnuté o vylúčení menovaného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej   veci   vedenej   krajským   súdom   proti   sťažovateľovi   pod   sp. zn.   6 Tos 32/08. Na základe námietky sťažovateľa a vyjadrenia dotknutého sudcu rozhodol pôvodne krajský súd o tejto námietke uznesením sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 tak, že inkriminovaný sudca   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo   veci   vedenej   proti sťažovateľovi. Na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorú podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ústavnému súdu, rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 38/09   zo   16.   júla   2009,   ktorým   vyslovil,   že   uznesením   sp. zn.   1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 boli porušené práva sťažovateľa, a zároveň okrem iného toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia uvedeného nálezu ústavného súdu krajský súd okrem iného porušil základné práva sťažovateľa, keď vo veci sp. zn. 1 Nto 16/08 rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu.

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   sa   ďalej   uvádza: „Vzhľadom   na   nález Ústavného   súdu   SR   krajský súd   po vrátení   veci opätovne vyžiadal   od predsedu senátu JUDr. V.   D.   vyjadrenie   aj   vo   vzťahu   k tomuto   nálezu   ústavného   súdu,   pričom   sudca krajského súdu uviedol, že 18. 9. 2008 do senátu 6 Tos bola pridelená vec – sťažnosť odsúdeného   RSDr.   V.   H.   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Humenné   sp. zn.   3 Nt 10/07 zo dňa   16.   7.   2008.   V dôvodoch   sťažnosti,   ktorú   odsúdený   podal   proti   citovanému uzneseniu,   zároveň   žiadal,   aby   z rozhodovania   o tejto   sťažnosti   bol   vylúčený   sudca Krajského   súdu   v Prešove   JUDr.   V.   D.,   nakoľko   odsúdený   má   za   to,   že   by   rozhodol nespravodlivo.

Ďalej sudca uviedol, že uznesením zo dňa 4. 9. 2007 pod sp. zn. 6 Tos 7/07 bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn. 2 Nt 6/06 zo dňa 14. 3. 2007. Ako reakciu na toto rozhodnutie odsúdený vzniesol proti sudcovi JUDr. V. D. námietku zaujatosti založenú na nepravdivých skutočnostiach, v dôsledku čoho bolo menovaným sudcom podané trestné oznámenie na odsúdeného. Vyššie uvedené skutočnosti by mohli vyvolať podozrenie, že by v senáte 6 Tos bolo o ďalších sťažnostiach tohto odsúdeného rozhodované zaujato, a preto žiadal, aby iný senát Krajského   súdu   v Prešove   rozhodol   o námietkach   odsúdeného,   ako   aj   o tomto   jeho oznámení.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí v súlade s názorom ústavného súdu oboznámil spis Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov pod ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007 zo dňa 2. 11. 2009. Z tohto spisu je zrejmé, že JUDr. V. D. ako sudca krajského súdu podal trestné oznámenie na odsúdeného RSDr. V. H., nakoľko došlo k spáchaniu trestného činu.

Orgány činné v prípravnom konaní zaistili listinné dôkazy, ako aj na základe týchto listinných dôkazov   a oznámenia   sudcu   Krajského súdu   v Prešove JUDr.   V.   D.   v zmysle § 199 ods. 1 Tr. por. začali trestné stíhanie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. Následne vyslúchli JUDr. V. D., RSDr. V. H., Š. M., Ing. D. Č., oboznámili listinné dôkazy a následne trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavili.“

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   alebo slobôd   (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 141/08).   Takýto   zásah   možno   z hľadiska   prípadného poskytnutia ústavnoprávnej ochrany považovať za relevantný iba v prípade, že vyvoláva v osobnej   sfére   sťažovateľa   nie   zanedbateľné   právne   následky.   Ak   sťažovateľ   namieta porušenie svojich ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv rozhodnutím orgánu verejnej moci, musí byť tento zásah prípadným zrušením namietaného rozhodnutia   odstrániteľný.   Táto   podmienka   však   v danej   veci   nie   je   splnená,   resp. namietaný zásah nedosahuje takú intenzitu, aby vyžadoval ingerenciu zo strany ústavného súdu.

Ako vyplýva z uvedených skutočností, v okolnostiach daného prípadu malo dôjsť k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   namietaným   uznesením   v dôsledku   toho,   že o jeho návrhu na vylúčenie sudcu, ktorý uplatnil v proti nemu krajským súdom pod sp. zn. 6 Tos 32/08 vedenej trestnej veci, rozhodoval v trojčlennom senáte ako jeho predseda iný sudca, voči ktorému taktiež vzniesol opakovane námietku zaujatosti. Krajský súd pritom rozhodol v predmetnej veci tak, že potom, ako ústavný súd zrušil jeho pôvodné rozhodnutie sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 o nevylúčení namietaného sudcu, súc viazaný nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09 zo 16. júla 2009 po doplnení dokazovania, návrhu sťažovateľa vyhovel a ním namietaného sudcu z rozhodovania v jeho trestnej veci vylúčil.

Ústavný súd je toho názoru, že pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti nemožno neprihliadať na konkrétne faktické dôsledky tvrdeného zásahu orgánu verejnej moci pre fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Inak by sa ochrana poskytovaná ústavným súdom mohla stať iba formálnou, bez podstatného významu, a to ako zo všeobecného hľadiska, tak aj   z hľadiska   dotknutého   subjektu,   keď   pozitívne   konzekvencie,   ktoré   by   mohli znamenať   eventuálny   zásah   ústavného   súdu   spočívajúci   vo   vyslovení   porušenia   práv sťažovateľa   a zrušení   namietaného   uznesenia,   sú   zanedbateľné   v porovnaní   s jeho negatívnymi dôsledkami. Takýmito dôsledkami je zbytočné zaťažovanie orgánov verejnej moci a nadväzne na to aj predlžovanie súdnych konaní, ale v neposlednom rade tiež vznik zbytočných nákladov, ktoré by musel znášať štát. Ak by aj ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil by namietané uznesenie, ktoré vyznieva v prospech sťažovateľa, bolo by jeho počínanie prílišným formalizmom a na pozícii sťažovateľa by sa tým v konečnom dôsledku nič nezmenilo.

Ak ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovie sťažnosti, môže okrem iného zakázať pokračovanie   v porušovaní   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Z citovaného možno vyvodiť,   že namietaný zásah do   práv   sťažovateľa   musí byť v čase podania sťažnosti, ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu aktuálny, a dôsledky, ktoré ním mali byť v osobnej sfére sťažovateľa vyvolané, musia pretrvávať v tom zmysle, že by na základe rozhodnutia ústavného súdu mohlo byť dosiahnuté obnovenie statu quo ante, teda stavu, ktorý existoval pred namietaným porušením práva, a rovnako tak zakázanie pokračovania v porušovaní práva alebo slobody sťažovateľa adresované príslušnému orgánu verejnej moci, čo je podľa názoru ústavného súdu v danej veci už pojmovo vylúčené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že   za   danej   situácie   sa   námietka   porušenia   práv   sťažovateľa   posunula,   a to aj za predpokladu,   že   by   sa   jeho   argumentácia   ukázala   byť   dôvodnou,   do   výlučne akademickej roviny. Rozhodnutie, ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa, vyznieva totiž jednoznačne v jeho prospech, pretože v konaní o jeho námietke zaujatosti dosiahol to, čo svojím návrhom na vylúčenie sudcu sledoval, a vzhľadom na to tu v čase predbežného prerokovania jeho sťažnosti chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať akýkoľvek vplyv na jeho (procesnú) pozíciu.

Ústavný súd je preto toho názoru, že uvedené skutočnosti odôvodňujú prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010