znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti L., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia obchodnej   spoločnosti   L.,   s. r. o.,   v sume   7 938 Sk   (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem   slovenských   korún)   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   G.,   T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 66/08 z 21. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom podaným Okresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   proti   S.   (ďalej   len „žalovaná“)   zaplatenia   istiny   302 992,99 Sk   z dôvodu   poplatku   z omeškania   podľa   § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ktorému okresný súd vyhovel (v späťvzatej časti v sume 76 012,22 Sk konanie zastavil).

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podala   žalovaná   3. augusta 2005   odvolanie, v ktorom „poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. mája 2004, vyhlásený v Zbierke zákonov 15. júla 2004, podľa ktorého ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3,   4   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Poukázal   na   § 3   zák. č. 1/1993   Z. z.   v znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda účinky   pôsobia   len   do budúcnosti.   Sťažovateľke   teda   mal   vzniknúť   nárok   na   poplatok z omeškania   z dlžnej   sumy   iba   vo   výške   0,01 %   denne   v období   od   1. 6. 2003 do 15. 7. 2004.“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cob 245/2005 z 13.   februára   2006   o žalovanou   podanom   odvolaní   v napadnutej   vyhovujúcej   časti rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok, pokiaľ ide o istinu, zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 77 667,11 Sk a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľky zamietol. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v súlade s čl. 20 ods. 1 veta druhá v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR. Podľa názoru odvolacieho   súdu   uverejnením   Nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v Zbierke zákonov   dňa   15. 7. 2004   stratilo   ust.   § 38   ods. 4   upravujúce   poplatok   z omeškania na 0,01 %   účinnosť.   Od nadobudnutia   účinnosti   zákona   č. 138/2003   Z. z.   od   1. 6. 2003 do straty   účinnosti   uvedeného   zákonného   ustanovenia   dňa   15. 7. 2004,   bolo   predmetné zákonné ustanovenie platné a účinné, teda podľa odvolacieho súdu sťažovateľke vzniklo za obdobie od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne.“

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 24. apríla 2006 dovolanie, ktoré oprela   o túto   argumentáciu: „stratou   účinnosti   prípadne   platnosti   právnych   predpisov na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis   v znení   platnom   pred   touto   novelou   alebo   doplnením.   Sťažovateľka   považuje za neopodstatnené tvrdenie že by § 38 ods. 4 bol neúčinný a neplatný, neúčinná a neplatná je iba jeho novelizácia. Zastáva názor, že platí pôvodné znenie § 38 ods. 4 ustanovené zákonom 273/1994 Z. z. so sadzbou poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne.“

Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007 dovolanie sťažovateľky zamietol a v zmysle sťažnosti toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa „názoru dovolacieho súdu nie je sporné že § 38 ods. 4 novely č. 138/2003 Z. z., stratil účinnosť dňom 15. 7. 2004, kedy došlo k zverejneniu Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nadobúdajú   platnosť   dňom   ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda Nález Ústavného súdu SR, týkajúci sa právneho predpisu, ktorým sa riadi predmetná sporná otázka, nadobudol platnosť až zverejnením   v zbierke   zákonov   t. j.   dňom   15. 7. 2004   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona 273/1994 Z. z. v znení novely č. 138/2003 Z. z. stratilo účinnosť. Dovolací súd prijal názor, že sťažovateľke ako navrhovateľovi za obdobie od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 vzniklo právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne, pretože v tomto období bol platný a účinný zákon 273/1994 Z. z. v znení novely č. 138/2003 Z. z., ktorý stanovoval sadzbu poplatku z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy. Zverejnením Nálezu Ústavného súdu SR, toto ustanovenie stratilo účinnosť, nie však platnosť, preto podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by došlo k porušeniu § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. “.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí, pretože podľa   jej   názoru „je   povinnosťou   všeobecného   súdu   aplikovať   právny   stav   vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom zmysle   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú ex tunc.“. V rámci argumentácie v uvedenom smere sťažovateľka poukázala najmä na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods. 1   ústavy a v závere sťažnosti preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR,   č. k.   4 Obdo 17/06   z 30. októbra 2007,   bolo porušené základné právo sťažovateľa: L. s. r. o., B. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Obdo 17/06 zo dňa 30. októbra 2007 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia,   tak   ako   sú vyčíslené v samostatnej prílohe k tomuto podaniu, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 27.   februára   2008   bolo   21.   mája   2008   doručené vyjadrenie   predsedu   najvyššieho súdu,   v ktorom   uviedol:   „Jadrom   sťažnosti   je   otázka výkladu   dôsledkov   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   PL. ÚS 38/03-89 zo dňa 17. mája 2004, ktorým bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení   s Ústavou   Slovenskej   republiky.   V nadväznosti   na   uvedený   nález nebol   v rozhodovaní   všeobecných   súdov   jednotný   názor   na   to,   či   hmotnoprávne   účinky nálezu   nastávajú   ex tunc,   alebo   až   ex nunc   od   vyhlásenia   nálezu   v Zbierke   nálezov Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   medzičasom   vydaním   nálezu č. PLz. ÚS 1/06-4   zo   dňa   11.   októbra   2006   zjednotil   odchylné   právne   názory   svojich senátov v tejto otázke, keď sa priklonil k názoru, že účinky vo vzťahu k účastníkom konaní, ktoré neboli právoplatne skončené pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   nastávajú   ex   tunc.   Za   tejto   situácie   už   nepovažujem   za   potrebné   vecne   sa k sťažnosti vyjadrovať. Súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2008 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a   to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   najvyššieho   súdu v konaní,   v ktorom   najvyšší   súd   rozhodoval   o dovolaní   smerujúcom   proti   rozsudku krajského   súdu.   Súdne   konanie   týkajúce   sa   predmetnej   veci   nebolo   v čase   uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené. Krajský súd rozhodol 13. februára 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke   zákonov   a   v čase,   keď   ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 277/1994   Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č. 138/2003   Z. z.“),   v zmysle   čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada   Slovenskej   republiky   povinná   uviesť   protiústavné   znenie   § 38   ods. 4   zákona o zdravotnom poistení do súladu s ústavou.

Najvyšší   súd   (a   rovnako   tak   pred   ním   aj   krajský   súd)   bol   preto   v čase,   keď rozhodoval,   povinný   aplikovať   na   daný   prípad   § 41a   v spojení   s   § 41   ods. 2   zákona o ústavnom   súde,   pričom   pre   ústavne   akceptovateľné   rozhodnutie   krajského   súdu   bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Krajský súd na základe odvolania žalovanej rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok, pokiaľ ide o istinu, zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 77 667,11 Sk a vo zvyšnej   časti   návrh   sťažovateľky   zamietol. Svoje   rozhodnutie   v odvolacom   konaní odôvodnil tak, že podľa jeho názoru od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., teda od 1. júna 2003, až do straty jeho účinnosti, bola predmetná novelizácia ustanovujúca poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01 %   denne   z dlžnej   sumy   platná   a účinná,   preto pre obdobie   od   1.   júna   2003   až   do   15.   júla   2004   bolo   potrebné   sťažovateľke   priznať poplatok z omeškania v uvedenej výške.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa s právnym názorom druhostupňového súdu ako vecne   správnym   stotožnil,   a preto   dovolanie   sťažovateľky   zamietol.   Svoje   stanovisko v podstate odôvodnil tým, že v čase, keď „sporný“ nárok vznikol, teda v období od 1. júna 2003 do 15. júla 2004, bolo platné a účinné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení   v znení   novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.,   preto   za   uvedené obdobie   bolo   potrebné   priznať   sťažovateľke   nárok   na   poplatok   z omeškania   v znení uvedenej novelizácie, teda vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd konštatoval, že „zverejnením nálezu ÚS SR, toto ustanovenie stratilo účinnosť, nie však platnosť, pretože nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by došlo k porušeniu § 41a ods. 3 zák. č. 238/1993 Z. z.“.

Poukazujúc   na uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   najvyšší   súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného v konaní o súlade právnych predpisov v Zbierke zákonov nemožno postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil   za   rozporné   s ústavou.   Podľa   názoru   ústavného súdu   dňom   márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   v neplatnom   znení,   t. j.   nemal   dôvod zmeniť prvostupňový rozsudok   okresného súdu č. k. 22 Cb 24/2005-26 z 18. mája 2005 (ktorý sťažovateľke priznal nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania) tak, že za obdobie od 1. júna 2003 do 15. júla 2004 sťažovateľke priznal poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005)   posledného   znenia   zákona   o   zdravotnom   poistení,   „platí   skorší   predpis   v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň   omeškania.   Rovnako   to   platí   aj   pre   rozhodovanie najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   povinnosťou   ktorého   bolo   vykonať   ústavne akceptovateľnú interpretáciu ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vysloveným pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-39   zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   senát ústavného   súdu   dospel   k názoru,   že   najvyšší   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľky (1. bod výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 17/06 z 30. októbra 2007, bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie najvyššiemu súdu (2. bod výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 7 938 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o požadovanej   náhrade   trov   právneho   zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia 7 938 Sk je nižšia ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobudne   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008