znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka v konaní o sťažnosti JUDr. K. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 73/01, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. K. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 73/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 73/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. K. D.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. K. D. trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. F., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 66/04 z 11. marca 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   K.   D.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 73/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   ňou   podanej   žaloby   o   ochranu osobnosti zo 6. decembra 1995 proti Spoločnosť 7 PLUS, s. r. o., a M. L., šéfredaktorovi týždenníka PLUS 7 dní.

Od   začiatku   konania   vedeného   pôvodne   pred   Obvodným   súdom   Bratislava   2 a ku dňu   doručenia sťažnosti   ústavnému súdu   pred okresným súdom   uplynulo viac ako 8 rokov a konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľka   uviedla,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   urýchlenie priebehu   konania   urgovala   písomným   podaním   z 11.   septembra   2001.   Listom z 12. novembra   2001   sa   obrátila   na   predsedu   okresného   súdu   vo   veci   prieťahov v predmetnom konaní, čo však neprinieslo zásadný pozitívny obrat.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k. 4 C 73/01 porušené.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3511/03 doručeným ústavnému súdu 2. júla 2004   predložil   k prijatej   sťažnosti   vyjadrenie,   súčasťou   ktorého   je   aj   stanovisko zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„1.   Pokiaľ   sa   mám   vyjadriť   k skutkovej   a právnej   zložitosti   veci   v štádiu,   kedy nemám riadne naštudovaný spis, môžem len konštatovať, že predmetom sporu je otázka ochrany   osobnosti.   To   si   vyžaduje   naštudovať   danú   problematiku,   preskúmať   doposiaľ vykonané dokazovanie a rozhodne nepovažujem túto vec za jednoduchú z toho hľadiska, že by bolo možné ju bez ďalšieho zisťovania a štúdia vybaviť okamžite. Uvedené právne spory sú považované za náročné aj preto, že tu dochádza k prelínaniu základných ľudských práv a do značnej miery závisia od úvahy súdu, k čomu je nepochybne potrebná široká znalosť problematiky ochrany osobnosti.

2. V roku 2002 boli zabezpečované podklady pre prejednanie veci, ktoré je potrebné preskúmať. Poukazujem na to, že pripojený trestný spis má okolo 1 400 strán. Procesné úkony vo veci sú zdokladované kanceláriou vo vyjadrení, na ktoré vyjadrenie odkazujem.

3. Pri zbežnom preskúmaní veci som nezistila prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p., ani konanie sťažovateľa, ktoré by spôsobovalo prieťahy.

4. Pokiaľ sa vo veci dlhšiu dobu nekoná z mojej strany, je to spôsobené vysokou zaťaženosťou v mojom senáte, kedy k dnešnému dňu mám evidovaných 432 nerozhodnutých civilných vecí a 525 nevybavených. Okrem toho mám zostatok vecí z pôvodne pridelenej agendy P, E, Er. Ďalej poukazujem aj na zvýšený nápad nových vecí za uplynulé obdobie a predpokladám, že správa súdu má presné údaje o zaťaženosti v mojom senáte.“

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku predsedu okresného súdu nevyjadril. Jeho   podanie   z 22.   júla   2004   obsahovalo   iba   súhlas   s upustením   od verejného   ústneho pojednávania a rozšírenie sťažnosti o Krajský súd v Žiline. V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že zvláštnosť konania pred ústavným súdom vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa)   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   meniť,   prípadne   rozširovať   rozsah subjektov,   voči   ktorým   sťažnosť   smeruje   (m.   m.   I.   ÚS   230/03).   Samotná sťažovateľka pôvodne v sťažnosti označila ako toho, voči ktorému sťažnosť smeruje, iba okresný súd. Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 66/04 z 11. marca 2004 bola preto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie len proti okresnému súdu. Z toho dôvodu sa ústavný súd návrhom na rozšírenie okruhu subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje, nemohol po prijatí sťažnosti zaoberať, tak ako to žiadala sťažovateľka.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 73/01 zistil nasledovný stav a priebeh konania:

- 12. februára 2001 bol okresnému súdu doručený spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 15 C 82/00 v právnej veci sťažovateľky, ktorý bol 15. februára 2001 zapísaný do registra pod sp. zn. 4 C 73/01,

- okresný súd prípisom z 21. marca 2002 žiadal Krajský súd v Košiciach o zaslanie trestného spisu sp. zn. 2 T 49/95, tento mu bol doručený 28. marca 2002,

- prípisom z 3. apríla 2002 žiadal okresný súd o poskytnutie súčinnosti Krajský úrad vyšetrovania   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   úrad   vyšetrovania“) a Krajskú prokuratúru Košice (ďalej len „krajská prokuratúra“),

- 22. apríla 2002 bol okresnému súdu doručený vyšetrovací spis krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-149/20-1992.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   II. ÚS 104/03),   pričom   „tento   účel   možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   súd   vo   veci   koná“ (m. m. II. ÚS 65/03,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (napr. III. ÚS 192/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03,   III. ÚS 247/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v predmetnom konaní je potrebné rozhodnúť o „návrhu na ochranu osobnosti“ sťažovateľky z dôvodu uverejnenia podľa sťažovateľky nepravdivých tvrdení v celoštátnom týždenníku, čím došlo k „neoprávneným zásahom do môjho práva na ochranu osobnosti“.

Predmetom   konania   je   teda   nárok   sťažovateľky   na   ochranu   osobnosti   podľa § 11 a nasl.   Občianskeho   zákonníka,   v ktorom   sa   sťažovateľka   okrem   iného   domáha aj uloženia   povinnosti   odporcovi   uverejniť   opravu   nepravdivých   údajov   v hromadnom informačnom prostriedku.

Konanie na ochranu osobnosti nie je možné hodnotiť ako právne zložité, pretože tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   praxe všeobecných   súdov.   Pokiaľ ide   o skutkovú (faktickú)   zložitosť   veci,   ústavný   súd   sa   čiastočne   stotožňuje   so   stanoviskom   zákonnej sudkyne pripojeným k vyjadreniu predsedu okresného súdu, že preukazovanie skutočností, o   ktoré sa   sťažovateľka opiera vo svojej žalobe (proces dokazovania), môže vyžadovať značnú   časovú   náročnosť.   Ide   však   len   o   predpoklad,   ktorý   nevyplynul   z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, keďže k samotnému dokazovaniu pred ním ešte nedošlo.   Právna   ani faktická   zložitosť   veci   nemôže   preto   ospravedlniť   doterajší   postup okresného súdu v posudzovanej veci.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že samotná sťažovateľka v konaní vedenom pred okresným   súdom   pod   sp. zn.   4 C 73/01   neprispela   k vzniku   prieťahov   v napadnutom konaní.

3. Použitím posledného kritéria, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   samotné   konanie   začalo   ešte   v decembri   1995,   keď sťažovateľka podala „návrh na ochranu osobnosti“ na miestne nepríslušnom Obvodnom súde   Bratislava   2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 C 73/01, t. j. od 12. februára 2001, keď táto vec bola postúpená okresnému súdu. Predmetná vec bola pred uvedeným obdobím z dôvodu   zaujatosti   sudcov,   resp.   súdov   prejednávaná   viacerými   súdmi   (Obvodný   súd Košice 2, Okresný súd Trebišov, Okresný súd Michalovce, Okresný súd Rožňava, Okresný súd Spišská Nová Ves, Krajský súd v Košiciach, Krajský súd v Žiline, Okresný súd Prešov), voči ktorým sťažnosť nesmerovala. Preto ústavný súd postupoval v tomto prípade podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov sa ústavný súd pri posudzovaní, či v konaní vznikli zbytočné prieťahy v konaní, nezaoberal obdobím od podania návrhu (6. december   1995)   do postúpenia   veci   okresnému   súdu   vedenej   na   ňom   pod   sp.   zn. 4 C 73/01 (12. februára 2001), ale prihliadal na skutočný začiatok konania pri rozhodovaní o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

Ústavný súd zistil, že okresný súd počas doterajšej doby trvania súdneho konania vedeného pod sp. zn. 4 C 73/01, ktorá je ku dňu vydania rozhodnutia ústavného súdu vyše 3 a pol roka, vykonal iba jeden procesný úkon, ktorý súvisel s obstaraním podkladov pre rozhodnutie. Týmto úkonom bol pokyn zákonnej sudkyne pre kanceláriu zo 14. marca 2002, aby okresný súd žiadal Krajský súd v Košiciach o zaslanie trestného spisu sp. zn. 2 T 49/95, krajský úrad vyšetrovania a krajskú prokuratúru o poskytnutie súčinnosti v predmetnej veci. Tento pokyn zákonnej sudkyne bol realizovaný prípisom z 21. marca 2002 (pre Krajský súd v Košiciach)   a   prípisom   z   3. apríla 2002   (pre   krajský   úrad   vyšetrovania   a   krajskú prokuratúru).

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že „závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú   prípravu“ (III.   ÚS   101/01).   Pokyn   zákonnej   sudkyne zo 14.   marca   2002   pre kanceláriu, aby žiadala o poskytnutie súčinnosti (zaslanie trestných spisov) orgány činné v trestnom konaní, prokuratúru a súd, jednoduchým úkonom nepochybne bol.

Po doručení trestných spisov okresnému súdu (28. marca 2002 a 22. apríla 2002) do dňa vydania rozhodnutia ústavného súdu nevykonal okresný súd žiaden procesný úkon smerujúci   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   bez   existencie   zákonnej prekážky   podľa   §   107   a nasl.   OSP,   čo   „ospravedlňovala“   zákonná   sudkyňa   rozsahom pripojeného   trestného   spisu,   množstvom   pridelených   a nevybavených   vecí   v senáte a zvýšeným nápadom nových vecí.

Uvedené argumenty zákonnej sudkyne ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Ústavný súd zastáva navyše názor, že bolo povinnosťou okresného súdu pristupovať v tejto   veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   pre   skutočnosť,   že   konanie   začalo   ešte v decembri   1995,   ale   aj   s ohľadom   na   predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   osobnosti sťažovateľky. Výsledok konania v takomto konaní má osobitný význam pre sťažovateľku, pretože sa priamo dotýka jej osobného statusu.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   C   73/01   konal   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   500 000 Sk,   keď   poukazuje   na   skutočnosť,   že „predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania“.Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je už samotné deklarovanie porušenia   jej   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, porušenie   týchto   základných   práv   sťažovateľky   však   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti prípadu   (predmet   sporu,   skutočný   začiatok   súdneho   konania),   možno   sumu   40   000   Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľkou požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   M.   F. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2004