znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. L., bytom V. n. T., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd zaručených v čl. l, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť zaručeného v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 207/01 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 372/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. februára 2003   doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   L.,   bytom   V.   n.   T.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie princípu zvrchovanosti   ustanoveného   v čl.   l   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), princípu   rovnosti   subjektov ustanoveného   v čl.   13 ods.   3   a 4 ústavy   a v   čl. 11   Listiny základných práv a slobôd v spojitosti so všeobecným zákazom diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. l a 2 ústavy a jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a   4   ústavy   a v   čl.   l   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. l ústavy postupom Okresného   súdu   Bratislava   V (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 207/01   a   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Co 372/02.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia   v r.   1998   a 1999   poskytovala   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   zrušenej Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok poisťovne Perspektíva konkurz. Sťažovateľka vyhodnotila túto situáciu tak, že u zrušenej zdravotnej   poisťovni   nastala   právna   skutočnosť   predpokladaná   zákonom,   a to   zistenie, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky, a preto   si   sťažovateľka   uplatnila   svoje   pohľadávky   voči   zrušenej   poisťovni   Perspektíva u Všeobecnej zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu na tento subjekt, výsledkom čoho boli zamietajúce rozhodnutia všeobecných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniká   jej   poskytovateľom   bezprostredná   škoda   na   majetku,   čím   podľa sťažovateľky zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti a narúša samotnú ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva.

Opierajúc   sa   o ustálenú   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyhodnocuje sťažovateľka   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“) ako obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným   záujmom.   Keďže   o citované   ustanovenie   oba   všeobecné   súdy   opreli   svoje rozhodnutie, došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej garantovaných práv a slobôd.

Zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 273/1994 Z. z., podľa názoru   sťažovateľky   zásadne   zmenil   podmienky   podnikania   a   retroaktívne   „odkladá podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť bola garantovaná na dobu neurčitú“.

Podľa sťažovateľky požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje predovšetkým tým, aby sa všeobecne záväzné právne predpisy   nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba v súlade s ústavou rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   v tomto   prípade   považuje   sťažovateľka za rozporný s čl. 1 ústavy. Postup zákonodarcu a označených súdov označila za rozporný s ústavným   princípom   rovnosti   vyjadreným   v čl.   11   Listiny   základných   práv   a slobôd a v čl. 12   ústavy   a tento   postup   spôsobil   stav,   ktorý   je   v priamom   rozpore   s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   štát   právnou   úpravou   v   tejto   oblasti   vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úhrad   považuje   sťažovateľka   za   zvláštny   druh vyvlastnenia   jej vlastníctva   nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   napadnutými   rozsudkami všeobecných   súdov   boli   porušené   citované   základné   práva,   a ústavnému   súdu   preto navrhuje, aby rozhodol nálezom, že:

„Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2002, č. k. 16 Co 372/02-29 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 5. 6. 2002, č. k. 6 C 207/01-13 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 300.000,- Sk k rukám navrhovateľa   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   z   titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

Sťažovateľka   odôvodňuje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   z   titulu nevyhnutnosti   vynaloženia   finančných   nákladov   na   obhajobu   svojich   ústavných   práv   a slobôd a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej praxi.

Ústavnému súdu bolo 26. marca 2003 doručené podanie sťažovateľky, ktorým presne označila v sťažnosti namietané ustanovenia ústavy a Listiny základných práv a slobôd.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 6 C 207/01-13 z 5. júna 2002 zamietol návrh sťažovateľky a krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 372/02-29 zo 14. novembra 2002 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním všeobecných súdov   a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. l ústavy a základného práva na rovnosť zaručeného v čl. 11 Listiny základných   práv   a   slobôd.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať   ani   postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa 154 ods. l Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie   vziať   do úvahy   iba   skutočnosti,   ktoré   tu   boli   v   čase   vyhlásenia   rozsudku. Okamih   uplatnenia   práva   je   viazaný   na   hmotnoprávne   posúdenie   zisteného   skutočného stavu vo veci podľa príslušných zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Ústavný   súd   poukazuje   najmä   na   to,   že   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia.   Súčasťou   takto   poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo   svojej   činnosti.   Neúspech,   resp.   strata   podnikateľa   vo   svojej   činnosti   predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí znášať podnikateľ rozhodne sám. Toto konštatovanie má oporu   v ustanoveniach   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších predpisov, ktoré podnikateľa prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti,   ako   aj   v rovine   právnorelevantnej.   Právnorelevantná   rovina   je   daná   právnou zodpovednosťou   podnikateľa   a v širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

K tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať podnetom na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka si právo na zaplatenie pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutej   zdravotnej starostlivosti spadajúceho   do   právneho   inštitútu   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   uplatnila   pred všeobecnými súdmi. O tomto práve všeobecné súdy aj rozhodli. Ústavný súd preto nie je oprávnený   konať a rozhodovať   o veciach,   ktoré   sú   zverené   do   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov. Uplatnenie ochrany označeného práva ústavným súdom podľa čl. 142 ods. 1 ústavy predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať, že ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať otázkou porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a čl. 11   Listiny   základných   práv   a slobôd,   keďže   tieto   ustanovenia   sú   spravidla   vždy porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003