znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 66/02-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 81/98 v spojení s postupom Policajného zboru Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 5. novembra 2002 doručené podanie J. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   zaručeného   čl.   46   a   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   43   Cb   81/98   v spojení   s postupom   Policajného   zboru   Slovenskej republiky pri doručovaní súdnych písomností.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43 Cb 81/98 zo   17.   septembra   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   2.   novembra   2001   a stal   sa vykonateľným 5. novembra 2001, bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 2 209 997 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   jej   právny   zástupca   3.   septembra   2002   na základe splnomocnenia prevzal upovedomenie o začatí exekúcie, z ktorého sa dozvedela, že na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43 Cb 81/98 zo 17. septembra 2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   2.   novembra   2001   a stal   sa   vykonateľným 5. novembra 2001, je povinná zaplatiť žalobcovi, t. j. spoločnosti KASTOR spol. s r. o., Štúrova 3, Bratislava, záväzok vo výške 2 209 997 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania vo výške 88 386 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 20 000 Sk.

Krajský súd v Bratislave v priebehu konania uznesením z 11. júna 2001 ustanovil žalovanej (sťažovateľke) opatrovníka, s ktorým potom vo veci ďalej konal a ktorému bol neskôr   doručený   aj   uvedený   rozsudok.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   neboli   splnené zákonné podmienky na tento postup zo skutkových dôvodov, ktoré podľa nej nasvedčujú tomu,   že   Krajský   súd   v Bratislave   nevenoval   pozornosť   zisťovaniu   jej   bydliska prostredníctvom dostupných dôkazových prostriedkov (rodičia, iné osoby, s ktorými žila v spoločnej domácnosti).

Rovnako policajti pri doručovaní zásielky z Krajského súdu v Bratislave nevypočuli rodičov sťažovateľky a neurobili pokus o doručenie prostredníctvom nich.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   uviedla   i tú   skutočnosť,   že   v citovanom   rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave   je   nesprávne   uvedené   i trvalé   bydlisko   sťažovateľky,   a to Kežmarské nám. 7, 811 01 Bratislava, pričom má trvalý pobyt riadne ohlásený a vedený od 29. januára 1999 na adrese Medená 108/19, Bratislava – Staré Mesto.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd konštatoval, že „postupom Krajského súdu Bratislava v konaní č. 43 Cb 81/98 v spojení s postupom príslušníkov Policajného zboru   Slovenskej   republiky   pri   doručovaní   súdnych   písomností,   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky J. B. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   č. 43 Cb 81/98-52 zo dňa 17. septembra 2001, a vrátil vec Krajskému súdu Bratislava, na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky, ako aj z jej príloh   ústavný súd zistil, že Krajský súd v Bratislave   rozsudkom   sp.   zn.   43   Cb   81/98   zo   17.   septembra   2001   zaviazal žalovanú (sťažovateľku)   zaplatiť   žalobcovi   sumu   2   209   997   Sk   s príslušenstvom   a rovnako   ju zaviazal   nahradiť   žalobcovi   trovy   konania   a trovy   právneho   zastúpenia.   Sťažovateľka (žalovaná) bola v konaní zastúpená opatrovníkom, ktorého jej ustanovil súd v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vzhľadom na to, že jej pobyt nebol známy.

Podľa § 29 ods. 2 OSP pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže predseda senátu ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu   adresu   v   cudzine   alebo   ak   je   doručenie   písomnosti   v   cudzine   spojené   s   ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý bol postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Vychádzajúc   z daného   stavu   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka bola v konaní pred Krajským súdom v Bratislave   zastúpená   opatrovníkom,   ktorý   je   oprávnený   byť   činný,   len   pokiaľ   dôvod zastúpenia trvá; jeho zánikom funkcia opatrovníka zaniká. Od zániku dôvodu, pre ktorý bol ustanovený   opatrovník,   účastník   konania   (sťažovateľka)   má   k dispozícii   všetky   právne prostriedky   slúžiace   mu   na   uplatnenie   práv   účastníka   konania,   vyplývajúce   mu   z jeho postavenia v konaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave a namietaným porušením základného práva nie je príčinná súvislosť. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bola rešpektovaná zákonná úprava pri ustanovovaní opatrovníka sťažovateľke, a postup tohto súdu v konaní, v ktorom   je   účastník   konania   zastúpený   ustanoveným   opatrovníkom,   pričom   účastník disponuje zákonnými prostriedkami na nápravu tohto stavu za predpokladu, že Krajský súd v Bratislave konal s opatrovníkom sťažovateľky, aj keď na to neboli splnené alebo zanikli zákonom ustanovené podmienky.

Preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   bola   sťažnosť   sťažovateľky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená bez toho, aby ústavný súd považoval za potrebné venovať   sa   ďalším   nedostatkom   sťažnosti   (správne   označenie   druhého   účastníka,   proti ktorému návrh smeruje).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2002