znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 659/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru P. sp. zn. ČVS: ORP-2543/SE-PO-2009 z 21.   decembra   2009   a   uzneseniami   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu justičnej a kriminálnej polície v P. sp. zn. ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009 z 12. decembra 2009 a z 30. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2013 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Obvodného oddelenia   Policajného   zboru   P.   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“)   sp.   zn.   ČVS:   ORP-2543/SE-PO-2009 z 21. decembra 2009 a uzneseniami Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v P. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009 z 12. decembra 2009 a z 30. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície z 12. decembra 2009 bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145   ods.   1   a   2   písm.   c)   Trestného   zákona   a   uznesením   obvodného   oddelenia z 21. decembra 2009 bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície z 30. decembra 2009 boli spojené obe veci na spoločné konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta: «Poukazujeme   na   zjavne   nezákonné   a   zjavne protiústavné slovné spojenia uvedené v napadnutých uzneseniach „... trestne stíham P. M. ako obvineného...“ Takéto ustanovenia Tr. poriadok nepozná, sú v zrejmom rozpore s § 206 ods. 1 Tr. poriadku, menia podstatu rozhodnutia, a táto vada robí napádané uznesenia nezákonnými a neústavnými.»

Podľa   sťažovateľa   sú   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   nezákonné   a   zmätočné a rovnako nezákonné a protiústavné je aj uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie, ktoré bolo vydané „podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku (per anologiam) s poukazom na § 18 ods. 1 trestného poriadku“.

Sťažovateľ ďalej namieta: „Týmto uznesením teda policajt spojil dve predtým vydané vadné,   zmätočné,   nezákonné   a   protiústavné   uznesenia   do   jedného   spoločného,   taktiež nezákonného   a   protiústavného   rozhodnutia   a   trestné   konanie   proti   sťažovateľovi pokračovalo, na základe týchto 3 rozhodnutí podaním obžaloby prokurátorom a vydaním rozsudku súdu...

Závažné pochybenia v procesnom postupe v prípravnom konaní, ale aj v úkonoch vykonaných prokurátorom [§ 231 pís.   a)§ 234 ods.   2 Tr.   poriadku] viedli k závažným vadám konania a súd preto nemohol a nesmel konať podľa § 237 ods. 1 Tr. poriadku, ale konal a rozhodol. Došlo k pochybeniu súdu aj podľa § 238 Tr. poriadku, nakoľko práve chybné,   nezákonné   až   neústavné   rozhodnutia   neboli   a   nikdy   nesmú   byť   spoľahlivým podkladom pre súdne rozhodovanie, pričom prípravné konanie nebolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku, predovšetkým v tom, opakujeme, že nebolo zákonne vznesené obvinenie a tým bol, okrem už uvedených hrubých porušení Tr. poriadku porušený tiež § 33 Tr. poriadku. Sťažovateľ nebol riadne obvinený zákonným spôsobom, nakoľko žiadne obvinenie voči nemu vznesené nebolo, ale napriek tomu sa vedie proti nemu súdne konanie, k dnešnému dňu rozsudok nie je právoplatný, spis sa nachádza na Krajskom súde v Prešove č. k. 5 To 25/2013.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Krajské riaditeľstvo PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície Odbor justičnej polície v P. a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v P. Obvodné oddelenie PZ P. Uzneseniami:

- ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009 zo dňa 12. 12. 2009

- ČVS: ORP-2543/SE-PO-2009 zo dňa 21. 12. 2009

- ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009 zo dňa 30. 12. 2009 porušili základné právo P. M. garantované Ústavou SR Čl. 2 ods. 2 a Čl. 17 ods. 2, veta prvá.

Zrušuje Uznesenie Krajského riaditeľstva PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009 zo dňa 12. 12. 2009

Zrušuje   Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   PZ   v P.   Obvodné   oddelenie   OZ P. ČVS: ORP-2543/SE-PO-2009 zo dňa 21. 12. 2009.

Zrušuje   Uznesenie   Krajské   riaditeľstvo   PZ   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície ČVS: KRP-65/OVK-PO-2009   zo   dňa   30.   12.   2009   o   spojení   veci   na   spoločné   trestné konanie.

Vracia trestnú vec do prípravného konania.

Priznáva náhradu trov konania podľa § 11 ods. 2 Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   –   2   úkony   (prevzatie   príprava   –   písomné   podanie sťažnosti) po 130,16 € + 2 x. rež. paušál 7,81 €, spolu priznaná náhrada trov 276,- €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvádzanom v petite sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 195/08).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti je na prvý pohľad zjavné, že sa sťažovateľ domáha rozhodnutia, na ktoré ústavný súd nemá právomoc. Proti všetkým sťažovateľom napádaným uzneseniam   boli   prípustné   sťažnosti,   o   ktorých   bol   príslušný   rozhodovať   prokurátor. Ústavný   súd   taktiež   nemôže   rozhodnúť   o   vrátení   veci,   ktorá   je   prerokúvaná   na   súde, do prípravného konania. Takéto rozhodnutie prislúcha všeobecnému súdu. Pre rozhodnutie na   predbežnom   prerokovaní   je   však   podstatné,   že   trestná   vec   sťažovateľa   nebola právoplatne skončená a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie pred Krajským súdom v Prešove.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať, resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na   ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť   podľa   jeho   názoru   v   dôsledku   protiprávneho   postupu   policajtov   obvodného oddelenia a úradu justičnej a kriminálnej polície. Súd prvého stupňa, ako aj v súčasnosti konajúci odvolací súd sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu   vrátane   zákonnosti a ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa   v   štádiu trestného   stíhania   predchádzajúcemu   podaniu   obžaloby   (obdobne   napr.   III.   ÚS   75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06). Z toho dôvodu treba námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy označenými uzneseniami policajtov považovať za predčasnú (obdobne pozri IV. ÚS 461/2011).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013