znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 657/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval návrh Ing. J. P., R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. A. Š., na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií č. VP/35/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. septembra 2013 doručený návrh Ing. J. P., R. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. A. Š., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   (ďalej   len   „výbor“)   č.   VP/35/13-K   z   25.   júna   2013   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uvádza:

«... dňa 25. 6. 2013 Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj ako „výbor“) v konaní o ochrane verejného záujmu a zamedzení rozporu záujmov, vedenom proti Ing. J. P., bývalému členovi predstavenstva Ž., a. s. B., trvale bytom... R. (ďalej len „Ing. J. P.“ alebo „verejný funkcionár“), rozhodol dňa 25. 6. 2013, číslo rozhodnutia: VP/35/13-K o porušení povinnosti verejného funkcionára, ustanovenej čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   (ďalej   len „ústavný zákon“). Výbor zároveň rozhodol i o uložení pokuty Ing. J. P. vo výške 805,- Eur zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára (ďalej aj ako „rozhodnutie“). V súlade s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona si týmto dovoľujeme v zákonnej lehote podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru z nasledovných dôvodov.

I. Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona: „Ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom   alebo   zákonom,   [...]   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom   sa   uvedie,   v   čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.“

Dôležitou súčasťou rozhodnutia je jeho odôvodnenie, ktorého obsah má ozrejmiť aké dôkazy   boli   podkladom   pre   rozhodnutie,   akými   úvahami   bol   orgán   vedený   a   ako   sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami, čo umožňuje kontrolu rozhodnutia tak po skutkovej ako aj po právnej stránke.

Odôvodnenie rozhodnutia však neobsahuje popis priebehu dokazovania, ani popis žiadnych dôkazových prostriedkov použitých na preukázanie, že verejný funkcionár nesplnil predmetnú povinnosť. Výbor len konštatuje, že povinnosť bola splnená až 10. 06. 2013, a to napriek   tomu,   že   zo   sprievodného   listu   k   predloženému   oznámeniu   vyplýva,   že   ide   len o náhradný exemplár pre prípad, že včas podané oznámenie sa stratilo v pošte výboru. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavného zákona: „K písomnému oznámeniu podľa odseku 1 verejný funkcionár priloží najneskôr do 30. apríla potvrdenie o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických a právnických osôb alebo iný doklad vydávaný na daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci kalendárny rok.“

Výbor nerozporuje, že citovanú povinnosť Ing. J. P. splnil. Pokiaľ výbor má za to, že Ing. J. P. nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, mal sa zaoberať otázkou, aký význam by malo priloženia o daňovom priznaní, pokiaľ by nebolo podané samotné oznámenie, ku ktorému má byť potvrdenie podľa čl. 7 ods. 2 ústavného zákona prílohou.

Ústavný   zákon   v   citovanom   článku   vyžaduje,   aby   bolo   porušenie   povinnosti preukázané.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   však   vyplýva,   že   v   predmetnom   prípade   bolo porušenie len konštatované bez vykonania akýchkoľvek dôkazov, hoci len preverenia knihy došlej   pošty   a   bez   zváženia   faktov   a   okolností   vyplývajúcich   z   vyjadrenia   Ing.   J.   P. Z odôvodnenia   rozhodnutia   nemožno   zistiť,   či   dokazovanie   riadne   prebehlo   a teda či je rozhodnutie v súlade s jeho výsledkami.

Máme za to, že podmienky na vydanie rozhodnutia o porušení povinnosti a udelení pokuty, konkrétne preukázanie porušenia, neboli splnené.

II. Bez ohľadu na procesné pochybenia uvádzané v predošlej časti sme presvedčení, že Ing. J. P. neporušil žiadnu povinnosť podľa ústavného zákona.

Napriek tomu, že sa javí ako akceptovaná prax, že verejní funkcionári podávajú oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, aj po skončení funkcie, domnievame sa, že táto   prax   je   v   priamom   rozpore   s   textom   ústavného   zákona   ako   aj   s   jeho   logickým výkladom...

Ústavný zákon... jednoznačne rozlišuje medzi postavením „verejného funkcionára“ a „výkonom funkcie“, keď postavenie verejného funkcionára priznáva aj osobám, ktoré už verejnú funkciu nevykonávajú.

Preto   je   potrebné   predmetné   ustanovenie   ústavného   zákona   vykladať   tak, že povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 trvá len počas výkonu funkcie.

Funkcia Ing. J. P. skončila 25. 04. 2012, preto sa nemohol v roku 2013 dopustiť porušenia povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Vyššie   uvedenú   interpretáciu   podporuje   aj   ustanovenie   čl.   9   ods.   12   ústavného zákona,   podľa   ktorého   „... Konanie   sa   zastaví   aj   vtedy,   ak   sa   verejný   funkcionár   pred hlasovaním o rozhodnutí podľa ods. 6 vzdá svojej funkcie.“

Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS 20/07-25 potvrdil, že toto ustanovenie je výbor povinný aplikovať bez ohľadu na to, či skutočne došlo k porušeniu povinnosti verejného funkcionára.

Preto   pokiaľ   pripustíme,   že   verejní   funkcionári,   ktorých   funkcia   skončila   iným spôsobom – napr. odvolaním či uplynutím funkčného obdobia, majú naďalej povinnosti podľa   ústavného   zákona,   resp.   môžu   byť   za   ich   porušenie   sankcionovaní,   dochádzalo by k zvýhodňovaniu   verejných   funkcionárov,   ktorí   sa   vzdali   funkcie,   oproti   verejným funkcionárom, ktorých postavenie je vo všetkých ohľadoch identické.

Domnievame sa preto, že súčasná prax, ktorá požaduje podávanie oznámení podľa čl. 7 ods.1 ústavného zákona je postavená na neudržateľnom výklade ústavného zákona, ktorý je v rozpore tak s jeho textom ako aj so zásadou rovnosti v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   (napr. PL. ÚS 21/2000; PL. ÚS 12/1997).“

Navrhovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 25. 06. 2013 č. r. VP 35/13-K zrušil a navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 Eur vrátane DPH, ktorá predstavuje dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu právneho   zastúpenia,   príprava   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia)   a   režijný   paušál v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.»

Výbor napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:«Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej „ústavný zákon“) v čl. 7 ods. 1 stanovuje verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujali   výkonu   verejnej   funkcie   a   počas   jej   výkonu   vždy do 31. marca   podať   písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Verejní   funkcionári   v   pôsobnosti   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií [čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona] sú povinní podať toto oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Napriek tomu verejný funkcionár Ing. J. P., bývalý člen predstavenstva Ž., a. s. B., ktorý mal povinnosť podať predmetné oznámenie za rok 2012 do 31. 3. 2013, predmetné oznámenie podal 10. 6. 2013.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   o   došlých   oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február − máj 2013 a k 31. 3. 2013 za rok 2012 a uznesením č. 171 z 23. mája 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 10. 6. 2013 v ktorom uviedol, že zákonnú povinnosť podať oznámenie si splnil v stanovenej lehote voči Národnej rade Slovenskej republiky, aj voči Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. V prípade, že došlo k strate jeho majetkového priznania, zasiela opätovne jeho kópiu vrátane podacieho lístka, teda dokladu o zaslaní daňového priznania fyzickej osoby za rok 2012.

Podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona,   ak   sa   v   konaní   preukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára   v   rozpore   sústavným zákonom   alebo zákonom   a   uložiť   pokutu podľa   čl.   9 ods. 10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže ide o porušenie povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok).

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak   sa   v   konaní   nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti ustanovené týmto ústavným zákonom.

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   verejného   funkcionára   zbaviť zodpovednosti   za   jeho   porušenie   z   takýchto   dôvodov.   Výbor   oznámenie   verejného funkcionára so skorším dátumom neeviduje, a menovaný nepredložil žiadny doklad, ktorý by potvrdzoval,   že   oznámenie   zaslal   včas.   Z   tohto   dôvodu   prijal   uznesenie,   ktorým sa menovanému   Ing.   J.   P.,   bývalému členovi   predstavenstva   Ž.,   a.   s.   B.   ukladá   pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu   verejného   funkcionára   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona.   Uvedené rozhodnutie bolo dňa 25, júna 2013 schválené uznesením č. 233.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie   jedna   dvanástina   z jeho   ročného   príjmu   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za výkon verejnej funkcie.»

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2007 Z. z. (ďalej   len   „ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z.“   alebo „ústavný   zákon   ochrane   verejného záujmu“)   dotknutý   verejný   funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   § 73a   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva   konanie   o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

Z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa vzťahuje   § 25   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sa   každý   návrh   predbežne prerokuje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten   návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, IV. ÚS 58/2011).

Navrhovateľ vo svojom návrhu žiada zrušiť rozhodnutie výboru po jeho preskúmaní ústavným súdom v konaní podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde označeného ako „konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“ (§ 73a a § 73b zákona o ústavnom súde), tvrdiac, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. splnil.

Podľa   čl.   2   ods.   1   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   verejným   funkcionárom je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 tohto ústavného zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   ujal   výkonu   verejnej   funkcie,   a   počas   jej   výkonu   vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Z   citovaných   ustanovení   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   vyplýva, že   každý verejný funkcionár má povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci rok vždy (periodicky, resp. pravidelne) do 31. marca nasledujúceho roku.

Navrhovateľ v návrhu tvrdí, že podmienky na vydanie rozhodnutia neboli splnené. Vo svojom návrhu v prvom rade namieta absenciu vykonania dokazovania výborom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia výboru v časti, v ktorej výbor formuloval svoje závery o vykonanom dokazovaní.

Súčasne ústavný súd poukazuje na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 174/09, v ktorej ústavný súd formuloval právny záver, podľa ktorého „v uvedenom konaní to bol práve navrhovateľ,   ktorý   bol   zaťažený   dôkazným   bremenom   preukázania   podania   oznámenia výboru“,   pričom   „záver   výboru   týkajúci   sa   nesplnenia   povinnosti   podať   oznámenie navrhovateľom   vychádzajúci   z   toho,   že   navrhovateľom   predložené   dôkazy   nemôžu spochybniť   tvrdenie   výboru   o   nedoručení   uvedeného   oznámenia   navrhovateľom,   ktoré je podložené evidenciou sekretariátu výboru (podľa tejto evidencie bolo uvedenou poštovou zásielkou   výboru   doručené   len   oznámenie   podľa   čl. 8   ods. 5   ústavného   zákona) a aj programom   16.   schôdze   výboru   z   3.   apríla   2008,   do   takej   miery,   aby   založilo odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie výboru.   Vzhľadom   na   uvedené   záver   výboru   o   nedoručení   oznámenia   navrhovateľom, z ktorého v napadnutom   rozhodnutí vychádzal, podľa   ústavného súdu   nemožno označiť za svojvoľný alebo arbitrárny.“.

Právny záver vyslovený ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 (z neho vyplýva obrana výboru aj v tejto veci, pozn.) založený na tom, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bolo podané riadne a včas, spočíva na dotknutom verejnom funkcionárovi, je aplikovateľný aj na vec navrhovateľa (rovnako aj uznesenie ústavného súdu IV. ÚS 635/2012 zo 14. decembra 2012).

Vychádzajúc   z uvedeného,   navrhovateľ   bol   v namietanom   konaní   zaťažený dôkazným bremenom preukázania podania predmetného oznámenia výboru. Navrhovateľ sa v rámci konania pred výborom dostal do dôkaznej núdze.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že výbor sa počas rokovania   23.   mája   2013   oboznámil   so   skutočnosťou,   že   navrhovateľ   ako   verejný funkcionár, bývalý člen predstavenstva Ž., a. s., B., ktorý svoju funkciu skončil 25. apríla 2012,   si   nesplnil   svoju   povinnosť   verejného   funkcionára   podľa   čl. 7   ods.   1   ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Výbor   v   rozhodnutí   uviedol,   že   neevidoval   oznámenie navrhovateľa so skorším dátumom, pričom „menovaný nepredložil nijaký doklad, ktorý by potvrdzoval,   že   oznámenie   zaslal   včas“ –   z   čoho   vyplynulo,   že   mal   k   dispozícii iba oznámenie   podané   po   jeho   výzve   navrhovateľovi   z   23.   mája   2013,   ktoré   mu   bolo doručené 10.   júna 2013.   Po   vyhodnotení skutočností,   ktoré navrhovateľ   uviedol   v   liste z 10. júna   2013   na   obhajobu   svojho   tvrdenia,   že   zákonnú   povinnosť   podať   oznámenie si splnil včas, výbor dospel „po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať“, a preto je toho názoru, že navrhovateľ porušil svoju povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok, a z toho dôvodu mu uložil pokutu za nesplnenie uvedenej povinnosti. Ústavný súd taký postup výboru pokladal za odôvodnený.

V ďalšej časti návrhu navrhovateľ tvrdí, že vzhľadom na skončenie jeho funkcie 25. apríla 2012 „sa nemohol v roku 2013 dopustiť porušenia tejto povinnosti podľa čl. 7 ods.   1 ústavného zákona“, pretože «pokiaľ ústavný zákon výslovne dáva povinnosť len verejným   funkcionárom,   ktorí   spĺňajú   zužujúcu   podmienku   „počas   výkonu   funkcie“, nemožno   ho   uplatňovať   aj   na   verejných   funkcionárov   podľa   druhej   vety   čl.   3   ods.   1 ústavného zákona, teda takých, ktorí funkciu už nevykonávajú.». V tejto súvislosti ústavný súd   poukazuje na uznesenie   č.   k. PLz.   ÚS   1/2010-10 zo 7.   júla 2010,   ktorým   plénum ústavného   súdu   prijalo   podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde   zjednocujúce   stanovisko k právnemu názoru vo veci vedenej pod sp. zn. II.   ÚS 223/2010 a k právnemu názoru vyjadrenému v nálezoch vedených pod sp. zn. IV. ÚS 293/07 z 31. januára 2008, sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. apríla 2008 a sp. zn. IV. ÚS 95/08 z 11. septembra 2008. Podľa tohto zjednocujúceho stanoviska „verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon   funkcie,   do   31.   marca   nasledujúceho   kalendárneho   roku“.   Týmto   zjednocujúcim stanoviskom ústavný súd prekonal judikatúru, na ktorú poukazuje navrhovateľ, a senáty sú ním   v ďalšom   konaní od   prijatia   tohto zjednocujúceho   stanoviska   podľa   § 6 zákona o ústavnom súde viazané.

Ústavný súd považoval postup, ako aj napadnuté rozhodnutie výboru č. VP 35/13-K z   25.   júna   2013,   že   navrhovateľ,   ktorý   skončil   funkciu   člena   predstavenstva   akciovej spoločnosti 25. apríla 2012, porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. tým, že oznámenie za rok 2012, ktoré mal podať do 31. marca 2013, podal až   po   výzve   výboru   10.   júna   2013,   za   správne   a   odôvodnené,   nezakladajúce   dôvody na spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie, a preto odmietol návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013