znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 656/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   R.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Š. M., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. R. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2013 doručená sťažnosť a tiež doplnenie sťažnosti Z. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mestskej časti B. (ďalej len „mestská časť“) č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozhodnutím   mestskej   časti   č.   SU-8703-90/2011/pk/VL z 27. mája 2011 bola sťažovateľka uznaná za vinnú

„zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. c) Stavebného zákona, ktorého sa dopustila tým, že od 04. 11. 2010 do 22. 11. 2010 odstránila stavbu so súpisným číslom 3255 na pozemku parcelné číslo..., katastrálne územie..., bez právoplatného stavebného povolenia tunajšieho stavebného úradu. Stavbu so súpisným číslom... odstránila vlastníčka ku dňu 22. 11. 2010 úplne, až po základy a je vinnou zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b) Stavebného zákona, ktorého sa dopustila tým, že začala realizovať v čase od 02. 12. 2010 do 05. 01. 2011 novú stavbu polyfunkčného objektu na pozemku parcelné číslo... za ktoré priestupky jej bola uložená pokuta vo výške 5 000,- Eur a súčasne bola zaviazaná na zaplatenie paušálnych trov konania vo výške 16,- Eur.“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala predpojatosť zamestnancov, ktorí zisťovali skutkový stav a rozhodovali vo veci, a tiež to, že jej neboli doručené relevantné písomnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:

«Listom zo dňa 02. 12. 2011 bývalý Krajský stavebný úrad v B. (ďalej len „bKSÚ“) sťažovateľke oznámil, že odvolanie bolo oneskorene podané, k namietanej predpojatosti starostu uviedol, že starosta je správnym orgánom v administratívnych vzťahoch, nie je zamestnancom   obce   ani   členom   správneho   orgánu   a   preto   starostu   nemožno   z rozhodovania vylúčiť.»

Sťažovateľka následne podala návrh na obnovu konania podľa § 62 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) proti rozhodnutiu mestskej časti z 27. mája 2011. V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza:

«Dňa   02. 05. 2013   sťažovateľka   podala   návrh   na   obnovu   konania smerujúceho voči rozhodnutiu   Mestskej   časti   B.   zo   dňa   27.   05.   2011   č. SU-8703- 90/2011/pk/VL, keď ako dôvody obnovy konania uviedla rozhodovanie vylúčeným orgánom [§ 62 ods.   1 písm.   d)   Správneho   poriadku]   a   nesprávny   postup   Stavebného   úradu D., ktorým sa sťažovateľke odňala možnosť zúčastniť sa na konaní a toto mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie, pričom náprava sa nemohla urobiť v odvolacom konaní [§ 62 ods. 1 písm. c)   Správneho   poriadku].   Sťažovateľka   súčasne   vzniesla   námietku   predpojatosti starostu ako aj ostatných pracovníkov stavebného úradu vrátane Ing. Ľ. V. (čl. II návrhu na obnovu) a rovnako tiež zdôvodnila, prečo je oslobodená od platenia správneho poplatku za návrh na obnovu konania (čl. III návrhu na obnovu).

Dňa 01. 06. 2013 bola sťažovateľke doručená, starostom Ing. J. S. podpísaná, výzva Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50 Eura podľa položky č. 1 sadzobníka správnych poplatkov (bez uvedenia bodu položka a číselného označenia časti sadzobníka   správnych   poplatkov)   z.   č.   145/1995   Z.   z.   o správnych   poplatkoch,   teda za „návrh na   obnovu konania na   orgáne   štátnej   správy“.   Výzva sa žiadnym spôsobom nezaoberala   dôvodmi   oslobodenia   od   povinnosti   zaplatiť   správny   poplatok   uvádzanými v návrhu na obnovu zo dňa 01. 05. 2013 (čl. II návrhu na obnovu). Výzvu podpísal starosta Ing. J. S. a ako vybavujúca osoba bola uvedená Ing. Ľ. V.

Dňa 13. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 03. 06. 2013 opätovne zdôvodnila   svoje   oslobodenie   od   zaplatenia   správneho   poplatku   za   návrh   na   obnovu konania.

Dňa 28. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 27. 06. 2013 žiadala odstránenie   prieťahov   v   konaní   vzhľadom   na   nezastavenie   konania   pre   nezaplatenie správneho   poplatku   a   ani   nerozhodnutie   o   námietke   predpojatosti,   teda   pre   absenciu akéhokoľvek,   vzhľadom   na   predchádzajúci   postup,   očakávateľného   konania   Stavebného úradu D.

V júli 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie č. SU-10016/3882/2013 zo dňa 08. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S., ktorým bolo rozhodnuté o námietke predpojatosti vznesenej v návrhu na obnovu konania o priestupku ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 avšak len v časti pracovníčky Ing. Ľ. V. O predpojatosti ostatných pracovníkov Stavebného úradu D. vrátane starostu Ing. J. S., nebolo ku dňu vyhotovenia tejto sťažnosti rozhodnuté.

Následne   ešte   v   júli   2013   bolo   sťažovateľke   doručené   rozhodnutie   č.   SU- 10027/3882/013/VL zo dňa 16. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S., ktorým bolo zastavené „konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703- 90/2011/pk/VL   zo   dňa   27.   05.   2011   právoplatné   dňa   29. 06. 2011   z   dôvodu“, že sťažovateľka   „nezaplatila   príslušný   správny   poplatok   v stanovenej   zákonnej   lehote“. Rozhodnutie   bolo   odôvodnené   v   podstate   tým,   že   obnova   konania   je   konanie   podľa oddielu 2 správneho poriadku a podlieha spoplatneniu podľa Položky 1 bod 1, Sadzobníka správnych poplatkov. Nemožnosť vylúčiť starostu je daná tým, že starosta je podľa čl. 20 štatútu hlavného mesta SR B. v majetkovoprávnych veciach štatutárnym orgánom mestskej časti, v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom, teda nie je zamestnancom obce ani členom správneho orgánu.»

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   na   trestný   charakter   obvinenia   zo   spáchania priestupku   a   tiež   aj   konania   o   priestupku.   Na   podporu   svojej   argumentácie   uvádza judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“).   Ďalej   uvádza, že „z charakteru   priestupkového   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   uložení   sankcie za protiprávne konanie má fyzická osoba aj v tomto konaní právo na prerokovanie svojej veci   pred   nestranným   orgánom   podľa   Dohovoru...   a   podľa   Charty   základných   práv Európskej únie 2007/C 303/01... má takéto právo bez ohľadu na charakter priestupkového konania.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   prezentuje   rozsiahlu   argumentáciu, pričom tvrdí,   že   možno   namietať   predpojatosť   starostu   mestskej   časti   napriek   tomu, že nie je zamestnancom, ale voleným zástupcom mestskej časti. V sťažnosti ďalej uvádza:„Starosta   Mestskej   časti   B.   ako   namietaný   orgán   mal   námietku predpojatosti vznesenú   sťažovateľkou   voči   nemu   bezodkladne   predložiť   na rozhodnutie   nadriadenému orgánu a to OÚB (§ 11 ods. 1 Správneho poriadku), o námietke predpojatosti Ing. J. S. ako starostu Mestskej časti B. však do dnešného dňa rozhodnuté nebolo. Dôsledkom tohto nekonania   je bránenie   sťažovateľke   v   práve   na   prejednanie   a   rozhodnutie   veci   pred nestranným   orgánom   a   s   tým   spojená   právna   neistota   sťažovateľky.   Uvedený   postup Stavebného   úradu   D.   je   tiež   porušením   práva   na   dobrú   správu   vecí   verejných, ustanoveného v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorého aplikácie sa týmto domáhame. Rozpor s právom na dobrú správu vecí verejných podľa Charty základných práv Európskej únie 2007/C 303/01 (čl. 41 ods. 1) vyplýva aj z odbornej literatúry (napr. R. Pomáhač : Základy teórie verejné správy, Plzeň, Aleš Čenek, 2011, str. 158), podľa ktorej je princíp nestranného úradného postupu jedným zo štandardov dobrej správy.“

Svoju   argumentáciu   v   prospech   možnosti   namietať   predpojatosť   starostu sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   rozvíja   aj   s   odkazmi   na   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 S 222/2011-25 z 25. apríla 2011 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) č. k. 3 As/2/2013-22 zo 17. apríla 2013. Podľa jej argumentácie napriek rozdielom v právnej úprave, príslušné závery najvyššieho správneho súdu sú systémové a vyplývajú aj z Listiny základných práv a slobôd (čl. 36) a implicitne aj z dohovoru (čl. 6) a Charty základných práv Európskej únie.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:„V súvislosti s námietkou predpojatosti starostu tiež poukazujeme na skutočnosť, že zaužívanosť   postupu   spočívajúceho   v   nemožnosti   namietať   predpojatosť   starostu vychádza   pravdepodobne   aj   zo   stanoviska   Konzultačného   zboru   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku č. 3 zverejneného v čiastke 7/2009 (kópiu pripájame). Odhliadnuc od jeho rozporu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (čl.   6),   Ústavou   Slovenskej   republiky   (čl.   46)   v   čase   jeho   zrodu a aktuálne aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie 2007/C 303/01, tento vychádzal z právnej úpravy účinnej do 31. 3. 2010 vrátane (§ 27 ods. 1 z. č. 369/1990 Zb. o obecnom   zriadení),   ktorá   je,   pokiaľ   ide   o   procesný   postup   v   konaní   pred   obcami, podstatným   spôsobom   zmenená.   Rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky v predmetnej veci o námietke predpojatosti tak bude mať aj všeobecný vplyv na ochranu ľudských práv a slobôd, teda nielen v tomto konaní.“

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   to,   že   správny   orgán   je   povinný   rozhodnúť o námietke   predpojatosti,   nepostačuje,   aby   sa   s   ňou   vysporiadal   len   v   odôvodnení rozhodnutia. Ďalej v tejto súvislosti uvádza:

„Máme teda za to, že okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím starostu, o ktorého predpojatosti nebolo vôbec rozhodnuté, spolupôsobili na vypracovaní tohto   rozhodnutia   aj   osoby,   o   ktorých   nepredpojatosti   nebolo   rozhodnuté   zákonných spôsobom.   Pokiaľ   ide   o samotné   rozhodovanie   o predpojatosti   Ing.   Ľ.   V.   poukazujeme na formálnosť tohto rozhodovania, keď v rozhodnutí o jej predpojatosti nebolo žiadnym spôsobom   vysporiadané   s   podstatou   námietky   predpojatosti,   s   jednotlivými   prejavmi a dôvodmi predpojatosti, ale len arbitrárne konštatovali, že Ing. Ľ. V. nie je predpojatá. Pochybnosti   o   riadnom   preskúmaní   dôvodov   predpojatosti   tvrdených   sťažovateľkou vyplývajú aj z výzvy Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50 Eura (zo dňa 28. 05. 2013), ktoré ešte pred rozhodnutím o predpojatosti pripravila samotná namietaná pracovníčka Ing. Ľ. V. Tento úkon nie je úkonom, ktorý by nemohol vykonať iný pracovník   Mestskej   časti   B.,   nejedná   sa   teda   o   úkon   v   zmysle   §   11   ods.   2   Správneho poriadku.   Navyše   nebolo   potrebné   vyrubiť   správny   poplatok   pred   rozhodnutím o predpojatosti.   Keďže   nebolo   rozhodnuté   o   predpojatosti   Ing.   J.   S.,   nemohol   tento rozhodnúť o predpojatosti Ing. Ľ. V.“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka namieta, že konanie o návrhu na obnovu konania vo veciach priestupkov nemožno zastaviť pre nezaplatenie správneho poplatku, pričom   poukazuje   na   §   4   ods.   3   písm.   b)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 145/1995 Z. z.“). Ďalej sťažovateľka uvádza:

«Mestská   časť   B.   dôvodila,   že   podľa   §   4   ZSpP   sú   oslobodené   úkony   súvisiace s vykonávaním   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   o   priestupkoch,   nakoľko   §   79 a vyhláška MV SR č. 393/1990 Zb. ustanovujú paušálnu sumu trov konania. Odhliadnuc od skutočnosti,   že   vyhláška   MV   SR   č.   393/1990   Zb.   je   zrušená   vyhl.   č. 411/2006 Z.   z., táto obsahuje   úpravu   platenia   paušálnych   trov   priestupkového   konania   a nie   správnych poplatkov, keď paušálne trovy konania nie sú správnym poplatkom...

Súčasne   poukazujeme   na   dôvodovú   správu   k   návrhu   zákona   schváleného ako z. č. 232/1999 Z. z..., ktorým zákonom sa dočasne zaviedlo oslobodenie od platenia správnych poplatkov pri správnych deliktoch a napriek textu zákona viažuceho oslobodenie na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, z dôvodovej správy   k   zákonu   vyplýva,   že   zákonodarca   nechcel   obmedziť   oslobodenie   od   platenia správnych poplatkov len na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o správnych deliktoch, ale oslobodenie malo byť všeobecné...

Ďalej   nesprávnosť výkladu ustanovenia § 4 ZSpP   vyplýva nepriamo aj z úpravy spoplatnenia   úkonov   podľa   zákona   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám.   Tento   zákon má vykonávací   predpis   a   to   vyhl.   MF   SR   481/2000   Z.   z...   Výslovne   sa   žiadne   ďalšie poplatky (uvedené úhrady nákladov nie sú správnym poplatkom) v súvislosti s konaním podľa tohto zákona neplatia, je teda zrejmé, že pokiaľ má byť toto konanie oslobodené, mal tým   zákonodarca   na   mysli   aj   konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania   a   podnet   na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na orgáne štátnej správy.

V súvislosti s týmto poukazujeme aj na skutočnosť, že zákon o správnych poplatkoch neumožňuje   požiadať   o   oslobodenie   od   správnych   poplatkov   v   prípade   osôb   s   menším majetkom, pre ktoré by bolo platenie zaťažujúce. Uvedený „nedostatok“ je však sanovaný tým,   že   v   konaniach,   kde   by   sa   nemajetnosť   mohla   negatívne   premietnuť   do   výkonu spravodlivosti   je   zabezpečené   oslobodenie   od   správnych   poplatkov,   v   konaniach, kde sa vzhľadom   na   predmet   spoplatňovaného   úkonu   majetnosť   predpokladá,   takéto oslobodenie nie je. Medzi konania kde majetnosť nesmie mať vplyv na výkon spravodlivosti patria prirodzene okrem vecí týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia aj veci priestupkové. Máme teda za nesprávne vykladať zákon o správnych poplatkoch tak, aby majetok bol meradlom   dosiahnutia   spravodlivosti   v   konaní,   ktoré   je   charakterom   trestným   konaním v širšom zmysle.»

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   to,   že   záver   mestskej   časti   zrejme   vychádza zo stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré je založené na tom, že návrh na obnovu   konania je konaním podľa   §   65 a nasl.   Správneho   poriadku.   Podľa   odkazu pod čiarou v § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 145/1995 Z. z. oslobodenie sa má týkať len konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 393/1990 Zb., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch   (ďalej   len   „vyhláška   č.   393/1990   Zb.“).   Sťažovateľka   argumentuje, že poznámka pod čiarou nie je súčasťou právnej normy a zároveň je neaktuálna, pretože vyhláška č. 393/1990 Zb. už nie je účinná a bola nahradená inou vyhláškou. Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Nie   je   správne   ani   odlišovanie   konania   o   priestupku   a   argumentácia,   že   ide o konanie   podľa   iného   zákona   ako   Priestupkového   zákona.   Návrh   na   obnovu   konania je procesný   návrh,   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   a   ako   taký   sa   vždy   týka Priestupkového   zákona,   ktorý   sa   sčasti   aj   na   takéto   konanie   aplikuje   (napr.   čo   do účastníctva). Nie je preto možné dôvodiť, že je iný poplatkový režim na riadne konanie a odvolacie   konanie   na   jednej   strane   a   na   konanie   o   návrhu   na   obnovu   a   o   podnete na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Konanie   o   obnove   konania   vo   veci   priestupku   preto   nie   je   možné   zastaviť pre nezaplatenie správneho poplatku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„...   Mestská   časť   B.   rozhodnutím   o   zastavení   konania   o priestupku   č.   SU- 10027/3882/2013/VL zo dňa 16. 07. 2013 porušila základné právo Z. R. domáhať svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods. 2   Ústavy...   a právo na prejednanie záležitosti pred nestranným súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...... Rozhodnutie Mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo dňa 16. 07. 2013, ktorým bolo zastavené konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703- 90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Mestskej časti B.

...   Z.   R.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 300,- Eur..., ktoré je Mestská časť B. povinná jej zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... Mestská časť B. je povinná uhradiť Z. R. náhradu trov právneho zastúpenia v sume   331,12   Eura...   na   účet   právneho   zástupcu...   do 30   dní   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje   tým,   že   mestská   časť   viacnásobne   porušila   jej   právo   –   rozhodovaním predpojatým orgánom a odmietnutím spravodlivosti, pretože rozhodla o zastavení konania pre nezaplatenie správneho poplatku. Ďalej uvádza:

„Ide o celkom zrejmé porušenie základného práva sťažovateľky, porušenie ktorého však má negatívny vplyv nielen v majetkovej sfére sťažovateľky, ale aj v osobnostnej sfére sťažovateľky a môže vytvárať negatívny vzťah okolia k sťažovateľke. Ďalej poukazujeme na dlhotrvajúcu nemožnosť   sťažovateľky   dosiahnuť   spravodlivé rozhodnutie   vo   veci ako aj stratu dôvery sťažovateľky v zákonné rozhodovanie Mestskej časti B... a s tým spojenej neistoty ako občianky dlhodobo žijúcej v tejto mestskej časti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v podstatnej časti odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutím mestskej časti č. SU-10016/3882/2013 z 8. júla 2013. Namietané porušenie uvedených práv rozhodnutím z 8. júla 2013 však sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyjadrila relevantným spôsobom v petite svojej sťažnosti, preto túto časť sťažnosti ústavný súd považuje výlučne za súčasť argumentácie sťažovateľky. V petite sťažnosti   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím mestskej časti č. SU-10027/3882/013/VL zo 16. júla 2013, ktorým bolo zastavené konanie o návrhu na obnovu konania z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku.

Sťažovateľka   bez   výzvy   ústavného   súdu   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním z 18. septembra 2013 označeným ako „Doplnenie sťažnosti na porušenie práva“, pričom v tomto   podaní   uvádza,   že   zaslala   verziu   sťažnosti „pred   jej   doplnením...   a   pred finalizáciou textu. Posielam teda sťažnosť v stave ako ju žiadam prejednať a to aj spolu s prílohami.“. Z uvedeného podania je zrejmé, že bolo vypracované advokátom, zástupcom sťažovateľky,   pričom   k   tomuto   podaniu   bolo   priložené   aj   splnomocnenie,   ktorým sťažovateľka splnomocnila advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. K predmetnej sťažnosti sťažovateľky nebolo priložené namietané rozhodnutie mestskej časti zo 16. júla 2013.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyžiadať doplnenie sťažnosti o namietané rozhodnutie mestskej časti zo 16. júla 2013. Predmetnú vec prerokoval v tom rozsahu, ako to sťažovateľka vyjadrila v petite sťažnosti, a na základe skutočností, ktoré vyplývajú výlučne z odôvodnenia predmetnej sťažnosti a jej doplnenia.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a   predtým,   než   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy   je v niektorých   prípadoch   dovolené   „ex   lege“,   tento postup nie   je ale namieste v prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza:   „Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd.“,   pričom   neustanovuje,   v   akom   type   súdneho konania   a   na   základe   akého   návrhu   majú   súdy   takéto   rozhodnutia   preskúmavať,   a   ani sa nezmieňuje   o   druhu   rozhodnutí,   ktoré   by   mohli   byť   (z   tohto   dôvodu)   vylúčené zo súdneho   preskúmavania,   pretože   smeruje   výlučne   k   ich   obsahovej   stránke   a   jej prostredníctvom   k   základným   právam   a   slobodám.   V   dôsledku   toho   v   prípade,   keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako aj orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ďalších   právnických   osôb,   ako   aj   fyzických   osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo   o   rozhodnutie,   ktoré po vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť.

Podľa   §   247   ods.   3   OSP   predmetom   preskúmania   môže   byť   za   podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 248 OSP súdy nepreskúmavajú

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo   technického   stavu   vecí,   ak   samy   osebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.Podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z. z. ak poplatky splatné podľa § 8 tohto zákona nebudú   zaplatené,   správny   orgán   úkon   nevykoná   a   konanie   zastaví.   Proti   rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať.

Podľa § 18 zákona č. 145/1995 Z. z. v konaní vo veci poplatkov sa postupuje podľa všeobecného predpisu o správnom konaní.

Podľa § 70 Správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.

Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je určujúci pre rozsah právomoci správneho súdnictva a vymedzuje zároveň vzájomný vzťah medzi správnym súdnictvom a ústavným súdnictvom. Všeobecná právomoc správneho súdnictva je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Z čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež možno vyvodiť úplnú jurisdikciu správneho súdnictva pri kontrole rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vývoj právnej úpravy správneho súdnictva   zakotveného   v Občianskom   súdnom   poriadku   postupne   smeruje   k   výraznému obmedzeniu   rozsahu,   v akom   je vylúčený súdny   prieskum   rozhodnutí   orgánov   verejnej správy (napr. zrušenie prílohy A k § 248 ods. 3 OSP).

Ústavný súd už konštatoval, že z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná   a   ktoré   boli   vyhlásené   spôsobom ustanoveným   zákonom   (čl.   7   ústavy).   Vylúčenie   správneho   rozhodnutia   zo   súdneho preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z tejto koncepcie právomoci všeobecného vrátane správneho súdnictva vyplýva vylúčenie súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy ako určitej výnimky, ktorá musí byť odôvodnená už uvedeným spôsobom (PL. ÚS 26/01).

Podstatným   obsahom   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   namietaným rozhodnutím   mestskej   časti   č.   SU-10027/3882/2013/VL   zo   16.   júla   2013   o   zastavení konania o návrhu na obnovu konania bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenia   zákona   č.   145/1995   Z.   z.   a   ani   ustanovenia   Správneho   poriadku, prípadne iného zákona v tomto prípade výslovne nevylučujú možnosť domáhať sa, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia mestskej časti o zastavení konania o návrhu na obnovu konania vo veci priestupkov. Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) konštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania je síce svojím charakterom procesným   rozhodnutím,   netýka   sa   však   vedenia   konania,   ale   ukončuje   konanie bez meritórneho prejednania. Ako také podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa zákonnej   úpravy   účinnej   od   1.   januára   2004,   lebo   nie   je   predbežnej   povahy   a   netýka sa vedenia konania. Končí sa ním – aj keď výlučne z procesných dôvodov, pre prekážky procesného charakteru – administratívne konanie v konkrétnej veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 71/04 zo 17. augusta 2004). Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v predmetnej veci nejde o rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa § 248 písm. a) OSP.

V tomto kontexte sa javí, že pre posúdenie, či je daná právomoc všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva, je určujúce, či rozhodnutie mestskej časti je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 OSP, teda že ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní alebo rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb (sťažovateľky) alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb (sťažovateľky) priamo dotknuté.

V tejto súvislosti je rozhodujúce, že základom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že namietaným rozhodnutím mestskej časti bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedené   tvrdenie   je   jedným z predpokladov uplatnenia právomoci súdov v systéme správneho súdnictva a je zároveň obsahovou   náležitosťou   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy   (§   247   ods.   1   OSP).   (Na   tomto   základe   by   bolo   možné   posúdiť   sťažnosť sťažovateľky   z   obsahového   hľadiska   aj   ako   žalobu   podľa   §   247   a   nasl.   OSP,   pozn.). Ústavný súd nie je oprávnený v tomto štádiu konania posúdiť, či v tejto veci rozhodnutie mestskej   časti   je   rozhodnutím   v   zmysle   §   244   ods.   3   OSP,   pretože   by   tým   zasiahol do právomoci   súdov   v   systéme   správneho   súdnictva.   Na   tomto   základe   možno   len konštatovať,   že ak sťažovateľka   tvrdí,   že   namietaným   rozhodnutím   mestskej   časti   bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo   jej povinnosťou   rešpektovať   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   ktorý je ústavným   príkazom,   a   uplatniť   právomoc   všeobecných   súdov   v   systéme   správneho súdnictva, ktoré preskúmavajú zákonnosť (a implicitne aj ústavnosť) rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013