znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 655/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž.,   zastúpeného advokátom   Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C/107/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/107/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti odporcom v 1. rade: R., a. s., K., v 2. rade: S., s r. o., Ž., a v 3. rade: S., s. r. o., Ž. (ďalej len „odporcovia“), ktorým sa domáha zaplatenia sumy 25 292,11 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na postup okresného súdu v namietanom konaní, pričom argumentuje, že v dôsledku nečinnosti a neefektívneho postupu okresného súdu bolo porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza:

„Výzvou   zo   dňa   5.   1.   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania. Na to reagoval sťažovateľ podaním zo dňa 28. 2. 2006, pričom súd až uznesením   zo   dňa   2.   8.   2006   doručeným   sťažovateľovi   dňa   15.   8.   2006,   t.   j. po 6 mesiacoch   od   reakcia   navrhovateľa,   odmietol   žalobu   navrhovateľa.   Toto   obdobie predstavuje zrejmú nečinnosť okresného súdu a nemožno takýto postup súdu hodnotiť inak ako konanie bez zbytočných prieťahov.

Následne Krajský súd v Žiline na základe odvolania sťažovateľa zrušil uznesením č. k. 30 Co/8/2006-40 zo dňa 23. 10. 2006 vyššie uvedené uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Potom okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku výzvou zo dňa 23. 1. 2007.

Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd na deň 17. 4. 2007 teda po takmer 14 mesiacoch   od   podania   žaloby.   Vzhľadom   na   to,   že   súd   po   tomto   pojednávaní   bol dlhú dobu   nečinný,   sťažovateľ   podal   dňa   8.   7.   2008   predsedovi   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadal o vytýčenie pojednávania. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až   dňa   9.   2.   2009,   teda   takmer   po   2   rokoch   od   prvého   pojednávania,   pričom   medzi pojednávaniami nebol vykonaný žiadny iný úkon. Podľa názoru sťažovateľa vyššie opísaný postup okresného súdu v konaní spĺňa charakter zbytočných prieťahov v konaní.

Okresný   súd   vyhlásil   rozsudok   vo   veci   dňa   30.   11.   2009,   ktorým   žalobu zamietol. Na základe   odvolania   sťažovateľa   však   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením č. k. 7 Co/85/2010-442 zo dňa 6. 10. 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.   Tu zdôrazňujem,   že odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, pretože zhliadol právne posúdenie veci zo strany okresného súdu ako nesprávne.

Vyššie   uvedené   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   doručené   na   okresný   súd   dňa 3. 3. 2011,   pričom   okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   až   na   16.   1.   2012, čo sťažovateľ považuje za zbytočné prieťahy v konaní. Ďalej súd ustanovil znalca z odboru stavebníctvo,   odhad   hodnoty   nehnuteľností,   uznesením   16   C   107/2005-507   zo   dňa 19. 7. 2012, ktorého úlohou bolo určiť všeobecnú hodnotu ceny pozemku a nájmu obvyklého v   danom   čase   a   mieste.   Upriamujem   pozornosť   na   to,   že   toto   ustanovenie   znalca   súd vykonal po viac ako 14 mesiacoch od doručenia rozsudku krajského súdu na okresný súd. Pričom okresný súd mohol a mal tak urobiť bezprostredne po doručení spisu z krajského súd prihliadnuc k záverom prijatým v rozhodnutím krajského súdu. Vyššie uvedené nemožno charakterizovať inak ako nečinnosť súdu, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní. Následne súd vyhlásil rozsudok č. k. 16 C/107/2005-711 zo dňa 30. 5. 2013, ktorým rozhodol,   že   odporca   v   rade   1)   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   istinu   850,03   Eur s príslušenstvom. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa... 19. 7. 2013.“

Sťažovateľ   v   rámci   svojej   argumentácie   poukazuje   na   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) [§ 6, § 100, § 114, § 117 ods. 1, § 119 ods. 1, pozn.] a tiež na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Ďalej v sťažnosti uvádza:

„Okresný súd nekonal v predmetnom konaní v súlade s týmito ustanoveniami OSP, preto vznikli vo vyššie popísaných úsekoch súdneho konania ako aj v konaní ako celku zbytočné prieťahy.

Sťažovateľ poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania sp. zn. 16 C/107/2005 (7 rokov a 10 mesiacov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané... Podľa názoru sťažovateľa konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to je v tejto veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Predmetné súdne konanie v súčasnosti trvá takmer 8 rokov, pričom podľa názoru sťažovateľa   nejde   o   právne   a   fakticky   zložité   konanie   a   stav,   v   ktorom   sa   konanie v súčasnosti nachádza nekorešponduje s takto dlhotrvajúcim konaním.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   J.   K...   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a jeho právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/107/2005 bolo porušené.

... Sťažovateľovi J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6.000 Eur, ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.... Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi J. K. trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:„Podľa sťažovateľa tým, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   a   nebolo doposiaľ v predmetnej veci vydané právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej, nachádza sa sťažovateľ neprimerane dlhú dobu v stave právnej neistoty. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že predmetné súdne konanie už trvá takmer 8 rokov, pričom jeho súčasný stav nezodpovedá   takejto   dĺžke   konania.   Sťažovateľ   sa   tak   nepriemerne   dlhú   dobu   nemôže domôcť   právoplatného   rozhodnutia   a   ochrany   svojich   práv   v   konaní   pred   všeobecným súdom, čo považuje za nespravodlivé.

Na   základe   vyššie   uvedeného   sťažovateľ   požaduje   o   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 6.000,- Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 586/2012, IV. ÚS 424/2013). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 586/2012, IV. ÚS 424/2013).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/107/2005   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   osvojil   judikatúru   ESĽP   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu, t.   j. stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase doručenia   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu   (16.   septembra   2013)   už   nemohlo postupom okresného súdu v namietanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 16 C/107/2005-711 z 30. mája 2013. Tento rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním z 19. júla 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície,   pretože   ho   12.   septembra   2013   predložil   Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, keďže krajský súd ešte nerozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013