znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 650/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval obchodnej spoločnosti W., s. r. o., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Obdo 24/2012 z 28. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 24/2012 z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Podstatou sťažnosti je námietka, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom“.

Sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   III (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 22 Cb   146/2010   v procesnej   pozícii   žalovaného, v ktorom žalobca v 1. rade obchodná spoločnosť A. LLC..., Spojené štáty americké (ďalej len „žalobca v 1. rade“ alebo „A. LLC“), a žalobca v 2. rade Ing. D. M., Trenčín, uplatnili proti sťažovateľke nárok na zaplatenie sumy 645 688,11 eur s príslušenstvom z dôvodu zmluvy   o finančnej   výpomoci   a zmluvy   o pôžičke,   obidve   z 18.   apríla   2006.   Na   strane žalobcov ide o samostatné procesné spoločenstvo.

Sťažovateľka   opísala   skutkový   stav   citovaním   odôvodnenia   najvyššieho   súdu, v ktorom sa uvádza:

„V   priebehu   konania   súd   prvého   stupňa   na   návrh   žalovaného   uznesením č. k. 22 Cb 146/2010-219   zo   dňa   07.   10.   2010,   potvrdeným   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   2   Cob/413/2010-256,   2   Cob/414/2010   zo   dňa   22.   11.   2010,   uložil žalobcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť zábezpeku za trovy konania vo výške 10.600,87 eur, v lehote   30 dní   od   právoplatnosti   uznesenia   na   účet   Okresného   súdu   Bratislava   III v Bratislave. Žalobcu zároveň poučil, že ak zábezpeku v stanovenej lehote nezloží, nebude proti   vôli   žalovaného   v   konaní   pokračovať   a   konanie   zastaví.   Predmetné   uznesenie nadobudlo   právoplatnosti   dňa   06.   12.   2010   a   vykonateľnosť   dňa   06.   01.   2011.   Podľa omámenia prvostupňového súdu zo dňa 12. 10. 2010 adresovaného právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade (č. l. 223), žalobca v 1. rade bol povinný zložiť zábezpeku na č. účtu: 700142246/8180, VS: 22 Cb 146/2010. Zábezpeka bola žalobcom v1. rade zaplatená dňa 21. 01. 2011 na správne č. účtu: 7000142246/8180 (záznam o zložení zo dňa 31. 01. 2011 na č. l. 317 spisu). Zo spisu ďalej vyplýva, že spoločnosť K., s. r. o. písomným podaním zo dňa 14. 10. 2010, prvostupňovému súdu doručeným dňa 15. 10. 2010 (č. l. 229) navrhla zámenu účastníkov na strane žalobcov podľa § 92 ods. 2 O. s. p, a to tak, aby na miesto doterajších   žalobcov   vstúpila   menovaná   spoločnosť   ako   postupník   na   základe   Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 10. 2010. Súčasne podľa § 92 ods. 3 O. s. p. menovaná spoločnosť vyjadrila súhlas so vstupom do konania. O predmetnom návrhu rozhodol súd prvého stupňa uznesením č. k. 22 Cb 146/2010-299 zo dňa 14. 01. 2011, ktorým zámenu žalobcu   v1.   rade   nepripustil   a   konanie   voči   nemu   zastavil,   kým   zámenu   žalobcu v 2. rade pripustil   tak,   aby   z   konania   vystúpil   Ing.   D.   M.   a   na   jeho   miesto   vstúpila spoločnosť K. s. r. o. Na odvolanie žalobcu v 1. rade Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyššie označené prvostupňové uznesenie vo výroku I. v časti o zastavení konania voči žalobcovi v 1. rade zrušil a v časti o nepripustení zámeny na strane žalobcu v 1. rade zmenil tak,   že   pripustil,   aby   z   konania   vystúpila   spoločnosť   A.   LLC a na jej   miesto   vstúpila spoločnosť K., s. r. o.

... Je nepochybné, že návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu bol podaný dňa 15. 10. 2010 (č. 1. 229), teda pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia, ktorým bola pôvodnému žalobcovi v 1. rade ako zahraničnej právnickej osobe uložená povinnosť zaplatiť   zábezpeku   za   trovy   konania   v   zmysle   §   51   ods.   1   zákona   č.   97/1963   Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 97/1963 Zb.), a to vo výške 10.600,87 eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia (právoplatné dňa 06. 12. 2010 − č. l. 219). Rovnako je z obsahu spisu zrejmé, že k zaplateniu zábezpeky došlo dňa 21. 01. 2011 (č. l. 317) po tom, ako súd prvého stupňa žalobcovi   v   1.   rade   oznámil   správne   číslo   účtu,   na   ktorý   má   zábezpeku   zložiť,   keďže vo svojom oznámení zo dňa 12. 10. 2010 (č. l. 223) adresovanom právnemu zástupcovi žalobcu v1. rade uviedol nesprávne číslo účtu. Je teda nepochybné, že k zloženiu peňažnej záruky došlo po uplynutí 30-dňovej lehoty ustanovenej v uznesení prvostupňového súdu.“

Za   zjavne   arbitrárny   právny   názor   považuje   sťažovateľka   túto   časť   odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„V prejednávanej veci spoločnosť K., s. r. o. v písomnom podaní zo dňa 14. 10. 2010 (č. l. 229) vyslovila súhlas so vstupom do konania na miesto pôvodných žalobcov v 1. a 2. rade. Je treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu. že za situácie, kedy sú podmienky pre pripustenie zámeny účastníka na strane pôvodného žalobcu v 1. rade splnené, keďže bolo preukázané,   že nastala právna skutočnosť − postúpenie pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 10. 2010, bol by nespravodlivý postup súdu, ak by zámenu účastníka nepripustil v dôsledku toho, že žalobca v 1. rade neuhradil, resp. uhradil až   po   súdom   stanovenej   lehote   zábezpeku   za   trovy   konania   podľa   § 51   ods.   1   zákona č. 97/1963 Zb. Stotožňujúc sa s názorom odvolacieho súdu, má dovolací súd za to, že je treba   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že   k   postúpeniu   pohľadávky   a   k   podaniu   návrhu   na zámenu účastníka došlo pred uplynutím lehoty na zaplatenie zábezpeky, ako aj skutočnosť, že prvostupňový   súd   žalobcovi   v   1.   rade   oznámil   nesprávne   číslo   účtu,   na ktoré   mal zábezpeku zložiť, v dôsledku ktorej skutočnosti túto zaplatil až dňa 21. 01. 2011. Rovnako nemôže   byť   na   ujmu   účastníka   konania,   že   súd   o   návrhu   na   zámenu   účastníka nerozhodol bezodkladne.   Ako   uviedol   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia zo dňa   14.   01.   2011,   o   zámene   nemohol   rozhodnúť   skôr,   než   bude   právoplatné a vykonateľné uznesenie o uložení povinnosti žalobcu v1. rade zložiť zábezpeku, pretože bolo   pod   následkom   zastavenia   konania   (č.   l.   299).   Nemožno   nechať   bez   povšimnutia, že návrh bol podaný pred vznikom podmienok na zastavenie konania vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade podľa § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. Podľa tohto ustanovenia, cudzincovi, ktorý sa domáha rozhodnutia o majetkovom práve, súd uloží na návrh odporcu, aby zložil súdom určenú zábezpeku za trovy konania s tým, že ak zábezpeku nezloží do určenej lehoty, nebude proti vôli odporcu v konaní pokračovať a konanie zastaví. Zábezpeku nemožno uložiť v prípadoch taxatívne uvedených v § 51 ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb.“

Sťažovateľka   namieta,   že «odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   je   formálnym odôvodnením,   ktoré   je   založené   len   na   úvahe,   či   niečo   spravodlivé   je   alebo   nie   je, a to bez akejkoľvek zodpovedajúcej právnej argumentácie. Takéto lakonické odôvodnenie (založené len na strohom konštatovaní, že niečo je „nespravodlivé“) nemožno v právnom štáte tolerovať.».

Sťažovateľka argumentuje, že „k zmene účastníctva dochádza až právoplatnosťou rozhodnutia   o zámene“,   dovtedy   je   účastníkom   konania   pôvodný   žalobca   so   všetkými právami a povinnosťami, a pretože lehota na zloženie zábezpeky márne uplynula v čase, keď bol účastníkom konania žalobca v 1. rade (A. LLC), všeobecné súdy mali konanie zastaviť.   Okrem   toho   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   najvyšší   súd   vychádzal z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   okolnosti   prípadu   naznačovali, že sa žalobca v 1. rade v určenej lehote ani nepokúsil uhradiť zábezpeku, čo sa po uplynutí lehoty   snažil   ospravedlniť   omylom   okresného   súdu.   V tomto   smere   sa   najvyšší   súd nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť súdu oznamovať účastníkovi konania číslo účtu, na ktorý mala byť zábezpeka   zložená,   a   pôvodný   žalobca   v 1.   rade   mal   vedomosť   o správnom   čísle   účtu okresného súdu, keď už na tento účet uhradil súdny poplatok. Odvolací súd tiež neprihliadal na   námietku   sťažovateľky,   že   aj   v prípade   úhrady   zábezpeky   v posledný   deň   lehoty 5. januára   2011   by momentom   zaplatenia   bolo   až   pripísanie   peňažných   prostriedkov na účet,   keďže   úhrada   mala   byť   vykonaná   bezhotovostným   platobným   stykom,   a teda že nesprávne číslo účtu nebolo príčinou oneskorenej úhrady preddavku.

Podľa názoru sťažovateľky je neodôvodnený aj výrok uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa W., s. r. o. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu, spis. Zn. 4 Obdo 24/2012 zo dňa 28. 02. 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 4 Obdo 24/2012 zo dňa 28. 02. 2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi W., s. r. o. do 15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Advokátska kancelária M., s. r. o.“

Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia.   Svoju   žiadosť   odôvodnila   takto: „Hrozí   totiž situácia,   že   ešte   pred   rozhodnutím   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky dôjde k meritórnemu ukončeniu veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III, spis. zn. 22 Cb   146/2010   a prípadný   vyhovujúci   nález   Ústavného   súdu   SR   by   predstavoval pre sťažovateľa tzv. akademické rozhodnutie. Okrem iného samotné pokračovanie konania vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III,   spis.   zn.   22   Cb   146/2010   predstavuje pre sťažovateľa ujmu (platenie trov konania) a prípadný vyhovujúci Nález Ústavného súdu SR by vzhľadom na záväznosť právneho názoru mohol viesť k zastaveniu konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnený   návrh ide vtedy, keď namietaným postupom alebo uznesením orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v súvislosti s tvrdením o arbitrárnosti napadnutého   uznesenia   z dôvodu   nesprávnej   aplikácie   zákona   a v súvislosti s nedostatočným   odôvodnením   napadnutého   uznesenia   pre   nevysporiadanie sa s podstatnými argumentmi, ktoré predložila v dovolacom konaní.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   citovaného   v I.   časti   tohto   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd považoval za rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti dovolania to, že k splneniu podmienok na rozhodnutie podľa   § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   došlo   pred nadobudnutím   právoplatnosti   uznesenia okresného   súdu,   ktorým   uložil   žalobcovi v 1. rade   povinnosť   zložiť zábezpeku   za   trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb.“). V spojení so skutočnosťou,   že   okresný   súd   oznámil   žalobcovi   v 1.   rade   nesprávne   číslo   účtu a nerozhodol   o návrhu   podľa   §   92   ods.   2   OSP   bezodkladne,   najvyšší   súd   posúdil rozhodnutie odvolacieho súdu ako vecne správne a odôvodnené v súlade s § 157 ods. 2 OSP, a teda dovolanie v tejto časti ako nedôvodné.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   konštatuje, že právny   názor   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   ktorý by v okolnostiach danej veci vybočoval z prípustných medzí interpretácie § 92 ods. 2 a 3 OSP a § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. pri právnom posúdení danej procesnej situácie. Napadnuté   uznesenie   je   presvedčivo   a dostatočne   odôvodnené,   pričom   argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu. Námietky sťažovateľky smerujú mimo podstaty právneho posúdenia najvyššieho súdu, keď najvyšší súd   vychádzal pri   právnom   posúdení   zo skutkového stavu,   ktorý   tvrdí   aj sťažovateľka, že žalobca v 1. rade zábezpeku za trovy konania v určenej lehote neuhradil, a nepovažoval za rozhodujúce, že okresný súd oznámil žalobcovi v 1. rade nesprávne číslo účtu na zloženie zábezpeky, čo pri interpretácii napadnutého uznesenia akcentuje sťažovateľka. Najvyšší súd posúdil danú situáciu v súlade s účelom zábezpeky podľa § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. pri zohľadnení, že pred vznikom podmienok na zastavenie konania boli splnené podmienky na   zmenu   navrhovateľa   v 1.   rade   z dôvodu   singulárnej   sukcesie   a   postupník   nie   je cudzincom, a teda zanikol právny dôvod na uloženie povinnosti zložiť zábezpeku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o zamietnutí dovolania   odôvodnené   v súlade   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ktorých ochrany   sa   sťažovateľka   dovoláva   podaním   sťažnosti.   Naopak,   rozhodnutie,   ktoré sa sťažovateľka snaží dosiahnuť (zastavenie konania v časti týkajúcej sa žalobcu v 1. rade), by vytvorilo stav, keď by bola subjektu, ktorý splnil podmienky, aby sa stal účastníkom konania namiesto žalobcu v 1. rade, odopretá možnosť domáhať sa svojho práva v súdnom konaní v rozpore s podstatou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k rozhodnutiu o odmietnutí dovolania sťažovateľka namieta, že najvyšší súd   neuviedol   k tejto   časti   rozhodnutia   ani   jeden   relevantný   argument.   Sťažovateľka konkrétne   neuviedla,   prečo   považuje   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v tejto   časti za nesprávne.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože nebolo prípustné podľa § 239 OSP, a nezistil ani žiadny z dôvodov prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP.   V odôvodnení   sa   pritom   osobitne   zameral na sťažovateľkou namietanú vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP a uviedol:

«Dovolateľ − žalovaný písomným podaním zo dňa 17. 02. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa 21. 02. 2011 (č. 1. 376 - 378), podal „Odvolanie proti uzneseniu sp. zn. 22 Cb 146/2010 zo dňa 03. 02. 2011“, majúc tým na mysli oznámenie Okresného súdu Bratislava III ako súdu prvého stupňa zo dňa 03. 02. 2011, v ktorom mu okrem iného oznámil, že „O trovách konania za predbežné opatrenie aj celkové trovy konania sa bude rozhodovať až v konečnom rozhodnutí v merite veci“. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že   z   formálneho   hľadiska   sa   síce   nejedná   o   uznesenie,   avšak   z   materiálneho   hľadiska odpoveď prvostupňového súdu uznesenie predstavuje, nakoľko je z neho zrejmé, že súd jeho návrh na doplnenie uznesenia zo dňa 02. 02. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa 03. 02. 2011 (č. 1. 326 - 329), zamietol.»

Najvyšší   súd   ďalej   citoval   obsahové   náležitosti   rozsudku   podľa   §   157   OSP a uznesenia podľa § 169 OSP a uviedol:

„Je nepochybné, že písomné oznámenie prvostupňového súdu zo dňa 03. 02. 2011 po obsahovej   stránke   so   všeobecným   vymedzením   obsahových   náležitostí   písomného vyhotovenia   uznesenia   nekorešponduje   a   nemožno   ho   preto   kvalifikovať   ako   uznesenie, ani ako   inú   formu   súdneho   rozhodnutia.   Správne   preto   odvolací   súd   skonštatoval, že v danom prípade ide o neexistujúce uznesenie, voči ktorému žalovaný ani nemohol podať odvolanie. Právo podať odvolanie totiž prináleží, ako to uviedol aj odvolací súd, len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma. Keďže rozhodnutie súdu neexistuje, nemohla ani žalovanému vzniknúť žiadna ujma (jeho prípadný nárok nebol zamietnutý ani mu nebola uložená povinnosť) a nezačala plynúť ani lehota na podanie odvolania.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   v   tomto   smere   náležité   odôvodnené a dostatočne výstižné.

Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri rozhodovaní o   odvolaní   žalovaného   postupoval   v   súlade   s   právnymi   predpismi,   keď   toto   odvolanie odmietol, čím žalovanému neodňal možnosť konať pred súdom.“

S poukazom   na   citované   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   uvádza, že námietka   sťažovateľky   sa   javí   na   prvý   pohľad   ako   zjavne   neopodstatnená.   Pretože sťažovateľka   neuviedla   žiadny   ústavnoprávny   relevantný   argument,   ktorého   posúdením by sa mohol ústavný súd zaoberať, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy. Obsahom základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je právo na verejný charakter súdneho procesu, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   nenamieta   porušenie ani jedného   z týchto princípov   a argumentácia,   ktorá   je   obsahom   sťažnosti,   nie   je   v príčinnej   súvislosti s obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013