znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť R. Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 50   ods. 2   a   3   v spojení   s   čl. 1   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 6/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 50   ods. 2   a   3   v spojení   s   čl. 1   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo V 6/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp. zn.   PK 2 Tš/17/2005   zo   17.   septembra   2007 (ďalej len   „odsudzujúci   rozsudok“)   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Toš/10/2007 z 27. októbra 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom   podľa   § 9   ods. 2   a   § 219   ods. 1   a 2   písm. c)   a   písm. h)   Trestného zákona v znení platnom do 31. júla 2001. Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), i) a n) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   namieta „protiústavnosť   vzniku   Špeciálneho súdu“,   ktorú „konštatoval   Ústavný   súd   SR   nálezom   sp. zn.   PL. ÚS 17/08“, a poukazuje na to,   že „protiústavný   súd   nemôže   vyniesť   ústavne   súladný   rozsudok“,   a preto   takéto konanie považuje za porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj zásady vyjadrenej v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   taktiež   vyjadruje   k „prerozdeleni(u) veci“,   keď   v jeho trestnej veci došlo k vylúčeniu ekonomickej časti obžaloby (od násilnej trestnej činnosti) na samostatné konanie, ale podľa jeho názoru na úkor náležitého zistenia skutkového stavu veci,   čím   došlo   podľa   jeho   názoru   k porušeniu   jeho „práva   na   obhajobu,   prezumpciu neviny   a spravodlivosti   konania“. Sťažovateľ   uvádza,   že   špeciálny súd   v odsudzujúcom rozsudku ako motív ustálil „úmysel zbaviť sa M. za účelom prevzatia organizácie trestnej činnosti,   na ktorej   som   sa   mal   spolupodieľať   a tak   získať   majetkový   prospech...,   avšak o ekonomickej   časti   obžaloby   rozhodol   špeciálny   súd   (v   identickom   zložení   senátu)   až rozsudkom   z 28. 04. 2008   sp. zn.   PK-2 Tš/29/2006-1“. Práve   toto   považuje   sťažovateľ za dôvod, „pre ktorý   nemala   byť   prerozdelená   obžaloba,   pretože   v konaní   pod   PK- 2 Tš/17/05   sa   ustálil   motív,   ktorý   sa   mal   zisťovať   až   v konaní   PK-2 Tš 29/06“. Preto vyjadruje nesúhlas s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého rozdelenie veci nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a zastáva názor, že bolo povinnosťou   dovolacieho   súdu   subsumovať   dovolací   argument   o rozdelení   veci   pod správny dovolací dôvod, a tak ho preskúmať.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo R. Š. na spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a princípu   právnej   istoty   podľa   čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 09. 2013 pod sp. zn. 1 Tdo V 6/2013.

2. Základné právo R. Š. na spravodlivý súd podľa a obhajobu v spojení so zásadou prezumpcie   neviny   podľa čl. 46   ods. 1,   čl. 50   ods. 2   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   25.   09.   2013   pod   sp. zn. 1 Tdo V 6/2013.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   25. 09. 2013   pod   sp. zn. 1 Tdo V 6/2013 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje znovu vo veci konať a rozhodnúť.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej petitu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie svojich   v sťažnosti   označených   základných práv podľa   ústavy a práv podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu.   Podstata sťažovateľových   námietok   spočíva   v tom,   že   o jeho   trestnej   veci   rozhodol   podľa   jeho názoru „neústavný súd“, že rozdelenie trestnej veci na tri samostatné konania je nelogické a nepresvedčivé   a   neboli   pre   neho   naplnené   zákonné   predpoklady,   ako   aj   že   v jeho konkrétnom prípade chýbal motív, ktorým mala byť snaha získať majetkový prospech. Tieto pochybenia sťažovateľ namietal v rámci dovolacieho konania, avšak podľa neho najvyšší súd sa s jeho námietkami nevysporiadal v požadovanej kvalite, a preto jeho rozhodnutie, ako   aj   postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   označil   za   také,   ktoré   porušujú   jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 50   ústavy   každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   považuje   sa za nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho   vinu (odsek 2). Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu (odsek 3).

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu   (odsek 1).   Každý,   kto   je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom (odsek 2).

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c)   obhajovať   sa   osobne   alebo   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky   na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak o to záujmy spravodlivosti požadujú,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c)   Trestného   poriadku   pre   nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa   § 371   Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol podstatu rozhodnutí špeciálneho súdu a najvyššieho (odvolacieho) súdu, teda okolností daného prípadu, na základe ktorých bola vyslovená vina sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) a uložený trest. Dovolací súd ďalej uviedol, že sťažovateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), i) a n) Trestného poriadku, a teda že vo veci rozhodol nepríslušný súd, rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia,   ako   aj   že   dovolanie   je   možné   podať   aj   vtedy,   ak   bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Najvyšší   súd   ďalej   poukázal   na   sťažovateľove   argumenty   obsiahnuté   v dovolaní a ďalej uviedol, že „obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré   sa   v   dovolaní   opiera   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne, t. j. vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu   dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však v skutočnosti obsahuje argumenty stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide   o   dovolanie,   ktoré   je   potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, tak ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. účinného do 31.   augusta 2011,   resp.   aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por. Dovolateľ však svoje dovolanie koncipuje mimo stanoveného rámca.

Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   dopĺňať,   upravovať,   alebo   meniť   iba   odvolací   súd,   pretože   dovolací   súd   nie   je všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdu druhého stupňa.

Dovolací   súd   po   splnení   povinnosti   predbežného   preskúmania   dovolania vyplývajúcej z § 378 Tr. por. zistil, že dovolacie námietky sú v podstate polemikou s tým, ako prvostupňový súd hodnotil dôkazy, prečo ich považoval za postačujúce na ustálenie skutkového   stavu   a   aké   závery   z   nich   vyvodil.   Podstatnú   časť   námietok   uvedených v dovolaní obvinený uviedol už v odvolacom konaní (odvolanie z 18. 10. 2007 a doplnené odvolanie z 21. 10. 2009, zv. 60). So všetkými sa zaoberal odvolací súd, ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd vychádzal aj v tomto prípade zo zákonného imperatívu, podľa ktorého dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011). Musel vychádzať z toho, že skutok, pre ktorý bol obvinený uznaný za vinného, bol úplne a správne zistený, a preto nemohol tento skutok žiadnym spôsobom meniť.“.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že «je   naplnený   vtedy,   ak   neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce príslušnosť súdov, t. j., ak vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne príslušný alebo funkčne príslušný. Príslušnosť súdov je upravená v § 16 až § 18 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Vychádzajúc   z   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   predpisov   upravujúcich príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným súdom   a   zároveň   mu   bola   daná   právomoc   na   konanie   a   rozhodovanie   v   trestnej   veci obvineného R. Š. a spol.

Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení § 17 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu - § 15a Tr. por. účinného do 1. januára 2006). Podľa § 9 ods. 1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi.

Vzhľadom k námietke obvineného o neústavnosti tejto inštitúcie a tým vyplývajúcej nepríslušnosti   Špeciálneho   súdu   je   nutné   vysvetliť,   ako   sa   s   otázkou   právoplatnosti a vykonateľnosti doteraz vydaných rozhodnutí vysporiadal Ústavný súd v náleze z 20. mája 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 (ďalej len „nález ústavného súdu“), v ktorom sa konštatuje, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry nie   sú   na   základe   tohto   rozhodnutia   dotknuté   dôvodom   na   obnovu   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Ústavný   súd   v   náleze   pripomína,   že predmetné   ustanovenie   je   aplikovateľné   iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na   základe   bezprostrednej   aplikácie   právneho   predpisu   vytvárajúceho   priamy hmotnoprávny   základ   súdneho   rozhodnutia,   ktorý   stratil   účinnosť   podľa   čl. 125   ods. 3 ústavy.   V   niektorých   prípadoch   nemožno   vylúčiť   ani   dopad   neústavnosti   procesných ustanovení   právnych   predpisov   na   aplikovateľnosť   § 41b   ods. 1   vo   vzťahu   k   takýmto rozsudkom.   V   takýchto   prípadoch   je   však   nevyhnutnou   podmienkou   existencia   priamej príčinnej   súvislosti   medzi   neústavnosťou   aplikovanej   procesnej   normy   a   zásahom do základných práv.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval, že   zásadné   dôvody   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   nesúlade napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, že nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej   ochrany   ústavnosti   a   obsahom   rozhodnutí   vydaných   Špeciálnym   súdom v individuálnych   prípadoch.   Právne   predpisy,   ktorých   nesúlad   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   vyslovil   v   bode   1.   citovaného   nálezu,   nepredstavujú   hmotnoprávny   základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   v   dôsledku   čoho   v   bode   3. citovaného   nálezu   vylúčil   možnosť   obnovy   konania   z   dôvodu   straty   účinnosti   zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, že týmto rozhodnutím nie sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.

Nadväzujúc na uvedené je potrebné upozorniť, že Ústavný súd síce nevylúčil podanie dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   z   taxatívne   uvedených   dôvodov v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až l) a ods. 2 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, ale zároveň je potrebné dodať, že citovaný nález ústavného súdu nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Rovnakou námietkou sa zaoberal už aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej už len „ESĽP“), ktorý vo veci Fruni proti Slovensku (rozsudok ESĽP z 21. júna 2011, sťažnosť č. 8014/07, § 135-149) poukázal predovšetkým na to, že úvahy o rovnováhe jednotlivých   mocí   v   štáte,   ktoré   hrali   zásadnú   úlohu   v   argumentácii   ústavného   súdu v spomínanom náleze, neznamenajú automaticky porušenie čl. 6 Dohovoru. Podľa názoru ESĽP bol Špeciálny súd zjavne založený zákonom, jeho sudcovia boli neodvolateľní po dobu výkonu svojho mandátu, a pokiaľ ide o možnosti zániku mandátu v dôsledku odobratia bezpečnostnej previerky, ESĽP zohľadnil, že k takému kroku nikdy nedošlo, a keby sa tak stalo, mal dotknutý sudca dostatočné záruky v podobe možnosti obrátiť sa na osobitný výbor parlamentu, alebo na najvyšší súd a ústavný súd.».

Vo vzťahu k námietke rozdelenia pôvodnej trestnej veci na tri samostatné konania najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „skutočnosť, že prvostupňový súd procesne   rozdelil   pôvodnú   trestnú   vec   týkajúcu   sa   tridsiatich   obžalovaných,   ktorých prokurátor obžaloval zo spáchania celkovo devätnástich trestných činov, na tri samostatné konania, nemožno považovať za námietku, ktorú možno subsumovať pod jeden z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 na urýchlenie konania alebo z   iných   dôležitých   dôvodov   možno   konanie   o   niektorom   z   trestných   činov   alebo   proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

K vylúčeniu zo spoločného konania došlo na základe objektívnych skutočností, ktoré vyplynuli z konania pred prvostupňovým súdom. Špeciálny súd pritom postupoval v súlade s Trestným poriadkom, čo konštatoval aj odvolací súd.“.

Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011 [po novele Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., t. j. po 31. auguste 2011, bol tento dovolací dôvod zaradený pod písm. n), pod ktorým ho aj sťažovateľ   označil],   v   zmysle   ktorého   možno   dovolanie   podať   aj   vtedy,   ak   bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie, a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

K tomuto   dovolaciemu   dôvodu   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   že „sa (na   rozdiel   od   iných   dovolacích   dôvodov,   vzhľadom   na   jeho   zákonnú   formuláciu, neviaže   na   označenie   chyby   rozhodnutia   alebo   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   (§ 374 ods. 1 Tr. por.). Zároveň však znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. l) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 neznamená, že dôvod dovolania je splnený, ak sa naplní hypotéza uvedená v tomto ustanovení, teda ak súd rozhodne tam uvedeným spôsobom. Tento dovolací dôvod je potrebné vyložiť tak, že dovolací súd na základe z tohto dôvodu podanej dovolacej námietky preskúma zákonnosť a odôvodnenosť rozhodnutia súdu, ktorého hmotnoprávnym podkladom bolo ustanovenie § 30 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (inak § 34 ods. 8 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) teda rozhodnutia o neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého na doživotie. Dôvodom podania dovolania podľa tohto ustanovenia je teda právoplatné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodol o uložení trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Takéto rozhodnutie súdu nie je obligatórne, súd teda môže rozhodnúť   o   neprípustnosti   podmienečného   prepustenia   z   výkonu   doživotne   uloženého trestu odňatia slobody. Na túto okolnosť potom nadväzuje prieskum odôvodnenosti takého rozhodnutia.   Rozsah   preskúmavacej   povinnosti   dovolacím   súdom   je   v   tomto   prípade obmedzený iba na posúdenie toho, či boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie tohto druhu trestu v zmysle ustanovenia § 29 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (inak   § 47   ods. 1   Trestného   zákona   č. 300/2005   Z. z.   v   znení   neskorších   predpisov) vo vzťahu k § 30 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Špeciálny   sud   rozsudkom   z   17.   septembra   2007   sp. zn.   PK 2 Tš 17/2005   uložil dovolateľovi   výnimočný   súhrnný   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   podľa   § 219   ods. 2 s použitím § 35 ods. 2 a § 29 ods. 3 Tr. zák. (a zároveň zrušil rozsudok špeciálneho súdu z 3. mája 2006 sp. zn. PK 2 TŠ 9/2005 vo výroku o treste), ale uložený trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia (namietaný dovolací dôvod) v zmysle ustanovenia § 30 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 mu uložený nebol. Pri správnej aplikácii Trestného zákona účinného do 31. júla 2001, predmetné ustanovenie ani nebolo možné použiť, keďže bolo zrušené od 1. júla 1990 do 31. augusta 2003. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmetná námietka obvineného je nedôvodná.“.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „je evidentné, že   dovolanie   obsahuje   argumenty   a   subjektívne   názory   stojace   mimo   uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po predbežnom preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil“.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím (prípadne iným zásahom) a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd reagoval na všetky zásadné námietky sťažovateľa a svoje právne úvahy zodpovedne vysvetlil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V úvode   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   sa   najvyšší   súd   zaoberal   účinkami nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 na rozhodnutia špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach. Poukázal na to, že predmetný nález ústavného súdu má   vo   vzťahu   k preskúmavaným   právnym   predpisom   účinky ex   nunc a   nepredstavuje dovolací   dôvod   podľa   § 371   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku.   Uviedol   tiež,   že právoplatné rozsudky špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona   č. 458/2003   Z. z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) nie sú výlučne na podklade tohto nálezu dotknuté možnosťou obnovy konania podľa Trestného poriadku. Ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde je potrebné aplikovať tak, že dôvod na obnovu konania vzniká, ak právoplatný a nevykonaný rozsudok v trestnom konaní bol vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa   čl. 125 ods. 3 ústavy a ktorý   tvoril   priamy hmotnoprávny základ súdneho   rozhodnutia.   Navyše,   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   a   odvolacieho   súdu   boli vydané   oveľa   skôr,   ako   začalo   konanie   o   súlade.   Poukázal   na   to,   že   špeciálny   súd v predmetnej   veci   neaplikoval   právnu   normu,   o   ktorej   by   bolo   rozhodnuté,   že   je protiústavná,   s   tým,   že   vo   veci   konal   a rozhodoval   podľa   rovnakých   hmotnoprávnych a procesných právnych noriem ako ostatné súdy v trestných veciach.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku   najvyšší   súd   uviedol,   že   dovolacie   námietky   sťažovateľa,   ktorými   namieta správnosť a úplnosť skutkových zistení, nemožno subsumovať pod tento dovolací dôvod, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je totiž zásadne povinný vychádzať zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov. V nadväznosti na takto zistený skutkový stav je potom oprávnený zvažovať správnosť jeho hmotnoprávneho posúdenia. Pritom platí, že skutkový stav nemôže ani   skúmať,   ale   ani   meniť.   V   rámci   tohto   dovolacieho   dôvodu   sťažovateľ   v   podstate namietal skutkový stav. Svojimi námietkami sa v podstate snažil dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov   oproti   tomu,   ako   ich   hodnotili   súdy   nižšieho   stupňa,   a   tak   dosiahnuť   zmenu skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového deja. Z toho vyplýva, že uplatnený dovolací dôvod neobstojí, pretože námietky sťažovateľa smerujú výhradne voči hodnoteniu dôkazov,   resp.   úplnosti   vykonaného   dokazovania,   teda   proti   skutkovým   zisteniam prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.

Napokon najvyšší súd sťažovateľovi podrobne vysvetlil, prečo jeho dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. n) Trestného poriadku (teda že dovolanie je možné podať aj vtedy, ak   bol   obvinenému   uložený   trest   odňatia   slobody   na   doživotie,   a súd   rozhodol,   že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné) nebol naplnený, a preto túto námietku považoval za nedôvodnú.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a), i) a n) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa.   Najvyšší   súd   na   základe   náležitého   odôvodnenia   vylúčil   danosť   naplnenia dovolacích   dôvodov   podľa   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. a), i) a n) Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych   názorov,   ktorými   je   podľa   dovolateľa   opodstatnená   existencia   niektorého zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. n) Trestného poriadku, a preto je   potrebné   chápať   tieto   dôvody   dovolania   materiálne,   nestačí   na   nich   len   formálne poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je totiž automaticky   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   predstave   sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   princípu   právnej   istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že ten má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a tento ústavný princíp je zároveň jedným z atribútov   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   jeho   esenciálnej   zložky   –   práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska sa konštatovaná zjavná neopodstatnenosť vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týka rovnako (materiálne) aj tejto námietky.

Takisto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 2   dohovoru,   pretože   konečným odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktoré (rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania ochrany základných práv imperfektné a ktorým bola v konečnom dôsledku vyslovená vina (v tomto prípade sťažovateľa), logicky nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu neviny,   a navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   obsahu   sťažnosti   nevyplývajú   žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu trestného konania   (napr.   vyjadrenie   niektorého   zo   súdov   konajúcich   v   trestnej   veci   sťažovateľa k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil a ani neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie tohto označeného práva podľa medzinárodnej zmluvy.

Taktiež   k námietke   sťažovateľa,   že   dovolací   súd   mal   jeho   argument   týkajúci   sa rozdelenia   veci   (na   ekonomickú   a násilnú   trestnú   činnosť)   subsumovať   pod   správny dovolací dôvod, a tak ho preskúmať, a nie skonštatovať, že rozdelenie vecí nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že tento jeho argument „nemožno   považovať   za   námietku,   ktorú   možno   subsumovať   pod   jeden   z   dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011“. Sťažnosť sťažovateľa sa preto aj v tejto jeho časti javí ako zjavne neopodstatnená.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   je   potrebné   považovať   za   ústavne   akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe týchto skutočností, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru.

Na   rozdiel   od sťažovateľa   ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšší   súd   svoje   právne závery nedostatočne zdôvodnil alebo že by podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľa. Všetky   námietky,   ktoré   sťažovateľ   uviedol,   najvyšší   súd   zahrnul   do   svojich   úvah a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody ich odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto zastáva názor, že odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   obsahuje   relevantné   a určité argumenty, ktoré svedčia o nenaplnení uvedených dovolacích dôvodov. To, že dovolací súd nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 50   ods. 2   a   3   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy ani práv podľa   čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej nastolenými (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014