znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp. zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 663/2010, sp. zn. 2 Er 675/2010, sp. zn. 3 Er 124/2009, sp. zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn. 2 Er 774/2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp. zn. Rvp 11004/2012,   sp.   zn.   Rvp   11005/2012   a   sp.   zn.   Rvp   11006/2012 s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp. zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 663/2010, sp. zn. 2 Er 675/2010, sp. zn. 3 Er 124/2009, sp. zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn. 2 Er 774/2010 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach vedených okresným súdom   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcií.   Súdny exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Keďže   okresný   súd   bol   podľa   názoru   sťažovateľky   v   napadnutých   konaniach neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, sťažovateľka podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach, na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, a zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu v týchto konaniach konať bez zbytočných prieťahov a napokon uložiť okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp. zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod   sp.   zn.   3   Er   663/2010,   sp.   zn.   2   Er   675/2010,   sp.   zn.   3 Er 124/2009,   sp.   zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn. 2 Er 774/2010

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach, v ktorých   okresný   súd   podľa   zistení   ústavného   súdu   a z príslušných   spisov   rozhodol o žiadostiach   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverení   na   vykonanie   exekúcií   tak,   že 31. marca 2009 a 10. marca 2009 vydal poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcií (sp. zn. 3 Er 124/2009 a sp. zn. 6 Er 121/2009), uzneseniami z 11. mája 2012, zo 14.   mája 2012,   z 30.   mája   2012   a z 31.   mája 2012   (sp.   zn.   3   Er   663/2010,   sp.   zn. 2 Er 675/2010,   sp.   zn.   4   Er   468/2010,   sp.   zn.   6   Er   631/2010,   sp.   zn.   2   Er   774/2010) zamietol žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií. Vo veci sp. zn. 6 Er 121/2009 uznesením z 26. októbra 2012 rozhodol, že exekúcia je neprípustná, a zastavil ju. V čase podania sťažností už teda postupom okresného súdu v označených konaniach zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol tieto časti sťažností sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II.   ÚS   64/97,   I.   ÚS   20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku   nesplnil z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   zhodne   tvrdí,   že   v   súlade   so   zákonom   o   súdoch ,,podal[a] písomne ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť na postup   súdu   smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“. Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnostiam nepripojila fotokópie sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 23. novembra 2012 vyzval,   aby   tak   urobila   v   ním   určenej   lehote,   prípadne   iným   hodnoverným   spôsobom preukázala, že takéto sťažnosti okresnému súdu podala, a zároveň ju upozornil na možnosť odmietnutia sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným ústavnému súdu 17. decembra 2012, ku ktorému pripojila kópie viacerých podaní. V prvom rade pripojila kópie podaní označených ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 23. novembra 2010 a z 25. mája 2011 (ďalej spolu len „sťažnosti na prieťahy“) adresovaných predsedovi okresného súdu, avšak bez   kópií   podacích   hárkov   pošty,   resp.   iného   dôkazu   preukazujúceho   doručenie   týchto podaní označenému adresátovi. Z obsahu sťažností na prieťahy vyplýva, že ich prílohou majú   byť   zoznamy   exekučných   konaní   vedených   okresným   súdom,   na   ktoré   sa   tieto sťažnosti   vzťahujú,   tieto   však   k   samotným   sťažnostiam   na   prieťahy   neboli   pripojené. Obsahom   sťažností   na   prieťahy   je   bez   konkretizácie   exekučných   konaní   vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti vzťahujú, len všeobecná argumentácia týkajúca sa predovšetkým povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote 15 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosti   na   prieťahy   neboli   predložené   s   kompletným   materiálom   (chýba   zoznam príslušných   exekučných   konaní   vedených   okresným   súdom,   na   ktoré   sa   sťažnosti   na prieťahy   majú   vzťahovať),   pričom   rovnako   chýbajú   aj   podacie   hárky   pošty   (resp.   iné verifikovateľné   dôkazy),   ktoré   by   hodnoverným   spôsobom   preukazovali   doručenie uvedených   sťažností   okresnému   súdu,   nemajú   sťažovateľkou   doručené   podania   podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.

Sťažovateľka   taktiež   predložila   ústavnému   súdu   kópie   podaní   označených   ako „Žiadosť o informáciu o stave konanie/Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní“ z 23. septembra 2009 a z 25. februára 2010 adresovaných okresnému súdu,   taktiež   bez   kópií   podacích   hárkov   pošty,   resp.   iného   hodnoverného   dokladu preukazujúceho   ich   podanie.   Sťažovateľka   v   nich   konkrétne   označila   povinnú   osobu menom,   priezviskom,   rodným   číslom,   trvalým   pobytom,   ako   aj   uvedením   exekučného titulu.   Sťažnosti   sa   týkali   konaní   vedených   pod   sp.   zn.   3   Er   124/2009   a sp.   zn. 6 Er 121/2009.   Tieto   sťažnosti   však   neboli   adresované orgánu   štátnej   správy   okresného súdu, teda jeho predsedovi, ale len všeobecne okresnému súdu. Z tohto dôvodu ich preto nemožno v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch považovať za kvalifikované uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej práv účinne poskytuje.

Uvedený   postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prerokúvaných   sťažností   nemožno podľa   ústavného   súdu   považovať   za   účinné   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov v konaní na orgáne štátnej správy súdov nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka, zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnostiach   hodnoverným   spôsobom nepreukázala,   že   v   doterajšom   priebehu   napadnutých   konaní   podala   sťažnosti   proti namietanému porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   predsedovi   okresného   súdu.   Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnostiach   neuvádza žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukazovala,   že   podmienku   využitia   tohto   prostriedku ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvážiť možnosť uplatnenia postupu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky, ktorými namieta postup okresného súdu v napadnutých konaniach v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre neprípustnosť.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   napadnutých konaniach   nie   sú   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver   prijal   aj   pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   ďalších   sťažovateľkou   označených základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013