znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., K., zastúpeného JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   4 Cob/243/2010-115 z 30. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Š. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2011 doručená sťažnosť F. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4 Cob/243/2010-115 z 30. augusta 2011.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   podanou   13.   decembra   2007 Okresnému súdu Košice I si proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie časti podielov na zisku   za   roky   2005   a 2006   spolu   s príslušenstvom,   ktorým   boli   úroky   z omeškania vo výške 8 % od 19. októbra 2007 do zaplatenia.

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „V   priebehu   tohto   súdneho   konania   žalovaný   mi   vyplatil   požadované   podiely na zisku spoločnosti dňa 6. 3. 2008 zaslaním na môj osobný účet v banke bez toho, aby mi vyplatenie   podielov   na   zisku   nejakým   spôsobom   zdôvodnil   a   preukázal.   Na   zaplatenie podielov na zisku som reagoval tak, že som písomným podaním dňa 14. 3. 2008 vzal žalobu sčasti späť, zotrval som na časti žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008 vo výške 8 % a uplatnil som si aj náhradu trov konania vo výške 51 096,- Sk podľa § 146 ods. 2 druhá veta OSP. Použitie tohto zákonného ustanovenia som dôvodil tým, že žalovaný po podaní žaloby žalovanú istinu zaplatil.

Uznesením   z   9.   6.   2008   č.   k.   27Cb/79/2008   Okresný   súd   Košice   I.   (ďalej   len prvostupňový súd) konanie o   uplatnenom nároku   na zaplatenie istiny 2   092 580,50 Sk zastavil,   môj   nárok   na   zaplatenie   úrokov   z   omeškania   vylúčil   na   samostatné   konanie, v ktorom rozhodne o trovách celého konania.

Rozsudkom č. k. 27Cb/164/2008-103 z 12. 8. 2010 súd žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania za dobu od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008 vo sume 111 403,50 Sk, vyčíslenej v priebehu tohto súdneho konania, zamietol z dôvodu, že som mal vedomosť o tom, že spoločníci žalovaného (vrátane mňa ako spoločníka) v čase schvaľovania podielu na zisku si boli   vedomí,   že k úhrade schválených   podielov   dôjde   v čase,   keď   sa   budú finančné prostriedky reálne nachádzať na účte žalovaného. V tomto súdnom konaní som navrhol dôkaz, predložiť denný stav na podnikateľských účtoch od valného zhromaždenia do času vyplatenia   podielov   na   zisku,   na   zistenie,   či   boli   peňažné   prostriedky   k   dispozícii konateľovi, (uznesenie z pojednávania dňa 15. 1. 2009 č. 1. 16 spisu). Prvostupňový súd tento dôkaz nevykonal, vyčkal za právoplatným skončením konania vo veci 9Cb 17/2008, v ktorom ďalší spoločník spoločnosti I. Š., na základe rovnakého zdôvodnenia žaloby, žiadala priznať úroky z omeškania za nevyplatenie podielov na zisku. Keďže prvostupňový súd zistil, že tento spoločník bol v konaní neúspešný a konanie je právoplatne skončené, rozhodol rozsudkom   z   12.   8.   2010   tak,   že   žalobu   na   zaplatenie   úrokov   z   omeškania   zamietol z rovnakého   dôvodu.   Prvostupňový   súd   rozhodoval   v   tomto   konaní   nielen   o   vylúčenom nároku,   ale   aj   o   celkovej   náhrade   trov   konania   sp.   zn.   27Cb/79/2008 a sp. zn. 27Cb 164/2008.

Napriek rozdielnym spisovým značkám,   ktoré súd prideľoval konaniam,   mal som za to, že súdne konanie je jeden celok a v tomto súdnom konaní je predmetom konania nárok   tak,   ako   som   ho   uplatnil   žalobou   zo   dňa   13.   12.   2007   t.   j.   zaplatenia   istiny 2 092 580,50 Sk s príslušenstvom t. j. úrokom z omeškania ročne vo výške 8 % z istiny od 19. 10. 2007 do zaplatenia a trov konania.“

Podľa názoru sťažovateľa „prvostupňový súd správne postupoval ak, vzal v úvahu, že žalobu o zaplatenie istiny som vzal späť z dôvodu, že v priebehu konania dňa 6. 3. 2008 mi žalovaný istinu zaplatil, a teda z dôvodu správania žalovaného som žalobu o zaplatenie istiny 2 092 580,50 Sk vzal späť. Žalovaný neuviedol a ani nepreukázal mne ani súdu, dôvod, prečo sa rozhodol v priebehu konania mi istinu zaplatiť. Ak súd zamietol môj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 111 403,50 Sk, môj neúspech v tomto súdnom konaní je v percentuálnom vyjadrení 3% a úspech 97 %. Súd mi priznal náhradu trov konania pomerne s prihliadnutím na úspech v prevažnej miere vo výške 1062,- €.... Proti prvostupňovému rozsudku sa odvolal žalovaný, čo do výroku o náhrade trov konania, ktoré mi vznikli v tomto konaní zaplatením odmeny za právnu pomoc.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   porušovateľ)   uznesením   zmenil   prvostupňový rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania tak, že mňa žalobcu zaviazal na zaplatenie trov konania žalovanému prvostupňového konania 887,22 € a druhostupňového konania 32,94 €. Zmeňujúce rozhodnutie zdôvodnil tak, že v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá OSP som zavinil zastavenie konania o zaplatenie istiny vo výške 2 092 580,50 Sk a nie žalovaný. Porušovateľ poukázal na zásadu, že z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, ak žalobca nepreukáže opak. Žalobca nepreukázal opak, pretože v priebehu konania o zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny, nebol v konaní úspešný a súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu o úrokoch z omeškania zamietol v celom rozsahu. To znamená, že v konaní o úrokoch z omeškania bol úspešný žalovaný, nie žalobca, keďže žaloba o úrokoch z omeškania bola zamietnutá. Porušovateľ poukázal na to, že som žalobu proti žalovanému o zaplatenie istiny 2 092 580,50 Sk podal predčasne, pred jej splatnosťou, a svojím konaním som zavinil zastavenie konania.“.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   argumentujúc   tým,   že „výklad   procesnoprávneho predpisu   uskutočnený   všeobecným   súdom   vykazuje   značný   stupeň   arbitrárnosti, predmetným   rozhodnutím   bol   ústavne   nekonformným   spôsobom   interpretovaný   spôsob náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, čím bola   porušená   zásada   predvídateľnosti   práva“. Je   tiež   toho   názoru,   že   krajský   súd nepostupoval ani v súlade s § 146 ods. 2 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   názoru   sťažovateľa „Žalovaný   žiadnym   dokladom   nepreukázal   súdu,   že žalobu som podal predčasne, žalovaný nepreukázal súdu, že nemal dostatok finančných prostriedkov na účte, alebo v pokladni odo dňa, keď som podal žalobu t. j. dňa 13. 12. 2007 do dňa 6. 3. 2008, kedy mi zaplatil žalobou uplatňovaný nárok na zaplatenie istiny. Za rok 2007 dosiahol žalovaný zisk spoločnosti po zdanení sumu 5 454 466,73 Sk. Tvrdím, že žalovaný mal dostatok peňažných prostriedkov, či už na účte alebo v pokladni, do podania žaloby, mi vyplatiť podiel na zisku spoločnosti. Svedčí o tom skutočnosť, že žalovanú istinu mi zaplatil. Žalobu som podal dôvodne, opak nebol preukázaný.

Záver súdu, že som podal žalobu o zaplatenie istiny, t. j. podielu na zisku za roky 2005, 2006 predčasne s tým, že rozsudok o zamietnutí žaloby o úrokoch z omeškania je právoplatný,   nenapadol   som   ho   odvolaním,   je   posudzovaním   nároku   na   náhradu   trov konania podľa § 146 ods.2 OSP už z jeho hmotnoprávneho hľadiska a nie z procesného.... Vylúčením   nároku   na   zaplatenie   úrokov   z   omeškania   prvostupňovým   súdom, porušovateľ rozdelil môj nárok na zaplatenie istiny s príslušenstvom do dvoch samostatných nárokov   a   postupoval   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   pri   každom   nároku samostatne. Nepreskúmateľné je napadnuté rozhodnutie v časti zdôvodnenia náhrady trov konania tak ust. § 146 ods. 2 druhá veta OSP tým, že ak som bol v nároku na príslušenstvo t. j. zaplatenie úroku z omeškania neúspešný, znamená táto neúspešnosť, že som nárok na zaplatenie istiny podal predčasne, teda pred splatnosťou, ako aj ust. § 146 ods. 1 prvá veta OSP, že späť vzatím žaloby som zavinil zastavenie konania, s ďalším záverom, že ja žalobca som povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Napadnutým uznesením porušovateľa Krajského súdu v Košiciach z 30. 08. 2011 sp.   zn.   4   Cob/243/2010-115   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy SR porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. 08. 2011 sp. zn. 4 Cob/243/2010-115 sa v plnom rozsahu zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd nie je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti nezávislým   a nestranným   súdom   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,   ako   aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a právo   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Je   nesporné,   že   o   návrhu   žalobcu   na   zaplatenie   istiny   2   092   580,50   Sk   bolo rozhodnuté uznesením súdu prvého stupňa č. k. 27Cb/79/2008-41 zo dňa 9. 6. 2008 tak, že súd   konanie   v   časti   istiny   2   092   580,50   Sk   zastavil   a   konanie   o   uplatnenom   úroku z omeškania 8 % z tejto istiny od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008 vylúčil na samostatné konanie a rozhodol,   že   o   trovách   konania   bude   rozhodnuté   v   konečnom   rozhodnutí   o   úrokoch z omeškania.   Predmetom   konania   po   tomto   zastavení   konania   o   istine   zostali   úroky z omeškania, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobu o zaplatenie   úrokov   z   omeškania   zamietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že   žalovaný   nebol v omeškaní so zaplatením istiny predmetu sporu 2 092 580,50 Sk titulom podielu žalobcu na zisku žalovaného, pretože medzi účastníkmi konania bola zavedená taká prax, že podiel na zisku sa bude vyplácať spoločníkom až keď žalovaný bude mať na svojom účte dostatok peňažných   prostriedkov   a   takto   žalovaný   vyplácal   podiel   na   zisku   aj   ostatným   svojím spoločníkom, aj žalobcovi. Súd prvého stupňa preto zamietol žalobu o úroku z omeškania 8 %   zo   sumy   2   092   580,50   Sk   od   19.   10.   2007   do   5.   3.   2008,   pretože   žalobca   podal predmetnú žalobu voči žalovanému dňa 13. 12. 2007 nedôvodné, lebo žalovaný nebol v čase podania žaloby ešte povinný žalobcovi vyplatiť podiel na zisku.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že podľa citovaného ustanovenia § 146 ods. 2 veta   prvá   Občianskeho   súdneho   poriadku   zastavenie   konania   o   zaplatenie   istiny 2 092 580,50 Sk zavinil žalobca, nie žalovaný, pretože z procesného hľadiska platí, že zastavenie   konania   zavinil   žalobca,   ak   žalobca   nepreukáže   opak.   Žalobca   nepreukázal opak, pretože v priebehu ďalšieho konania o zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny, nebol v konaní úspešný a súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu o   úrokoch   z omeškania v celom rozsahu   zamietol.   Tento   rozsudok o zamietnutí   žaloby o úrokoch   z   omeškania   je   právoplatný,   pretože   ho   nenapadol   odvolaním   žalobca   ani žalovaný.   To   znamená,   že   v   konaní   o   úrokoch   z   omeškania   bol   úspešný   žalovaný,   nie žalobca, keďže žaloba o úrokoch z omeškania bola zamietnutá. Žalobca je preto podľa § 142   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   neúspešný   účastník   konania   povinný uhradiť trovy konania úspešnému žalovanému v rozsahu zamietnutých úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa preto o trovách konania nerozhodol správne, ak zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi.

Odvolací súd preto podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania žalovaného, pretože žalobca podal žalobu o istine aj o úrokoch z omeškania dňa 13. 12. 2007 nedôvodné....

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania 32,94 eur, pretože bol v odvolacom konaní o trovách konania úspešný.... Na náhradu týchto trov odvolacieho konania 32,94 eur odvolací súd zaviazal neúspešného žalobcu.“

Vychádzajúc   z už   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   zohľadnil predmet konania (rozhodovanie o zaplatení úrokov z omeškania),   pričom   nezistil,   že by interpretácia   a   aplikácia   príslušných   právnych   noriem   krajským   súdom   mohla   zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, krajský súd svoje právne závery podľa názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   t.   j.   tak,   ako   to vyplýva   z požiadaviek základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   by   mohla   byť opodstatnená   len   v   prípade   nezlučiteľnosti   namietaného   uznesenia   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   V danom prípade sťažovateľa však nejde o takú vec.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou   úpravou,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   rozhodnutím   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohla   viesť   k záveru   o vyslovení   porušenia   práv označených sťažovateľom. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012