znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   porušenie   práv   podľa   čl.   6   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2011 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 3 ústavy, porušenie práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež porušenie čl. 144 ústavy a čl. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Dňa 2. augusta 2009 Ústavný súd V mene Slovenskej   republiky   vydal   nález   pod   číslom   IV.ÚS   156/09-71,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   dňa   25.   11.   2009,   v   ktorom   k   porušeniu   základného   práva   F.   P.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 165/2002. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu že má konať bez zbytočných prieťahoch.

Poukazujem na skutočnosť, že dňa 28 februára 2002 V mene Slovenskej republiky pod číslom III. ÚS 11/01-62 Vydal Ústavný súd Slovenskej republiky NALEZ v ktorom Okresný súd v konaní vedenom pod číslom s. zn. 14 C 236/94 porušil základné právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahoch zaručená v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Dňa 16 decembra 2002 bol vyhlásený konkurz na 5 K 162/2002 to znamená že Krajský súd v Košiciach   mal konať   tak   ako mu už   raz prikázal   Ústavný súd a   to bez zbytočných prieťahoch a odstrániť stav právnej neistote, nariadiť výkon súdnych rozhodnutí 14 C 236/94 a 28 C 396/2005, Krajský súd č. 4 Cbi 30/2003.

Dňa 27 mája 2003 medzinárodný súd v Štrazborgu pod číslom 65567/01 uznal vinu Slovenskú republiku porušovanie dohovoru § 6 ods.1 dohody, poukázal na skutočnosť že Ústavný súd nevenoval nároku žiadateľa podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Spomínané skutočnosti dokazujú že rozhodnutia Ústavného súdu v obidvoch pripadol sú nečinné a právne nič neriešia. Nariadiť sudu aby konal bez prieťahoch, alebo odstránil prieťah, výkon súdnych rozhodnutí neurýchli, náhradu majetkovej škody ktorá mi vznikla z ne výkonu súdnych rozhodnutí,   nenariadil   ani   podľa   článku 127 ÚS.   SR.   a   Konaním Krajského súdu mi vzniká škoda na majetku aj zdraví, kde počas trvania súdnych sporov nemám dôstojný život, čím sa porušujú moje základné práva dané ústavov SR - vlastniť a užívať svoj majetok ktorý je daný v spomínaných rozsudkov nezávislých súdov Slovenskej republiky.

Na Krajský súd v Košiciach dochádza podľa môjho názoru k porušovaní ústavy v čl. 144 kde súd Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní sú viazaný ústavou ústavným zákonom medzinárodnou zmluvou, čl. 1, 6 a 13 (v mojom prípade). Takto   Krajský   súd   od   vyhlásenie   konkurzu   nekonal   a   prieťah   z   prvého rozhodnutia ÚS. z dňa 28. februára neodstránil prieťah v konaní, tak ako to nariadil ÚS. To dokazuje aj to že rozhodnutia Ústavného súdu sú nečine nenariaďujú náhradu škody na majetku a výkon súdnych rozhodnutí ktoré neboli do dnešného dňa vykonané, a súdy ich nevykonávajú   a neuznávajú.   Na   to   som   ústne   upozornil   Krajský   súd   v   Košiciach   a pripomenul porušovanie Ústavy aj na to že môj prípad prevezme disciplinárny senát.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   nič   nebráni   tomu,   aby   krajský   súd „vydal   predbežné opatrenie a mzdu nech mi správca konkurznej podstaty vyplatí. Na spomínané skutočnosti som krajský súd a jeho vedenie vyzval a upozornil, aby sa dodržiaval zákon o konkurze... tým, že boli porušené moje Ústavné pravá vzniká mi nárok na náhradu škody zlým úradným postupom podľa článku 46 ods. 3.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 27. mája 2003 vo veci jeho sťažnosti č. 65567/01, ktorým tento súd rozhodol o porušení jeho práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 236/94   a   priznal   mu   náhradu   nemajetkovej   ujmy   voči   Slovenskej   republike. Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že «...   spomínaným   rozhodnutím   sa   žiadny   súd v Slovenskej   republike   nebol   viazaný   a   tým   dochádza   na   Krajskom   súde   v   Košiciach porušovaní článku 144 a medzinárodný dohovor článok 1, 6, a 13 „Každý koho právo a slobody, ako ich vykladá Dohoda sú porušené ma mať účinné opravné prostriedky pred národnými úradmi bez ohľadu na to, či ich práva porušili osoby konajúce z úradnej moci. tento spomínaný článok sa na domácich súdov nedodržuje a zrejme ho podľa môjho názoru nepozná ani Ústavný súd SR.».

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Do   dnešného   dňa   25.   novembra   Krajský   súd   prieťah neodstránil čím právna neistota sa prehlbuje a naďalej sa porušuje moje základné právo podľa   článku   Ústavy   48   ods.   2.   v   konaní   5   K   162/02-333   to   dokazuje   že   rozhodnutia Ústavného súdu sú neučené a nevykonávajú sa...

Preto opätovne podávam sťažnosť na ústavný súd Slovenskej republiky a oznamujem Ústavnému súdu, že Krajský súd v konaní vedenom pod číslom 5 K 162/ 02 porušuje Ústavu Slovenskej republiky a medzinárodný dohovor...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Košiciach   opakovane   aj   naďalej   porušuje   moje   ústavné   práva článku 48 ods. 2 na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahoch v konaní 5 K 162/02-333 Prieťah v konaní do dnešného dňa nebol odstránení Krajským súdom v Košiciach,   čím dochádza   k   porušovaní   Ústavný   SR   v   čl.   20,46,   ods.3   a   čl.   144   a   nedodržuje   sa medzinárodný dohovor a neriadi sa ním Krajský súd v Košiciach, porušuje § 1, 6, a 13 medzinárodného   dohovoru   ktorý   Slovenská   republika   podpísala   a   zaviazala   sa   ho dodržiavať.

Preto   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   aby   podľa   článku   127.   Ústavy Slovenskej republiky, Chránil moje základné práva a slobody, nariadil Krajskému súdu v Košiciach aby odstránil prieťah v konaní, ktorý zámerne vytvára a to tak aby ústavný súd jasne   a   zrozumiteľne   určil   ako   má   Krajský   súd   v   Košiciach   pokračovať,   do   kedy   ma spomínaný prieťah odstrániť, aby neporušoval aj naďalej moje základné práva a slobody dane   v   Ústave   Slovenskej   republiky   a   medzinárodnom   dohovore.   Škoda   mi   vznikla   na majetku nečinnosťou Krajským súdom v Košiciach a zlým úradnym postupom v rozsudkov 14   C   236/94   a   28   C396/2005,   4   Cbi/30/2003.   Ústavný   súd   aby   jasne   a   zrozumiteľne nariadil ako ma konanie na Krajskému súdu pokračovať aby vo veci konal bezodkladne rýchlo   a u čine   a   vzniknutú   majetkovu   škodu   zo   spomínaných   súdnych   rozhodnutí   aj porušovania   mojich   základných   práv   a   slobôd   a   medzinárodného   dohovoru   priznal   a právoplatným a vykonateľným rozsudkom pod dohľadom Ústavného súdu.

Žiadam Ústavný súd aby mi priznal finančné zadosťučinenie nemajetkovú ujmu za 16 rokov právnej neistoty v porušovaní mojich základných práv, krivdy ktorá bola páchaná nezávislými súdmi v Slovenskej republike a dokázaná rozhodnutiami, Ústavným súdom SR. Medzinárodným súdom v Strazburgu finančnú čiastku 15 000 000 Sk – 497 908 EUR.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal od predsedu krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. Predseda krajského súdu na žiadosť ústavného súdu reagoval prípisom sp. zn. 1 SprV/95/2011 zo 7. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol:„... Od rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 19. 08. 2009 nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 156/09-71 doručeného Krajskému súdu v Košiciach dňa 24. 09. 2009, ktorým   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať   v   predmetnej   veci   bez   zbytočných prieťahov, tunajší súd konal vo veci plynule s tým, že presný popis úkonov tvorí prílohu našej odpovede.

Potom,   čo   správca   konkurznej   podstaty   dňa   29.   09.   2009   doručil   súdu   konečnú správu, táto bola 16. 11. 2009 vyvesená na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach s tým, že proti tejto konečnej správe podal námietky sťažovateľ, ako aj ďalší veriteľ S. a. s. B. Správca sa vyjadril k námietkam dňa 5. 01. 2010 a 19. 04. 2010. Na deň 25. 02. 2010 bol stanovený termín pojednávania za účelom schválenia konečnej správy, avšak keďže súd nevedel   doručiť   predvolanie   na   pojednávanie   štatutárnemu   zástupcovi   úpadcu,   ktorý zomrel, bolo pojednávanie odročené za účelom ustanovenia opatrovníka úpadcovi. Súd   opatrovníka   ustanovil   uznesením   zo   dňa   01.   02.   2010   a   po   nadobudnutí právoplatnosti uznesenia bol vytýčený termín pojednávania za účelom schválenia konečnej správy na deň 19. 04. 2010. Predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že správca konkurznej   podstaty   do   uvedeného   termínu   nepredložil   všetky   faktúry,   ktorými   bolo fakturované,   vodné,   stočné,   teplo,   elektrická   energia   a   plyn,   ako   sa   aj   nevysporiadal s pohľadávkami proti podstate, tak ako to namietal veriteľ S., a. s. s tým, že správcovi bolo uložené predloženie všetkých týchto dokladov do ďalšieho pojednávania určeného na deň 17. 06. 2010.

Správca si svoju povinnosť nesplnil, preto bolo ďalšie pojednávanie odročené na 16. 09. 2010 za účelom vyžiadania si dokladov od V., a. s. Rozhodujúce písomné dôkazy správca nepredložil ani k uvedenému termínu a nezaslala ich k tomuto termínu ani V. a. s. a súdu boli predložené až 15. 11. 2010, preto bolo odročené aj ďalšie pojednávanie zo dňa 04. 11. 2010. Následne na pojednávaní dňa 20. 01. 2011 súd vydal vo veci rozvrhové uznesenie, ktoré bolo po jeho písomnom vyhotovení dňa 04. 02. 2011 vypravené a doručuje sa účastníkom konania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, považujeme sťažnosť F. P. za nedôvodnú.“

Súčasťou   prípisu   predsedu   krajského   súdu   bol   aj   prehľad   procesných   úkonov krajského   súdu   v   namietanom   konaní   v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71   z   29.   septembra   2009,   t.   j.   v   období   od 24. septembra 2009; ide o tieto procesné úkony:

„ - od 16. 11. 2009 do 2. 12. 2009 bola na úradnej tabuli vyvesená konečná správa

- dňa 3. 12. 2009 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty na vyjadrenie v lehote 10 dní námietky veriteľa S., a. s. B. a námietky veriteľa F. P.

- dňa 28. 12. 2009 správca konkurznej podstaty požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia

- dňa 5. 1. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal predmetné vyjadrenie

- dňa 20. 1. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 25. 2. 2010 o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

- opatrením zo dňa 1. 2. 2010 bol úpadcovi K., s. r. o. ustanovený opatrovník: Ing. J. M., K.

- dňa 25. 2. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré pojednávanie   bolo   odročené   s tým,   že   súd vytýči   nový termín   pojednávania za   účelom prejedania   konečnej   správy   ihneď   po   tom,   ako   uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka nadobudne právoplatnosť.

- dňa 26. 2. 2010 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty výzvu, aby v lehote 7 dní doložil   súdu   všetky   doklady   odôvodňujúce   jeho   náklady   uvedené   v   konečnej   správe a uviedol, či boli u správcu konkurznej podstaty uplatnené pohľadávky proti podstate.

- dňa 5. 3. 2010 došla na krajský súd žiadosť F. P. o vydanie predbežného opatrenia

- podaním zo dňa 11. 3. 2010 súd zaslal F. P. vyjadrenie k jeho žiadosti

- dňa 12. 3. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 19. 4. 2010 o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

-   dňa   24.   3.   2010   správca   konkurznej   podstaty   zaslal   súdu   doklady   súvisiace s námietkami voči konečnej správe

- opatrením zo dňa 14. 4. 2010 súd určil odmenu opatrovníkovi.

- dňa 19. 4. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd uložil správcovi konkurznej podstaty v lehote 5 dní predložiť súdu výpočet odmeny v súlade s námietkami veriteľa a doložil súdu všetky faktúry za obdobie od vyhlásenia konkurzu do predaja majetku úpadcu, ktoré boli hradené úpadcom za vodné a stočné, teplo, elektrickú energiu a plyn.

- dňa 19. 4. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie k námietke veriteľa - výpočet odmeny

- súd podaním zo dňa 19. 4. 2010 zaslal veriteľovi S., a. s. B. žiadosť, aby v lehote 7 dní doložili súdu prihlášky, ktorými si prihlásili veritelia VZP a APOLLO pohľadávky proti podstate

- dňa 29. 4. 2010 súd zaslal žiadosť správcovi konkurznej podstaty v lehote 3 dní pod hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   zaslať   súdu   faktúry   za   obdobie   od   vyhlásenia konkurzu do predaja majetku úpadcu, ktoré boli hradené úpadcom za vodné a stočné, teplo, elektrickú energiu a plyn.

-   dňa   4.   5.   2010   zaslal   správcovi   konkurznej   podstaty   výzvu   v   lehote   5   dní   na predloženie dokladov.

-   dňa   10.   5.   2010   veriteľ   S.,   a.   s.   na   základe   výzvy   súdu   doložila   doklady potvrdzujúce uplatnenie si pohľadávok proti podstate

- dňa 11. 5. 2010 súd zaslal správcovi konkurznej podstaty prihlášky proti podstate veriteľov VZP a APOLLO na vyjadrenie v lehote 7 dní.

- podanie správcu konkurznej podstaty zo dňa 13. 5. 2010

-   dňa   14.   5.   2010   správca   konkurznej   podstaty   vo   veci   predloženia   dokladov a zdôvodnenia cestovných výdavkov požiadal súd o predĺženie lehoty

-   dňa   21.   5.   2010   správca   konkurznej   podstaty   zaslal   súdu   vyjadrenie   ohľadne vysvetlenia údajov uvedených v konečnej správe

- dňa 21. 5. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 17. 6. 2010

- prejednanie konečnej správy

-   dňa   25.   5.   2010   správca   konkurznej   podstaty   zaslal   súdu   vyjadrenie   ohľadom pohľadávok proti podstate

- správca konkurznej podstaty dňa 26. 5. 2010 zaslal súdu doklady a to faktúry za elektrinu od dodávateľa V., a. s. K.

- dňa 17. 6. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré pojednávanie bolo odročené s tým, že súd uložil správcovi konkurznej podstaty, aby v lehote 10 dní špecifikoval účelnosť ciest, ktoré predložil súdu ako prílohu v podaní zo dňa 18. 3. 2010.

- dňa 21. 6. 2010 - spis založený na lehotu 20 dní

- dňa 29. 6. 2010 došla súdu žiadosť F. P.

- dňa 6. 7. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie - účel ciest

- dňa 12. 8. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 16. 9. 2010

- prejednanie konečnej správy

- dňa 16. 9. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré pojednávanie bolo odročené na deň 4. 11. 2010 o 9.00 hod.

- dňa 16. 9. 2010 súd zaslal žiadosť správcovi konkurznej podstaty, ako aj V., a. s. K.

- dňa 5. 10. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdom požadované doklady

- dňa 27. 10. 2010 súd zaslal V., a. s. K. urgenciu

- dňa 4. 11. 2010 došlo súdu oznámenie V., a. s. K.

- dňa 4. 11. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito.

- dňa 15. 11. 2010 došla súdu odpoveď na urgenciu od V., a. s. K.

- dňa 19. 11. 2010 správca konkurznej podstaty zaslal súdu vyjadrenie k námietkam veriteľa

- dňa 6. 12. 2010 predsedníčka senátu určila termín pojednávania na deň 20. 1. 2011 o 9.00 hod. - prejednanie konečnej správy

-   dňa   20.   1.   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie   o   schválení   konečnej   správy,   na ktorom bola konečná správa zo dňa 26. 6. 2009 schválená.“

Z vyžiadaného spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 K 162/02 ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov v namietanom konaní uvedený v prípise predsedu krajského   súdu   zodpovedá   obsahu   spisu,   a   preto   ústavný   súd   z   neho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 došlo k porušeniu jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň tvrdí, že v spojení s porušením týchto práv bolo porušené aj jeho základné právo na ochranu vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ústavy,   základné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy,   právo   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a súčasne došlo tiež k porušeniu čl. 144 ústavy a čl. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ v predchádzajúcom období už viackrát namietal sťažnosťami podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní, a to aj v spojení s konaním   vedeným   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 14 C 236/94.   Z   doterajších   rozhodnutí   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   sťažovateľa súvisiacich s namietaným konaním, ako aj konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 14 C 236/94 najmä vyplýva:

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 236/94 bolo konanie   o   náhrade   mzdy.   V   predmetnej   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č.   k.   14   C   236/94-257   z   18.   septembra   2002   v   spojení   s   opravným   uznesením zo 14. novembra   2002   a   upresnením   v   zmysle   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 3 Co 627/02-741 z 21. júna 2005 tak, že zaviazal žalovaného K., s. r. o. v konkurze, P. (ďalej len „žalovaný“), uhradiť sťažovateľovi mzdu v sume 1 538 310 Sk za obdobie od 14. novembra 1992 do 30. septembra 2002, ako aj trovy konania v sume 111 952 Sk. Označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2005 a vykonateľnosť 18. augusta 2005. V súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 14 C 236/94 ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa nálezom č. k. III. ÚS 111/01-62 z 28. februára 2002 rozhodol, že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   236/94   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2.   Na   majetok   žalovaného   bol   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   K   162/02 zo 16. decembra 2002 vyhlásený konkurz. Sťažovateľ v tejto súvislosti prihlásil podaním z 27. januára   2003   svoju   pohľadávku   vyplývajúcu   z   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 14 C 236/94 z 18. septembra 2009 do konkurzného konania. Keďže správca konkurznej podstaty   poprel   oprávnenosť   sťažovateľovej   pohľadávky,   sťažovateľ   podal   určovaciu žalobu o určenie pravosti   svojej pohľadávky, o ktorej   rozhodol   krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cbi 30/2003 z 27. septembra 2005 tak, že určil jej oprávnenosť a zaradenie do prvej triedy (označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2005).

3.   Sťažovateľ   v   predchádzajúcom   období   namietal   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02   sťažnosťami   doručenými   ústavnému   súdu   3.   júna   2003,   11.   februára   2009, 26. októbra 2009 a 5. marca 2010.

Sťažnosť   doručenú   3.   júna   2003   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. III. ÚS 174/03-7 z 21. augusta 2003 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku tohto uznesenia).

O   sťažnosti   doručenej   11.   februára   2009   rozhodol   ústavný   súd   nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009 tak, že v ňom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal krajskému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných   prieťahov,   priznal mu finančné zadosťučinenie   v sume 1 600   € a úhradu trov konania (označený nález nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009).Sťažnosť   doručenú   26.   októbra   2009   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. I. ÚS 375/09-14 z 9. decembra 2009, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol, že   „posudzované   obdobie   dvoch   mesiacov   (od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   z 19. augusta   2009,   pozn.)...   zatiaľ   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd považuje   dosiaľ   poskytnutú   ochranu   sťažovateľovi   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71 z 19. augusta   2009   za   dostatočnú,   a   preto   odmietol   jeho   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“.

O   sťažnosti   doručenej   5.   marca   2010   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 222/2010-8 z 1. júna 2010 tak, že ju odmietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia s poukazom na svoje zistenia konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní „koná   priebežne,   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   namietaný   postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.“.   Označený   nález   nadobudol   právoplatnosť   (doručením   sťažovateľovi) 30. augusta 2010.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 v období do 30. augusta 2010

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd si pri výklade a aplikácii základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, IV. ÚS 105/07).   Na   základe   uvedeného   možno   formulovať   záver,   že   ak   ústavný   súd vo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   už   rozhodoval   o   sťažnostiach,   ktorými sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom istom konaní pred všeobecným súdom, tak možno právne účinky jeho rozhodnutí o týchto sťažnostiach vzťahovať aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže z materiálneho hľadiska bola v danom prípade poskytnutá ochrana aj právu zaručenému prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 55/98).

V   danom   prípade   ústavný   súd   o   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorými   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v namietanom   konaní   už   viackrát   rozhodoval,   pričom   ostatné   rozhodnutie   (uznesenie č. k. III. ÚS 222/2010-8 z 1. júna 2010) nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2010. Na právne závery, ku ktorým v rozhodnutiach o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľa dospel,   ústavný   súd   v   podrobnostiach   poukazuje.   Zároveň   skutočnosť,   že   ústavný   súd o predchádzajúcich sťažnostiach   už rozhodol, bráni vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní v období do nadobudnutia právoplatnosti ostatného zo svojich rozhodnutí (uznesenia č. k. III. ÚS 222/2010-8 z 1. júna 2010), t. j. do 30. augusta 2010.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 v období po 30. auguste 2010

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z príslušného spisu ústavný súd zistil, že krajský súd v období po 30. auguste 2010 uskutočnil v namietanom konaní tieto procesné úkony:

a) dňa 16. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie o schválení konečnej správy, ktoré bolo odročené na 4. november 2010 z dôvodu, že správca konkurznej podstaty, ako aj obchodná spoločnosť V., a. s., K. (ďalej len „V.“), nepredložili krajskému súdu všetky požadované doklady,

b) krajský súd prípismi zo 16. septembra 2010 požiadal správcu konkurznej podstaty, ako aj V. o predloženie požadovaných dokladov (správca konkurznej podstaty ich predložil 5. októbra 2010),

c) krajský súd prípisom   z 27. októbra 2010 urgoval V. o zaslanie požadovaných dokladov (doklady boli doručené až 15. novembra 2010),

d) dňa 4. novembra 2010 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie pre účely schválenia konečnej správy, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nepredloženia dokladov V., krajský súd zároveň uložil správcovi konkurznej podstaty povinnosť predložiť do budúceho pojednávania   presnú   špecifikáciu   nákladov   na   elektrickú   energiu   a doklady   o   príjme   z nájmu,

e)   dňa   6.   decembra   2010   predsedníčka   senátu   nariadila   termín   pojednávania   na 20. január 2011 na účely prejednania konečnej správy,

f) dňa 20. januára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola uznesením č. k. 5   K   162/2002-499   z   20.   januára   2011   schválená   konečná   správa   z   26.   júna   2009 o speňažení majetku úpadcu a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty (ďalej   len   „konečná   správa“);   označené   uznesenie   bolo   po   jeho   písomnom   vyhotovení 4. februára 2011 vypravené a doručované účastníkom konania.

Vychádzajúc   z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   ústavný   súd   aj s prihliadnutím na špecifiká konkurzného konania konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní v období od 30. augusta 2010 konal v zásade plynulo, t. j. bez neodôvodnených prieťahov,   pričom   jeho   činnosť   efektívne   smerovala   k právoplatnému   skončeniu namietaného konkurzného konania, keďže uznesením č. k. 5 K 162/2002-499 z 20. januára 2011 schválil konečnú správu.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v období po 30. auguste 2010 nedošlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy   sťažovateľ   v sťažnosti podrobnejšie   neodôvodňuje,   len   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sa   z dôvodu   prieťahov v namietanom konaní nevie „domôcť výkonu súdnych rozhodnutí ani keď sú právoplatné a vykonateľné   rozsudky,   čím   mi   vzniká   škoda   na   majetku   ktorý   nemôžem   užívať,   čo dochádza k porušovaniu mojich základných práv vlastniť a užívať majetok...“.

V nadväznosti   na   uvedené   tvrdenie   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť, že účelom konkurzného konania je „dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku“ (§ 2 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov).   V danom   prípade   namietané   konkurzné   konanie   ešte   nie   je právoplatne skončené. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-499 z 20. januára 2011,   ktorým   bola   schválená   konečná   správa,   majú   účastníci   tohto   konania   (a   teda   aj sťažovateľ) právo podať odvolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom   prípade   má   sťažovateľ   právo   podať   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 20. januára 2011 odvolanie, o ktorom je oprávnený rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu   ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že v dôsledku prieťahov v namietanom konaní mu vzniká „nárok na náhradu škody zlým úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy“, a preto v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom krajského súdu v namietanom konaní dochádza aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

V súvislosti s návrhom sťažovateľa na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), príp. do dňa nadobudnutia jeho účinnosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   71/04   alebo IV. ÚS 395/2010).

Z uvedeného vyplýva, že právo na náhradu škody nesprávnym úradným postupom všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej právnej veci si sťažovateľ môže prípadne uplatniť   po   právoplatnom   skončení   namietaného   konania   postupom   podľa   zákona č. 514/2003   Z.   z.,   pričom   o takto   uplatnenom   nároku   bude   oprávnený   a aj   povinný rozhodnúť vecne príslušný všeobecný súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu zaoberať sa touto časťou sťažnosti sťažovateľa ešte predtým, ako si uplatní nárok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní namieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Právu sťažovateľa zaručenému prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poskytol ochranu nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorým vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ktoré   obsahovo zodpovedá právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v namietanom konaní a prikázal krajskému súdu konať v ďalšom období v tomto konaní bez zbytočných prieťahov. Z už uvedeného vyplýva, že v ďalšom priebehu namietaného konania už nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, pričom postup   krajského   súdu   v primeranom   čase   od   nadobudnutia   právoplatnosti   označeného nálezu ústavného súdu vyústil do uznesenia č. k. 5 K 162/2002-499 z 20. januára 2011, ktorým bola schválená konečná správa. Na tomto základe možno konštatovať, že ochrana, ktorú   ústavný   súd   na   základe   svojej   právomoci   vyplývajúcej   mu   z čl.   127   ústavy sťažovateľovi poskytol, sa prejavila ako efektívna a účinná. Na tom nemení nič skutočnosť, že   sťažovateľ   v sťažnosti   vyslovuje   nespokojnosť   s aktuálnym   stavom   namietaného konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

6. K namietanému porušeniu čl. 144 ústavy a čl. 1 dohovoru

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v namietanom konaní porušil čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Z citovaného v prvom rade vyplýva, že čl. 144 ústavy ani čl. 1 dohovoru neupravujú žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Navyše, medzi obsahom citovaných ustanovení ústavy a dohovoru a postupom krajského súdu v namietanom konaní neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie.   Z uvedeného dôvodu   ústavný súd   aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   (napr.   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia)   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011