znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. P. P, Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 400   €   (slovom tisícštyristo eur), ktoré mu   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 65/2010   z 10.   februára   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa (v spore o ochranu osobnosti v procesnom postavení   žalobcu)   odvolal   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 15 Ct 61/2002 z 30. júna 2006, pričom okresný súd 30. novembra 2007 predložil súdny spis spolu s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu. Vo svojej sťažnosti okrem iného poukázal aj na to, že ešte vo februári 2002 podal na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti, pričom konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené. Sťažovateľ uplatnil 22. apríla 2009 sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní u predsedníčky krajského súdu, ktorá v odpovedi z 18. júna 2009 uznala zodpovednosť krajského súdu za prieťahy v odvolacom   konaní   a ďalej   uviedla,   že   vyzve „konajúcu   predsedníčku   senátu,   aby neodkladne   prijala   ďalšie   opatrenia   na odstránenie   vzniknutých   prieťahov“. Keďže „označená vec ku dňu 12. 01. 2010 (do podania sťažnosti ústavnému súdu 15. januára 2010, pozn.) nie je vybavená žiadnym spôsobom“, sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 492/2007 konať bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3101/2010   z 5.   marca   2010,   súčasťou   ktorého   je   aj   prehľad   procesných   úkonov doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania.   V predmetnom   vyjadrení   sa   okrem   iného uvádza:

«Je   pravdou,   že   vec   sp. zn.   8 Co 492/2007   bola   predložená   Krajskému   súdu v Bratislave dňa 30. 11. 2007 do senátu „8Co“, ktorý senát prevzala dňa 01. 01. 2007 jeho predsedníčka – JUDr. J. G., a ktorý až od októbra 2007 pracoval v úplnom zložení. Od 01. 10. 2007 do 18. 02. 2008 bol súdny spis v referáte druhej predsedníčky senátu „8 Co“ – JUDr. E. B. a od 19. 02. 2008 došlo k prerozdeleniu neskončených vecí v senáte „8 Co“, a to vzhľadom na ich veľký počet a nerovnomernú zaťaženosť senátov medzi senát „8 Co“ a „12 Co“ – JUDr. E. B. Predmetný spis bol skrutíniom pridelený senátu „8 Co“ – predsedníčky   senátu   JUDr.   J.   G.,   ktorá   bola   od 22. 06.   2009   do   30.   11.   2009 práceneschopná a od 01. 12. 2009 do 31. 12. 2009 čerpala „starú“ riadnu dovolenku. Vzhľadom   na   veľký   počet   vecí,   neobsadenosť   senátu,   ako   aj   skladbu   vecí,   keď prednostne boli vybavované statusové a pracovnoprávne veci, ako aj veci sťažnostné, vec sp. zn. 8 Co 492/2007 bola zaradená na vybavenie podľa poradia.

Dňa 19. 8. 2009 bol súdom vyrubený súdny poplatok za odvolanie a vec je vytýčená na deň 08. 06. 2010 o 15.00 hodine.

Keďže JUDr. J. G. k 01. 01. 2007, keď oddelenie „8 Co“ prebrala, prevzala tiež celkom 540 neskončených vecí (s rokom nápadu 2004 a nasl.), pričom v roku 2007 napadlo do tohto oddelenia ďalších 519 vecí, a senát pracoval v neúplnom zložení, nemôže sa jednať o subjektívne prieťahy v danom konaní.»

K vyjadreniu   krajského   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 22. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„K obsahu vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave Spr. 3101/2010 z 05. 03. 2010 sťažovateľ   poznamenáva,   že   dôvody   nečinnosti,   na   ktoré   sa   odvoláva   odporca,   už   boli vyriešené   bohatou   judikatúrou   Ústavného   súdu   SR,   a preto   sťažovateľ   vyjadrenie ponecháva bez stanoviska.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o ochranu osobnosti   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a nemožno   ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. V danom prípade je z hľadiska zbytočných prieťahov napadnuté iba odvolacie konanie vedené krajským súdom, v rámci   ktorého   okrem   vyrubenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie   a nariadenie   termínu pojednávania na 8. jún 2010 neboli vykonané žiadne iné úkony, a preto úvahy o možnom vplyve právnej, resp. skutkovej zložitosti veci na priebeh konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup krajského súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   okrem   vyrubenia súdneho   poplatku   za odvolanie   a nariadenia   termínu   pojednávania   na   8.   jún   2010   bol v doterajšom priebehu napadnutého konania bez relevantného dôvodu úplne nečinný. Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského súdu z 5.   marca   2010   odôvodňujúce   svoje   nekonanie „veľkým   počtom   vecí,   skladbou   vecí a neobsadenosťou senátu“.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Napokon ústavný súd poukazuje na to, že prieťahy v konaní uznal aj samotný krajský súd   vo   svojej   odpovedi   z 18.   júna   2008   na   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní z 22. apríla 2009.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 492/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „má pocity márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri porušovaní jeho základného práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 Co 492/2007,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a   najmä   to,   že napadnuté odvolacie konanie nadväzuje na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte vo februári 2002, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 400 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. M. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za   I.   polrok   2009,   ktorá   bola   721,40   €.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a   § 14 ods. 1 písm. a) a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010