znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 55/2008 z 31. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2009   doručená   faxom   a 15.   februára   2009   doplnená   predložením   originálu   sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [(ďalej len „ústava“); sťažovateľka síce označuje čl. 20 ods. 2, avšak z obsahu sťažnosti, ako aj zo slovného označenia je zrejmé, že namieta   porušenie   čl. 20   ods. 1,   pozn.]   a práva   podľa   čl. 1   prvej   vety   a   druhej   vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 55/2008 z 31. októbra 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:,,Na základe   návrhu   oprávneného   zo   dňa   17. 8. 2005   JUDr.   M.   M.   a poverenia k vykonaniu   exekúcie   č. 5803   015392,   vydaného   Okresným   súdom   Košice   II,   dňa 19. 10. 2005   upovedomila   poverená   súdna   exekútorka   Mgr.   M.   Z.   účastníkov   konania o začatí   exekúcie   upovedomením   sp. zn.   Ex 1233/2005-16   zo   dňa   24. 10. 2005.   V   tomto exekučnom konaní sú na strane povinných 1. Ing. J. G., manžel sťažovateľky a 2. S. spol. s r. o.. Dňa   29. 1. 2008   sťažovateľka   predložila   Okresnému   súdu   Košice   II   právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 13 C 314/03, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1. 12. 2003,   ktorým   tento   súd   zrušil   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov   Ing.   J.   G. a Ing. J. G.

Uviedla, že na deň 26. 2. 2008 o 10.00 hod. je na Exekútorskom úrade M. Mgr. M. Z. stanovená dražba - odpredaj nehnuteľnosti formou verejnej dražby.

Vzhľadom   na   predložený   právoplatný   rozsudok   sťažovateľka   žiadala,   aby   súd exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   na   LV   č. (...)   k. ú.   K.   (...),   ktorá postihuje aj jej spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti, zamietol a zastavil. Okresný   súd   Košice   II   uznesením   sp. zn.   39 Er 1224/2005,   Ex 1233/2005   zo   dňa 15. 4. 2008   návrh   manželky   povinného   v 1.   rade Ing.   J.   G.   (...)   na zastavenie   exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3 CoE 55/2008-190 zo dňa 31. 10. 2008, ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky dňa 12. 12. 2008, potvrdil uznesenie a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k   porušeniu   jej   označených   práv   došlo   napadnutým uznesením, v ktorom sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený tým, že rozsudkom Okresného súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   13 C 314/03   zo   14.   októbra   2003 (právoplatným 1. decembra 2003) došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi ňou   a povinným   v 1.   rade   (jej   manželom).   Vychádzajúc   z toho,   že   do   troch   rokov od zrušenia   bezpodielového   spoluvlastníctva   nebol   podaný   návrh   na   jeho   vyporiadanie, prešli podľa sťažovateľky v súlade s § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka nehnuteľné veci z bezpodielového spoluvlastníctva do podielového spoluvlastníctva s tým, že sťažovateľka je spoluvlastníčkou v jednej polovici uvedenej nehnuteľnosti.

Krajský súd si v napadnutom rozhodnutí osvojil právny názor okresného súdu, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. 39 Er 1224/2005 z 15. apríla 2008 argumentoval okrem iného tým, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania platí, že pre   exekúciu   predajom   nehnuteľností   je   rozhodujúci   stav   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ktorý existuje ku dňu doručenia návrhu na výkon exekúcie“. Nadväzne na to krajský súd skonštatoval, že sťažovateľka nemôže žiadať zastavenie exekúcie, lebo uzatvorila   ako   záložca   17.   decembra   2004   zmluvu   o zriadení   záložného   práva,   pričom predmetom   záložného   práva   je   zabezpečenie   tej   istej   pohľadávky,   ktorá   je   predmetom exekúcie. Vzhľadom na to by sa mohol záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť predajom predmetu zálohu podľa osobitných predpisov tak, ako to je v tomto prípade   aj   podľa   ustanovení   Exekučného   poriadku.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že uvedené závery prevzaté napadnutým uznesením jej odopierajú práva, ktorých porušenie svojou sťažnosťou namieta.

Sťažovateľka   ďalej   cituje   § 37   ods. 2   Exekučného   poriadku   v znení   účinnom   do 31. augusta   2005,   podľa   ktorého   ak   sú   exekúciou   postihnuté   veci   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného. V súvislosti   s   tým   sťažovateľka   vyjadruje   názor,   že   ustanovenia   Exekučného   poriadku neobsahujú   žiadnu   právnu   úpravu,   ktorá   by   vylučovala   vznik   nevyvrátiteľnej   právnej domnienky   uvedenej   v   § 149   ods. 4   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na   to   podľa sťažovateľky „bez zreteľa na existenciu exekučného konania, v ktorom bol povinný manžel sťažovateľky a spol. S. spol. s r. o. uplynutím troch rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku o zániku bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej manžela, nehnuteľné veci v ich bezpodielovom spoluvlastníctve prešli do podielového spoluvlastníctva...

Ak teda Exekučný poriadok, ani Občiansky zákonník, neobsahujú ustanovenia, ktoré by modifikovali nadobudnutie podielov k bývalému spoluvlastníctvu manželov po uplynutí trojročnej lehoty, nie je možné skutočnosť, že k vzniku podielového spoluvlastníctva došlo, obchádzať výkladom obsahujúcim konštrukcie nemajúce oporu v zákonoch.“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   k zániku bezpodielového spoluvlastníctva   jej a jej manžela došlo 1. decembra 2003, teda   pred začatím exekúcie, a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť účastníčkou exekučného konania.

Pokiaľ ide o krajským súdom zmienenú okolnosť, že sťažovateľka uzatvorila záložnú zmluvu   ako   záložca   na   zabezpečenie   pohľadávky   svojho   manžela   vymáhanej   v tomto exekučnom   konaní,   sťažovateľka   upriamuje pozornosť   na   čl. III   tejto   zmluvy, v zmysle ktorého   v nej   vyjadrila   súhlas   s vyporiadaním   zabezpečenej   pohľadávky   predajom   veci priamo na základe záložcom, teda ňou dohodnutej ceny alebo predajom na verejnej dražbe alebo s prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky   zabezpečenej   touto   zmluvou.   Na   základe   toho   sťažovateľka   uzavrela,   že zo spomínanej   záložnej   zmluvy   pre   ňu   nevyplýva   žiaden   vzťah   k exekučnému   konaniu vedenému proti jej manželovi.

Vyjadrujúc sklamanie z postupu orgánov súdnej moci požaduje sťažovateľka okrem vyslovenia   porušenia   svojich   označených   práv   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 €.

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   jej   prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na ochranu jej vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 2 Ústavy SR,

- na   pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v   článku   č. 1   vety   prvej   Dodatkového protokolu k Dohovoru,

- a právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku č. 1 druhej vete Dodatkového protokolu k Dohovoru

bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3 CoE 55/2008-190   zo   dňa 31. 10. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur /150 630 Skk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo   a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne   vymedzeným   poslaním   a osobitnou   rozhodovacou   právomocou   (II. ÚS 1/95). Podľa   čl. 124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti, nie však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť, ale aj ústavnosť.   Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01),   ochrana ústavou,   prípadne   Dohovorom   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   garantovaných práv a slobôd (resp.   ústavnosti   ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna ingerencia do rozhodovacej činnosti krajského súdu v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tom prípade, ak by jeho konanie a rozhodnutie   priamo   zasahovalo   do   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   garantovaných   práv.   V prípade   uznesenia   krajského   súdu   namietaného sťažovateľkou však to tak nie je.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najskôr   popísal   procesný   stav v čase   pred   jeho   rozhodovaním   v súvislosti   s uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 39 Er 1224/2005 z 15. apríla 2008, ktoré na základe odvolania podaného sťažovateľkou preskúmal v rámci ňou iniciovaného odvolacieho konania, uvádzajúc, že sťažovateľka sa ako   manželka   povinného   podaním   z 28.   januára   2008   domáhala   zastavenia   exekúcie k nehnuteľnosti.   Svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   jej   bezpodielové   spoluvlastníctvo s povinným   bolo   zrušené   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   13 C 314/2003,   ktorý nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2003 a stal sa vykonateľným. Súd prvého stupňa postupoval v exekučnom konaní podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, a § 145 ods. 1 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Okresný súd nezistil, že by bolo došlo k vyporiadaniu zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej manžela súdnym rozhodnutím alebo dohodou. Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 je manžel povinného účastníkom exekúcie, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Okresný súd taktiež pripomenul, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania platí, že   pre   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   je   rozhodujúci   stav   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   ktorý   existuje   ku   dňu   doručenia   návrhu   na   vykonanie   exekúcie.   Deň doručenia návrhu na vykonanie exekúcie je určujúci aj pre ďalší postup exekútora, žalobu pre vylúčenie nehnuteľnosti z exekúcie a aj pre stret iných exekúcií. Návrh na vykonanie exekúcie bol doručený dňa 17. 8. 2005, pričom podľa tvrdení manželky povinného v 1. rade k vyporiadaniu   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva,   či   už   dohodou   alebo v dôsledku   súdneho   rozhodnutia,   v   lehote   troch   rokov   od   právoplatnosti   o zrušení bezpodielového   spoluvlastníctva,   nedošlo.   Žiaden   z manželov   v   tejto   lehote   ani   návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva na súd nepodal.

Podľa konštantnej judikatúry sa vzťahy medzi manželmi ohľadne vecí, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva v období, keď toto spoluvlastníctvo zaniklo, ale nebolo ešte   vyporiadané,   riadia   zákonnými   ustanoveniami   o   bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov. V deň, keď bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, sa vzťahy medzi manželmi riadili ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a preto exekúcia mohla postihnúť   nehnuteľnosť,   ktorá   v tom   čase   bola   nepochybne   v bezpodielovom spoluvlastníctve povinného v 1. rade a jeho manželky. Ako samotná manželka povinného v 1. rade   uvádza,   rozsudok   o zrušení   o bezpodielového   spoluvlastníctva   nadobudol právoplatnosť   1. 12. 2003,   podielové   spoluvlastníctvo   k nehnuteľnosti   mohlo   vzniknúť (ide o zrejmú   nesprávnosť,   správne   má   byť   zaniknúť,   pozn.) až   uplynutím   troch   rokov od dátumu právoplatnosti, t. j. najskôr 2. 12. 2006. Avšak návrh na vykonanie exekúcie bol podaný   skôr,   ešte   dňa   17. 8. 2005.   Platí   teda,   že   pre   exekúciu   je   rozhodujúci   stav vlastníckeho   práva   v deň   17. 8. 2005,   keď   bola   nehnuteľnosť   v   bezpodielovom spoluvlastníctve, lebo v tom čase lehota troch rokov uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka neuplynula.“.

V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa krajský súd venoval odvolacím dôvodom uplatených sťažovateľkou, ktoré sú do značnej miery založené na rovnakej argumentácii, ako jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.

Zhrnúc dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu možno konštatovať, že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   stotožniac   sa   s právnym   názorom   prvostupňového súdu, že pre exekúciu je rozhodujúci stav vlastníckeho práva v deň začatia exekučného konania, ktorým je v danom prípade 17. august 2005. K tomuto dátumu bola nehnuteľnosť v bezpodielovom   spoluvlastníctve   povinného   a sťažovateľky,   pretože   lehota   troch   rokov ustanovená   v   § 149   ods. 4   Občianskeho   zákonníka   do   dňa   začatia   exekučného   konania neuplynula. Z tohto dôvodu je námietka sťažovateľky, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti od 1. decembra 2006, právne bezvýznamná.

Krajský   súd   považuje   za   správny   aj   dôvod   zamietnutia   žaloby   okresným   súdom v súvislosti   s existenciou   zmluvy   o zriadení   záložného   práva   k   nehnuteľnosti zo 17. decembra   2004   uzavretou   medzi   oprávneným   ako   záložným   veriteľom a sťažovateľkou   a jej   manželom   ako   záložcami   na   zabezpečenie   pohľadávky,   ktorej uspokojenia sa oprávnený domáha v tomto exekučnom konaní. Krajský súd však zároveň poukázal   aj   na   to,   že   k dôvodu   zamietnutia   žaloby   v súvislosti   so   zmluvou   o zriadení záložného práva sa sťažovateľka v odvolaní vôbec nevyjadrila.

Takéto rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vnútorne logické, nie je svojvoľné, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a nemožno ho preto označiť ani ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Ústavný súd konštatuje, že namietané   uznesenie   zrozumiteľným   a vyčerpávajúcim   spôsobom   reaguje   na   všetky relevantné námietky sťažovateľky v odvolaní a dáva odpoveď na otázku, prečo okresný súd jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol a krajský súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.   Ústavnému   súdu   neprislúcha   ďalším   výkladom   príslušných   právnych   noriem podporovať takúto interpretáciu a aplikáciu zákona všeobecným súdom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 331/06).Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi odôvodnením uznesenia krajského   súdu sp. zn.   3 CoE 55/2008   z 31.   októbra   2008 a namietaným   porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej   vety   dodatkového   protokolu neexistuje   taká   spojitosť,   ktorá   by   umožňovala vysloviť   záver   o ich   porušení.   Vzhľadom   na   to   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   podľa   jeho   doterajšej   konštantnej   judikatúry všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv hmotného charakteru by preto bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v označených článkoch ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo však v danej veci ústavný súd nezistil, a navyše sťažovateľka porušenie ústavnoprávnych princípov spravodlivého procesu vo svojej sťažnosti ani nenamietala. Aj z toho dôvodu by preto bolo možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   smerujúcu   proti   dôvodom   napadnutého uznesenia   vo   vzťahu   k nemožnosti   požadovať   zastavenie   exekúcie,   pretože   sťažovateľka „uzatvorila   ako   záložca   dňa   17. 12. 2004   nájomnú   zmluvu   o zriadení   záložného   práva, pričom   predmetom   záložného   práva   je   zabezpečenie   tej   istej   pohľadávky,   ktorá   je predmetom   exekúcie“,   ústavný   súd   považuje   túto   námietku   za   neprípustnú   (§ 53   ods. 1 zákona   o ústavnom   súde).   Z pripojeného   odvolania   sťažovateľky   zo   7.   mája   2008   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 1244/2005 z 15. apríla 2008, ako aj z odôvodnenia samotného   namietaného   uznesenia   totiž   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   túto   námietku uplatnila   v odvolacom   konaní.   Nevyužitie   tejto   možnosti   v odvolacom   konaní   pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 193/06).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009