znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Er 1440/2004 zo 16. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 2 Er 1440/2004 zo 16. mája 2005 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   17.   decembra   2004   u nej   podal oprávnený proti povinným návrh na vykonanie exekúcie, ktorá bola vedená pod sp. zn. 2 Er 1440/2004.   Okresný   súd   poveril   sťažovateľku   vykonaním   exekúcie   na   vymoženie pohľadávky   oprávneného   spolu   s úrokom   a trovami   exekúcie.   Na   základe   uvedeného návrhu   a   poverenia   č. 5101*017357   sp. zn.   2 Er 1440/2004   z 21. decembra 2004 sťažovateľka začala výkon exekúcie.

Dňa 25. januára 2005 bol sťažovateľke doručený návrh oprávneného na zastavenie exekúcie [v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)].

Súčasne s návrhom jej bola doručená aj „Dohoda o urovnaní a Kvitancia z dôvodu splnenia dlhu vo výške 2 750 000,- Sk“.

Oprávnený, povinní a ručitelia uzatvorili podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka dohodu   o urovnaní, v ktorej sa dohodli, že všetky práva a povinnosti založené zmluvou o pôžičke peňazí dňom podpísania dohody zanikajú. Oprávnený sa súčasne vzdal zaplatenia istiny, dohodnutého mesačného úroku, úrokov z omeškania a dohodnutej zmluvnej pokuty. Zároveň sa zaviazal, že najneskôr ku dňu podpísania tejto dohody požiada o zastavenie exekúcie a sám bude znášať všetky trovy exekučného konania.

Prípisom   zo   4.   februára   2005   vyzvala   sťažovateľka   oprávneného   na   úhradu   trov exekúcie, ktoré vyčíslila sumou 595 257,40 Sk s 19 % DPH, v nadväznosti na čo jej boli 24. februára 2005 doručené námietky oprávneného proti exekúcii a proti trovám exekúcie. Návrh   oprávneného   na   zastavenie   exekúcie   predložila   sťažovateľka   podaním zo 4. marca 2005 okresnému súdu a s týmto návrhom mu zároveň zaslala aj jeho námietky proti trovám exekúcie.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Er 1440/2004 z 13. apríla 2005 boli námietky oprávneného proti trovám exekúcie odmietnuté. Následne bolo 21. apríla 2004 doručené sťažovateľke späťvzatie návrhu oprávneným, ktoré sťažovateľka 26. apríla 2005 postúpila okresnému súdu spolu s vyúčtovaním trov exekúcie v celkovej sume 612 093 Sk.

Okresný   súd   rozhodol   16.   mája   2005   uznesením   sp. zn.   2 Er 1440/2004,   ktorým exekúciu zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania v sume 15 945 Sk do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s priznanou   sumou   trov   exekučného   konania vyjadrujúc názor, že okresným súdom «neboli správne aplikované ust. § 203 EP, ako aj ust. §§ 14, 22 vyhl. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, resp. v nedostatočnej miere, pretože súd neprihliadol k ust. § 16 ods. 2 tejto vyhlášky, kde sa o. i. hovorí: „pri určovaní jeho odmeny   sa   postupuje   podľa   § 5   s tým,   že   základom   na   určenie   tejto   odmeny   je   výška vymoženej   pohľadávky»“, a preto   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 2 Er 1440/2004 zo 16. mája 2005 odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoE 109/05 z 30. marca 2007 bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté.

V ďalšej   časti   sťažovateľka   cituje   relevantné   ustanovenia   ústavy   (čl. 20   ods. 1, čl. 127 ods. 1, 2, 3 a 4), dodatkového protokolu (čl. 1), Občianskeho súdneho poriadku (§ 154 ods. 1 a 2, § 167 ods. 1 a 2), Exekučného poriadku (§ 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 a 3, § 200   ods.1   a 2,   § 203   ods. 1   a 2)   a vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) (§ 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 16 ods. 1, 2 a 3). Sťažovateľka   taktiež   pripomína   nález ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 31/04,   podľa ktorého   ústavný   súd   považuje   náhradu   trov   konania,   ktoré   patria   súdnemu   exekútorovi po zastavení exekúcie, za majetok, ktorý sa nadobúda na základe právoplatného výroku všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože náhrada trov konania je nesporne   pohľadávka   účastníka   konania   voči   inému   účastníkovi   konania,   ktorá   je vymožiteľná ako každý iný peňažný nárok.

Právo exekútora na odmenu za exekučnú činnosť, teda za činnosť exekútora po začatí exekučného   konania,   je   v   súlade   s uvedeným   právnym   názorom   ústavného   súdu   jeho pohľadávkou, ktorá nepochybne patrí pod pojem majetok. Z tohto dôvodu uvedené právo sťažovateľky požíva rovnakú ochranu ako každé iné majetkové právo a sťažovateľka má právo na to, aby v prípade splnenia zákonnom ustanovených podmienok toto jej právo nebolo nikým spochybňované, a ak jej má byť v zákonom predpísanom konaní priznané, aby priznané bolo. V prípade, že sa tak nestane, ide o zásah do tohto práva zakotveného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   uvádza,   že   vykonávala   exekúciu   na   vymoženie   pohľadávky oprávneného   v   sume   3 511 586,50   Sk.   V   priebehu   exekučného   konania   došlo   medzi oprávneným   a   povinnými   k   uzatvoreniu   dohody   z dôvodu   splnenia   dlhu   v sume 2 750 000 Sk.

Nesporné je, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia okresného súdu povinní uhradili oprávnenému sumu 2 750 000 Sk. Rozhodnutie okresného súdu, že sťažovateľka má   nárok   na   odmenu   len   z tej   časti   vymáhaného   nároku,   ktorý   oprávnený   v priebehu exekúcie   dostal   ako   platbu   od   súdneho   exekútora,   nezodpovedá   podľa   sťažovateľky žiadnemu z ňou v sťažnosti citovaných právnych predpisov.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „nezodpovedá   zmyslu exekučného   konania   také   chápanie vymoženej pohľadávky, ktoré pod tento pojem zahŕňa len tie úhrady vykonané po začatí exekučného   konania,   ktoré   boli   oprávnenému   uhradené   prostredníctvom   súdneho exekútora.   Podľa   názoru   sťažovateľky,   vymoženou   pohľadávkou   je   potrebné   rozumieť všetky sumy, ktoré oprávnený od povinného dostal od okamihu začatia exekučného konania do jeho skončenia. V prípade, že by bolo akceptované chápanie vymoženej pohľadávky v prv   uvedenom   úzkom   význame,   znamenalo   by   to   -   bezdôvodné   obmedzovanie   nároku súdneho exekútora na odmenu za exekučnú činnosť. V takomto prípade by totiž bolo možné v každom prípade po začatí exekučného konania, aby sa oprávnený a povinný dohodli na tom,   že   povinný   uhradí   vymáhanú   pohľadávku   priamo   oprávnenému,   čím   obíde   svoju povinnosť   uhradiť   trovy   exekučného   konania.   To,   že   naznačené   chápanie   vymoženej pohľadávky nezodpovedá zmyslu a účelu Exekučného poriadku, je zrejme aj z ustanovenia § 5 ods. 2 Vyhlášky o odmenách súdneho exekútora - podľa ktorého, ak exekútor upustí od vykonávania exekúcie z dôvodu jej dobrovoľnej úhrady povinným, patrí mu odmena vo výške   50 %   zo   sumy   podľa   ods. 1   citovaného   zákonného   ustanovenia,   teda   z 20 % z vymáhanej pohľadávky.

Je nesporné, že v čase, keď Okresný súd Bratislava I rozhodoval o trovách exekúcie, z listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii bolo zrejmé, že došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky   v   už   spomínanej   výške.   Ak   bol   súd   toho   názoru,   že   Exekučný   poriadok a Vyhláška   o   odmenách   exekútorov,   vo   vzťahu   k   predmetnej   veci   nemajú   priamo aplikovateľné   ustanovenie,   mal   postupovať   podľa   ustanovení,   ktoré   svojím   obsahom, zmyslom a účelom, upravujú právne vzťahy im najbližšie. V predmetnej veci, podľa názoru sťažovateľky, by bol jediným správnym taký postup súdu, ktorým by sťažovateľke priznal právo   na   náhradu   trov   exekučného   konania   zahŕňajúce   v   sebe   odmenu   za   vymoženie pohľadávky vo výške 2 750 000,00 Sk.

Iný postup súdu nielenže nevychádza zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku a   Vyhlášky   o   odmenách   exekútorov,   ale   poukazujúc   na   doposiaľ   citované   ustanovenia týchto právnych predpisov, ich priamo porušuje. Ani jeden z nich totiž neumožňuje rozdeliť pohľadávku   uhradenú   v   rámci   exekučného   konania   na   pohľadávku,   ktorá   fyzicky   bola oprávnenému uhradená exekútorom a ktorú povinný uhradil priamo oprávnenému. Ak odporca rozhodol iným spôsobom, porušil namietané práva sťažovateľky.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal nález:

„Právo sťažovateľky

-   vlastniť   majetok   a   právo   na   ochranu   majetku   zakotveného   v článku   20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

- právo na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

bolo výrokom o náhrade trov konania uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Er 1440/2004 zo dňa 16. 5. 2005 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výrok o náhrade trov konania uznesenia Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn.   2 Er 1440/2004   zo   dňa   16. 5. 2005   a   vracia   vec Okresnému súdu Bratislava I na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bratislava I pokračovať v porušovaní vyššie uvedených práv sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Er 1440/2004 zo 16. mája 2005 bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   zistení   ústavného   súdu   najmä   z doložky   právoplatnosti   vyznačenej na namietanom rozhodnutí vyplýva, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2005 v časti o zastavení exekúcie a v časti trov exekučného konania a 30. mája 2005 v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatenia súdneho poplatku.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   26. júna 2007,   teda bez akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí   uvedenej   dvojmesačnej   zákonom   ustanovenej lehoty.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Od právoplatnosti namietaného rozhodnutia okresného súdu do doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   uplynula   doba   viac   než   dvoch   rokov,   a   preto   je   sťažnosť   podaná oneskorene.

Ústavný súd z tohto dôvodu po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

2. Nad rámec odôvodnenia ústavný súd ďalej považuje za vhodné uviesť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   porušenie   čl. 20   ods. 1   ústavy   a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie, že súd nesprávnym vyčíslením trov exekúcie   porušil   vlastnícke   právo   sťažovateľky,   resp.   jej   právo   pokojne   užívať   svoj majetok. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania. V prerokúvanej veci to znamená, že najprv musí posúdiť, či nesprávnym výpočtom trov exekúcie mohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva na vlastníctvo.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v danej veci nevidí dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť uvedených   právnych   noriem   posudzuje v súlade s ustálenou   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov len existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. novembra 1983, Séria A,   č. 70, str. 23, ods. 48) alebo majetkové hodnoty   vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľka môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, Séria A, č. 222, str. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A.   a   iní   v. Belgicko   z   20.   novembra   1995,   Séria A,   č. 332,   ods. 31).   Európsky   súd pre ľudské práva zastáva stanovisko, že majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný nárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.   Sťažovateľka   nežiada   chrániť   majetok,   ktorý   už   nadobudla   na   základe namietaného uznesenia, ale žiada chrániť legitímne očakávanie na ďalší majetok, ktorý jej mal byť namietaným uznesením súdu priznaný, ale kvôli údajnej nesprávnej interpretácii vyhlášky súdom jej priznaný nebol.

V prerokúvanej veci sťažovateľke vznikol nárok na trovy exekúcie. Okresný súd jej trovy exekúcie priznal, spornou je však ich výška. V danom prípade nemožno uvažovať o legitímnej nádeji na presnú konkretizáciu majetkových hodnôt, pretože legitímna nádej musí mať konkrétnejšiu a ustálenejšiu povahu než len tvrdenie o správnosti sťažovateľkinej interpretácie   rozhodujúcich   ustanovení   vyhlášky   a zákona.   Sťažovateľka   teda   nie   je držiteľkou natoľko istej pohľadávky, aby bola vymáhateľná.

Ústavný   súd   si   je   vedomý   toho,   že   napadnuté   uznesenie   o odmietnutí   sťažnosti z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   predstavuje   určitú   odchýlku   od   nálezu   sp. zn. II. ÚS 31/04,   na   ktorý   sťažovateľka   odkazuje,   predmetné   uznesenie   však   v plnej   miere zohľadňuje   judikatúru   ESĽP.   Zároveň   však   v tejto   súvislosti   ústavný   súd   dodáva,   že v náleze   sp. zn.   II. ÚS 31/04   bola   predmetom   posudzovania   otázka,   či   súčasťou   trov exekúcie   má   byť   aj   daň   z pridanej   hodnoty.   V takom   prípade,   aj   keď   sa   to   v náleze neuvádza, mal sťažovateľ konkrétnu legitímnu nádej na priznanie dane z pridanej hodnoty, ak takúto daň z pridanej hodnoty od neho vyžaduje štát na základe daňových predpisov.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   prípady   týkajúce   sa   pochybností   o ústavnej súladnosti rozhodnutí o trovách exekučného konania by mohol ústavný súd rozhodovať buď ak   by   boli   splnené   už   spomenuté   podmienky   legitímneho   očakávania,   alebo   ak   by sťažovateľ namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V druhom uvedenom prípade však ústavný súd posudzuje len skutočnosť, či namietané rozhodnutie nie je arbitrárne.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver   o aplikovateľnosti   označených   ustanovení   ústavy   a dodatkového   protokolu na posudzovaný   prípad   (rovnako   I. ÚS 205/07). Keďže   ústavný   súd   uzavrel,   že   medzi namietaným   rozhodnutím   a označenými   právami   nemôže   byť   priama   ani   relevantná súvislosť, dospel k záveru, že sťažnosť by aj v prípade dodržania zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008