znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. J., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006 a jeho uznesením zo 17. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   I.   J.   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Cbi 40/05   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Obo 127/2006 o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť I. J. vo zvyšnej časti   v y l u č u j e   na samostatné konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006 doručená   sťažnosť   I.   J. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbi 40/05 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len   „dodatkový   protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Obo 127/2006   a   jeho   uznesením zo 17. mája 2006.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   16. mája 2005 krajskému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o vylúčenie   veci   (nehnuteľností)   zo súpisu majetku spadajúceho do konkurznej podstaty.

Sťažovateľ ďalej   uviedol,   že   podaním   doručeným   krajskému   súdu   21.   septembra 2005   žalovaný   oznámil,   že „vo   veci   priebehu   dražby,   na   základe   ktorej   mal   žalobca nadobudnúť   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam   zaradeným   do   súpisu   majetku,   podal úpadca   (...)   03. 12. 2004   žalobu   o neplatnosť   dobrovoľnej   dražby   a že   konanie,   ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 725/2004, by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej“.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   7 Cbi 40/05   zo   6. marca 2006   prerušil   predmetné konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 17 C 725/2004.

Proti uzneseniu o prerušení konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol 17. mája 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie o prerušení konania potvrdil.

Sťažovateľ podal 27. júna 2006 proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie.

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu skôr, ako najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní, pretože si bol vedomý toho, že dovolací súd sa s jeho právnou argumentáciou nemusí   stotožniť   a môže   dovolanie   ako   neprípustné   odmietnuť.   Ako   uvádza   právny zástupca sťažovateľa s poukazom na princíp subsidiarity, aby v prípade, že ústavný súd dospeje   k záveru,   že „časť   ústavnej   sťažnosti   smerujúcej   voči   napadnutému   Uzneseniu Najvyššieho súdu SR (bod 1 a 2 petitu ústavnej sťažnosti) nie je možné prejednať s ohľadom na   podané   dovolanie,   túto   časť   ústavnej   sťažnosti   procesným   uznesením   vylúčil na samostatné   konanie,   a pokračoval   v konaní   len   v tej   časti   ústavnej   sťažnosti,   ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 3 a 4 petitu ústavnej sťažnosti)“.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu „porušenia   práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   podľa   sťažovateľa „potrebné   vnímať ako súdne   rozhodnutie,   ktoré   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   a nedostatok dôvodov, a to pre úplnú absenciu akéhokoľvek odôvodnenia záverov, ktoré viedli konajúce súdy v prvostupňovom i odvolacom konaní k prerušeniu konania“.

Podľa   sťažovateľa   je   povinnosťou   všeobecného   súdu „náležite   odôvodniť   svoje rozhodnutie v otázke výkladu a posúdenia dôvodov, ktoré ich viedli k prerušeniu konania, pritom sa nemôže jednať o ľubovôľu“.

Porušenie   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru vidí sťažovateľ   aj   v tom,   že   najvyšší   súd   vydal „tzv. prekvapivé   rozhodnutie,   ktorého výsledkom bolo to, že sťažovateľ ako účastník nemohol argumentovať na dôvody uvádzané Najvyšším   súdom   SR   a v   dôsledku   prerušenia   konania   mu   bol   dočasne   odňatý   prístup k súdu“.

Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „všeobecné súdy prerušením konania, ktoré z dôvodov vyššie uvedených nemožno považovať za ústavne konformné riešenie, odňali sťažovateľovi ako účastníkovi konania právo, aby bolo o jeho záležitosti rozhodnuté v primeranej lehote“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   sťažovateľ   uviedol,   že   má «za   to,   že   sťažovateľ   mal   v zmysle   príslušných ustanovení   ZKV   a   O. s. p.   „legitímnu   nádej“,   že   súd   rozhodne   o vylúčení   predmetných nehnuteľností   zo   súpisu   vecí   zahrnutých   do   konkurznej   podstaty,   avšak   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol   tohto   práva   bezdôvodne   zbavený,   čím došlo k porušeniu jeho práva (dočasne) vlastniť majetok.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   kúpil   predmetné   nehnuteľnosti   na   dražbe konanej v decembri 2003 za účelom ich užívania pre svoju dcéru, tak do dnešného dňa ich nemôže reálne užívať, nakoľko boli správcom zaradené do súpisu konkurznej podstaty a tieto nehnuteľnosti naďalej chátrajú».

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa I. J. na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 6 Obo 127/2006, zo dňa 17. mája 2006, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje   sa   v celom   rozsahu   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, spis. zn.   6 Obo 127/2006,   zo   dňa   17. mája 2006,   a vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Základné právo sťažovateľa I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 7 Cbi 40/05 porušené bolo.

4. Krajskému   súdu   v Bratislave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   spis. zn. 7 Cbi 40/05 konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem uvedeného požaduje sťažovateľ aj priznanie úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. Predmetom   konania   je   okrem   iného   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Cbi 40/05   a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 127/2006.

1.1 K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom krajského súdu

Podľa   ustanovenia   § 109   ods. 2   písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“) pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa   ustanovenia   § 111   ods. 1   OSP   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky   potrebné   opatrenia,   aby   sa   odstránili   prekážky,   ktoré   spôsobili   prerušenie   alebo pre ktoré   prerušenie   trvá.   Len   čo   odpadne   prekážka,   pre   ktorú   sa   konanie   prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu.

Ústavný súd zo spisu krajského súdu zistil, že v súčasnosti je predmetné konanie právoplatne prerušené, pretože uznesenie krajského súdu o prerušení konania zo 6. marca 2006 bolo uznesením najvyššieho súdu zo 17. mája 2006 potvrdené.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I. ÚS 41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje,   že   prerušenie   konania   podľa   § 109   ods. 2   písm. c)   OSP   možno   považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods. 2   ústavy.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť   všeobecného   súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v označenom konaní pred prerušením konania,   ústavný   súd   tieto   námietky   preskúmavať   nemohol,   pretože   sťažovateľ   podal sťažnosť   po   lehote ustanovenej   v   § 53 ods. 3   zákona o ústavnom   súde.   Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom najvyššieho súdu

Sťažovateľ   podal   13. apríla 2006   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu zo 6. marca 2006, o ktorom najvyšší súd už 17. mája 2006 rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil.   Dĺžka   uvedeného   konania   (viac   ako   1   mesiac) v danom   prípade   vylučuje,   aby   ústavný   súd   kvalifikoval   postup   najvyššieho   súdu v označenom   konaní ako porušenie   základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal   zbytočné   prieťahy v uvedenom konaní, a teda porušenie jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď označené konanie pred najvyšším súdom už   bolo   právoplatne   skončené.   Sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   31. júla 2006 a uznesenie najvyššieho súdu zo 17. mája 2006 nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2006.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   v prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva sťažovateľa.   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Vzhľadom na dátum právoplatného skončenia napadnutého konania pred najvyšším súdom (5. jún 2006), ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   dátum   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   (31. júl 2006),   možno   urobiť   jednoznačný   záver,   že   v   čase   doručenia sťažnosti už k namietanému porušovaniu práv sťažovateľa nemohlo dochádzať.

Aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v označenom   konaní,   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Obo 127/2006 a jeho uznesením zo 17. mája 2006, vylúčil ústavný súd na samostatné konanie (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 2 OSP).

Ústavný súd odôvodňuje tento postup tým, že rozhodnutie o prípadnej prijateľnosti sťažnosti v tejto časti závisí od výsledku dovolacieho konania. Napokon aj sám sťažovateľ, ako   už   bolo   uvedené,   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   v   prípade,   že   dospeje   k záveru, že „časť ústavnej sťažnosti smerujúcej voči napadnutému Uzneseniu Najvyššieho súdu SR (bod   1   a   2   petitu   ústavnej   sťažnosti)   nie   je   možné   prejednať   s ohľadom   na   podané dovolanie, túto časť ústavnej sťažnosti procesným uznesením vylúčil na samostatné konanie, a pokračoval v konaní len v tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 3 a 4 petitu ústavnej sťažnosti)“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007