znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť Romana   Vaňa,   bytom   T., zastúpeného   advokátom JUDr. J. G., T., vo veci porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu a základného práva   byť   vzatý   do   väzby   iba   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom   a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Krajského súdu v Trnave z 3. júna 2004 sp. zn. 4 Tpo 34/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Romana Vaňa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2004 doručená sťažnosť Romana Vaňa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu a základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 3. júna 2004 sp. zn. 4 Tpo 34/04.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ „... bol   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, Úradu justičnej a kriminálnej polície pod č. k. KRP-7/OVK-TT- 2004 zo dňa 19. 1. 2004 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. obvinený pre pomoc k trestnému činu skrátenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 a § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a pre pomoc k trestnému činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 9 ods. 2, § 124 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

V nadväznosti   na   uvedené   bol   sťažovateľ   uznesením   Okresného   súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 12/04 z 21. januára 2004 vzatý do väzby. Dňa 8. marca 2004   požiadal   sťažovateľ   o prepustenie   z väzby   a o jeho   žiadosti   rozhodol   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   Tp   75/04   zo   14. apríla 2004   tak,   že   ju   zamietol.   Proti   označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 34/04 z 3. júna 2004 taktiež zamietol.

Zo zistenia ústavného súdu na okresnom súde vyplýva, že väzba sťažovateľa skončila 7. júla 2004.

Sťažovateľ   tvrdí,   že postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   boli   porušené   jeho základné práva a slobody a dôvody, v ktorých vidí ich porušenie, spočívajú podľa neho najmä   v tom,   že krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   odôvodnením   jeho   sťažnosti   proti rozhodnutiu okresného súdu zo 14. apríla 2004 a nevysporiadal sa s jeho argumentáciou, čo považuje „... za svojvôľu a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti“.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že „V uznesení o vznesení   obvinenia,   ak   ide   o úmyselný   trestný   čin,   musí   byť   vždy   uvedené   zavinenie trestného   činu,   t.   j.   subjektívna   stránka   trestného   činu“. Sťažovateľ   zastáva   názor, že v okolnostiach   jeho   prípadu „...   popis   skutku   v oboch   bodoch   uznesenia   nezahŕňa nielenže   subjektívnu   stránku   trestného   činu,   ale   ani   objektívnu   stránku   trestného   činu podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. 124 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a už vôbec nie je tento popis skutku trestným činom popísanom v osobitnej časti Trestného zákona. Z týchto dôvodov, keďže   v uznesení   o vznesení   obvinenia   nie   je   uvedené   konanie   vykazujúce   znaky akéhokoľvek   trestného   činu   je   dôvod   na   prijatie   záveru,   že   väzba   sťažovateľa   je nezákonná...“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že „... nemohol byť vzatý do väzby pre niečo, čo nevykazuje   znaky   trestného   činu,   jeho   ponechávanie   vo   väzbe   je   nezákonné.   (...) Nezákonnosť   väzby   sťažovateľa   v stručnosti   podľa   názoru   sťažovateľa   spočíva   v tom, že doteraz nebol obvinený zo žiadneho konania napĺňajúceho znaky nejakého trestného činu a už vôbec nie z trestného činu podľa § 10 ods. 1 a § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a podľa § 9 ods. 2, § 124 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. alebo trestného činu podľa § 148c ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.“.

Preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom:

„Konaním Krajského súdu v Trnave o väzbe sťažovateľa v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 4 Tpo 34/04, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   4   Tpo   34/04   zo   dňa   3.   6.   2004   sa zrušuje.“

II.

Všeobecné východiská na posudzovanie namietaných porušení práv a slobôd

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   sťažnosti,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj sťažnosti podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárna.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti   rozhodnutiu   všeobecnému   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v osobitnostiach   konania pred   všeobecným   súdom. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo   neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

K jednotlivým namietaným porušeniam práv a slobôd sťažovateľa

ad 1)

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok   17   ods.   2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňujúci   sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila   cieľ   trestného   konania   vyjadrený   v   §   1   ods.   1   Trestného   poriadku   (ďalej   aj „Tr. por.“).

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného   možno   vziať   do   väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe   rozhodnutia   súdu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu vo vzťahu   k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či:

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia,

- obvinený   bol   vzatý   a držaný   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Správnosť tohto prístupu potvrdzuje aj stabilná judikatúra všeobecných súdov, ktorá sa   sústreďuje   na   dodržanie   týchto   zákonných   predpokladov   na   vzatie   do   väzby,   ktoré vo svojom   súhrne   znamenajú   vymedzenie   obsahu   ústavnoprocesného   princípu   v   čl.   17 ods. 2 ústavy. Konkrétne súdna prax uzavrela, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ vo vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Tr. por. Tieto ustanovenia spolu s § 71 Tr. por. vyjadrujú ústavný princíp, podľa ktorého obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá,   že   zanikli   skutkové   okolnosti,   ktoré   viedli   ku   vzatiu   do   väzby,   a zároveň nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je potrebné zabezpečenie osoby obvineného obmedzením jeho osobnej slobody vo   väzbe. O zániku týchto skupín   skutkových   okolností   rozhoduje vždy   všeobecný   súd podľa   zákonom   určených   kritérií.   Základom   pre   ich   uplatnenie   je   však   záver   o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu   trestného   konania.   Aj   to   je záver,   ktorý   je   oprávnený   a   povinný   urobiť   výlučne všeobecný súd.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval predpoklady   na   ďalšie   trvanie   väzby   a či   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   zo   skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k uvaleniu, ale aj k jej trvaniu. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal   a   dodržiava   v   priebehu   trestného   stíhania   obvineného,   nie   je   podľa   názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností   odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde   k   záveru,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,   ak   inak   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že prepustenie z väzby, a teda skúmanie dôvodov   trvania   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené   zákonným oprávnením   obvineného   žiadať   o   prepustenie   z   väzby   kedykoľvek,   najmenej   každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti. Napokon súdy sú   povinné   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   trvajú   alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v konaní o predĺženie väzby.

Ústavný   súd   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a   zistenia   všeobecných   súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto nie je vybavený kompetenciou a ani zákonnými (faktickými) prostriedkami na prešetrenie skutkových zistení väzobných súdov, eventuálne na vykonanie alebo opakovanie dôkazov. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že ústavný súd nevykonal tie dôkazy, ktoré viedli k záveru o existencii   zákonných   dôvodov   na   väzbu,   a aj   to   mu   bráni,   aby   nahradzoval   úsudok väzobných súdov vlastnou úvahou o relevancii takýchto dôkazov.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 34/04 z 3. júna 2004

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. júna 2004 o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného) proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 75/04 zo 14. apríla 2004 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol argumentujúc tým, že:

„Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že obvinený Roman Vaňo   je   spoločne   s ďalším   obvineným,   a to   Ľ.   T.   stíhaný   pre   závažnú   trestnú   činnosť. Vzhľadom na charakter a rozsah trestnej činnosti bol vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Vyšetrovanie vo veci nebolo doposiaľ ukončené. Z oznámenia Okresnej prokuratúry v Trnave z 26. 4. 2004, ktorú pripojil obvinený k svojej sťažnosti je zrejmé, že v ďalšom   priebehu   prípravného   konania   bude   konanie   obvineného   kvalifikované   ako trestný čin porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a vyšetrovanie vo veci pokračuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zmena právnej kvalifikácia voči obvinenému nie je dôvodom   na   jeho   prepustenie   z väzby.   Dôvody   pre   ktoré   bol   obvinený   vzatý   do   väzby u neho naďalej trvajú naďalej tak ako to konštatuje v napadnutom uznesení okresný súd s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje.“

Citované uznesenie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, je uznesením, ktoré podľa názoru   ústavného   súdu   spĺňa   požiadavky   vymedzené   v   čl.   17   ods.   2   ústavy   (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok), a preto také rozhodnutie spĺňa aj požiadavku formulovanú v čl. 17 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   však   venoval   aj   otázke,   či   krajský   súd   pri   zamietnutí   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. apríla 2004 sp. zn. Tp 75/04 postupoval podľa   kritérií   ustanovených   zákonom   a   či   ich   splnenie   aj   vyjadril   ústavne   a zákonom predpísaným spôsobom.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   konštatoval,   že   skutkový a právny stav, ako ho zistil a odôvodnil okresný súd pri vzatí sťažovateľa do väzby, stále trvajú, a poukázal na to, že sťažovateľ je spolu s ďalším obvineným stíhaný pre závažnú trestnú činnosť, vyšetrovanie vo veci pokračuje a zmena právnej kvalifikácie (avizovaná listom   Okresnej   prokuratúry   v Trnave   z   26. apríla 2004   pripojeným   k sťažnosti)   nie je v okolnostiach prípadu dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   oprávnený   a   povinný   skúmať   ani   otázky opodstatnenosti   vznesenia   obvinenia   voči   sťažovateľovi.   Skúma   len   to,   či   v   čase rozhodovania o vzatí do väzby (a to je prípad sťažovateľa) bolo také uznesenie vydané, a či tvorilo základ na rozhodnutie o rozhodnutí súdu o vzatí do väzby. Vo veci sťažovateľa je nesporné, a potvrdil to aj v sťažnosti, že také uznesenie bolo vydané, hoci podľa neho v rozpore   so   skutkovým   a právnym   stavom   veci   (vyšetrovateľ   v uznesení   o vznesení obvinenia   neuviedol   subjektívnu   stránku,   ale   ani   objektívnu   stránku   trestného   činu). Uvedený záver ústavného súdu platí aj vo vzťahu k tomu, že podľa sťažovateľa nie je, resp. nebol v čase vzatia do väzby stíhaný za trestný čin podľa § 10 ods. 1, § 9 ods. 2, § 124 ods. 1 a 5 a § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

Z týchto   právnych   dôvodov   je sťažnosť   v časti   ad 1)   neprípustná   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   skúmať   zákonnosť   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   skúmať hodnotenie   skutočností,   ktoré   zakladajú   podľa   väzobných   súdov   záver   o   existencii zákonného   dôvodu   na   ďalšie   trvanie   väzby,   pretože   k   tomu   už   došlo   v konaní   pred všeobecnými súdmi (m. m. II. ÚS 38/05).

ad 2)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (...).   Ochrana základného práva na súdnu ochranu vo väzobnom konaní za zabezpečuje prostredníctvom čl. 17 ods. 1 a ods. 5 ústavy vrátane práva na riadne odôvodnenie väzobného rozhodnutia (napr. II. ÚS 23/05).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide   o procesné záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade   prísnejšia   právna   úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu argumentujúc nezákonnosťou väzby, tvrdiac že „doteraz nebol obvinený zo žiadneho konania   napĺňajúceho   znaky   nejakého   trestného   činu“. Namieta   však porušenie   svojich práv takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne navyše nevzťahujú (II. ÚS 23/05).

Preto sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok akéhokoľvek vecného   súvisu   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 75/04 zo 14. apríla 2004 o zmietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   a označenými   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005