znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 65/04-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   M. Č., bytom P.,   zastúpeného advokátom JUDr. R.   B., K., ktorou   namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/99, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 5/99 v období po 24. októbri 2002, keď nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/02, p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 5/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   Č. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Č. trovy konania v sume 9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   65/04   z   22. júla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Č., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 5/99 v období po 24. októbri 2002, keď nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/02.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. novembra 1998 okresnému súdu žalobu „... o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru dohodou“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie   vo   veci   samej   napriek   tomu,   že   zbytočné   prieťahy   v   napadnutom konaní už ústavný súd konštatoval vo svojom náleze z 9. októbra 2002 sp. zn. III. ÚS 95/02.V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2086/04 doručeným ústavnému súdu 10. septembra 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„...   na   základe   Vašej   žiadosti   o vyjadrenie   sa   k sťažnosti   M.   Č.,   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   tunajšieho   súdu   Vám   oznamujem, že som vo veci v období od 24. 10. 2002 doposiaľ, nezistila prieťahy v konaní. Vzhľadom na uvedené považujem sťažnosť za nedôvodnú.

Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s upustením od ústneho pojednávania. V   prílohe   Vám   zasielam   chronológiu   úkonov   v spise   v čase   od   24. 10. 2002 doposiaľ.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   v období po 24. októbri 2002:

- okresný   súd   20. januára 2003   vyzval   sťažovateľa   na   zaslanie vyjadrenia,   či trvá na rozšírení návrhu z 9. júna 1999;

- 21. marca 2003 doručil sťažovateľ okresnému súdu vyjadrenie k výzve okresného súdu;

- 16. apríla 2003 pridelila predsedníčka okresného súdu spis novej zákonnej sudkyni (opatrenie predsedníčky okresného súdu sa v spise nenachádza). Tento dátum bol uvedený v odpovedi okresného súdu z 15. júla 2003 a v doplnení sťažnosti z 24. júna 2004. V prílohe vyjadrenia   okresného   súdu   z 3. septembra 2004   je   ako   dátum   pridelenia   spisu   novej zákonnej sudkyni uvedený „máj 2004“;

- 10. júla 2003 nariadil okresný súd termín pojednávania na 8. september 2003;

- pojednávanie z 8. septembra 2003 okresný súd odročil na 8. október 2003 s tým, že sťažovateľ predloží do spisu písomné doklady;

- 8. septembra 2003   doručil   okresnému   súdu   písomné   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní správca konkurznej podstaty odporcu a súčasne oznámil, že sa telefonicky dohodol so sťažovateľom na pokuse o mimosúdnu dohodu;

- 16. septembra 2003 predložil sťažovateľ okresnému súdu požadované dokumenty;

- 18. septembra 2003   okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   8. október 2003 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušil a odročil na 10. november 2003;

- pojednávanie   uskutočnené   10. novembra 2003   okresný   súd   odročil   na   neurčito s tým, že vyzve sťažovateľa uznesením, aby v lehote 30 dní odstránil vady návrhu z dôvodu, že: „Navrhovateľ nevedel na pojednávaní na otázky súdu svoj návrh bližšie špecifikovať a upresniť žalobný petit“;

- uznesením zo 4. februára 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 30 dní doplnil   a opravil „...   nesprávne,   neúplné   a nezrozumiteľné   podanie   zo   dňa   19. 3. 2003, ktoré bolo súdu doručené dňa 21. 3. 2003“;

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   18. marca 2004   sťažovateľ   oznámil, že „... nároky, ktoré som si uplatnil vo svojom podaní dňa 19. 3. 2003, si neuplatňujem a v tejto časti beriem návrh v celom rozsahu späť“. Sťažovateľ súčasne oznámil, že trvá na pôvodne podanej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru;

- pojednávanie uskutočnené 26. apríla 2004 okresný súd odročil na neurčito s tým, že účastníci predložia požadované doklady;

- okresný súd listom z 31. mája 2004 požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza o zaslanie požadovaných dokladov;

- okresný súd nariadil 30. augusta 2004 termín pojednávania na 29. september 2004;

- na pojednávaní, ktoré sa na okresnom súde uskutočnilo 29. septembra 2004, bol vyhlásený rozsudok.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 5/99 ide o nárok sťažovateľa na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou. Keďže žaloby tohto typu tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd konštatoval,   že   vec   nemožno   posúdiť   ako právne   a skutkovo   zložitú.   Na   zložitosť   veci nepoukazoval ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.

Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   25. novembra 1998   domáhal vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou. Podaním z 9. júna 1999 ju „rozšíril (...) o vyplácanie náhrady straty na zárobku“. Tento všeobecne formulovaný nárok   bližšie   nešpecifikoval,   nevedel   ho   upresniť   ani   na   pojednávaní,   ktoré   sa   pred okresným súdom konalo 10. novembra 2003. Uznesením zo 4. februára 2004 okresný súd sťažovateľovi   uložil,   aby   v lehote   30 dní   doplnil   a opravil „...   nesprávne,   neúplné a nezrozumiteľné podanie z 19. marca 2003“. Na uvedené uznesenie sťažovateľ reagoval podaním   doručeným   okresnému   súdu   18. marca 2004,   v ktorom   oznámil,   že   nároky uplatnené v podaní z 19. marca 2003 berie v celom rozsahu späť a že trvá iba na pôvodne podanej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že napriek tomu, že okresný súd mal vedomosť o nedostatočne špecifikovaných   nárokoch   sťažovateľa   už   od   20. januára 2003   (výzva   sťažovateľovi), uznesenie,   ktorým   uložil   upresnenie „...   nesprávneho,   neúplného   a nezrozumiteľného podania“, vydal až 4. februára 2004, teda viac než po roku. Tým, že sťažovateľ reagoval na toto   uznesenie   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21. marca 2004,   ktorým uplatňované   nároky   zobral   späť,   bolo   potrebné   rozhodnúť   iba   o platnosti   skončenia pracovného pomeru, čo okresný súd urobil až 29. septembra 2004. Takýto postup okresného súdu   vyhodnotil   ústavný   súd   ako   neefektívny,   pričom   toto   konštatovanie   oprel v neposlednom rade aj o skutočnosť, že ústavný súd už v tomto konaní vyslovil porušenie základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, čo deklaroval v náleze sp. zn. III. ÚS 95/02 z 9. októbra 2002. Napriek tomu ústavný súd z obsahu súdneho spisu nezistil, že by okresný súd venoval zvýšenú pozornosť postupu v tejto veci, ktorá by sa sťažovateľom právom očakávala po označenom náleze ústavného súdu.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   prihliadol   aj   na   skutočnosť, že napriek   tomu,   že   predmetom   konania   je   rozhodovanie   o neplatnosti   skončenia pracovného pomeru, čo má pre sťažovateľa mimoriadny význam (existenčná otázka), nebol spor takmer 6 rokov od podania žaloby právoplatne skončený. Podľa judikatúry ústavného súdu   (napr. m. m. I. ÚS 65/04)   „ak   predmetom   napadnutého   občianskoprávneho   konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie“ (pozri napr. I. ÚS 145/03).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 5/99   došlo   k zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom,   prikázal mu v záujme   zavŕšenia   ochrany   uvedeného   základného   práva,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   20 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   najmä poukázal   na   to,   že   konanie   nebolo   do   podania   jeho   sťažnosti   právoplatne   skončené napriek tomu,   že   ústavný   súd   už   vo   svojom   náleze   z   9. októbra 2002   vydanom pod sp. zn. III. ÚS 95/02 konštatoval, že v ňom dochádza k zbytočným prieťahom.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 5/99,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a najmä   skutočnosť, že napriek nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 95/02 z 9. októbra 2002, ktorý konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní, nebola právna vec sťažovateľa ku dňu vydania   tohto   nálezu   právoplatne   skončená,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50 ods. 3 zákona   o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R.   B., uplatnených   v podaní   z 24. júna 2004.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Nárok na úhradu za úkon právnej služby spočívajúci v nahliadnutí do súdneho spisu ústavný súd nepriznal, pretože je podľa neho uplatnený duplicitne. Uvedený úkon je totiž súčasťou   prípravy   a   prevzatia   zastúpenia,   za   ktorý   ústavný   súd   odmenu   právnemu zástupcovi priznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004